V nedeľu 17.7.2022 si našlo pár rodín čas, aby využili voľný termín na saleziánskej chate na Kvetnici.

Ako bolo, o tom svedčia tieto fotky (Klikni TU)

V Poprade (aj vo Veľkej :-) ) už zopár rokov (asi 10) existujú manželské stretká, ktoré inšpiráciu stretávať sa čerpali zo svojej mládežníckej skúsenosti alebo z jednoduchej túžby po spoločenstve.

Počas existencie spoločenstva rodín – (“stretka”) prešlo už mnoho rodín. Aktuálne funguje pôvodné stretko (Justhovci, Kažovci, Bednarčíkovci, Fričovci, Karkoszkovci a  Vilhanovci). Koncom školského roka manželia Karkoszkovci rozbehli nové stretko (Karkoszkovci, Petrenčíkovci a  Gejdošovci). Zatiaľ sa dohodli na intervale stretávania sa 1x mesačne na 2 hodinky po rodinách. Náplňou stretnutia je modlitba, téma z duchovnej, rodičovskej alebo manželskej oblasti, rozhovor o téme a voľné zdieľanie.

Tradíciou je, že v lete sa rodiny zvyknú stretnúť na grilovačke a počas roka aj na spoločnom výlete.

Základom je veľmi pekná skutočnosť, že manželia ako takí majú spoločné povolanie a úlohu a je vhodné, aby vo svojom povolaní rástli a objavovali krásu svojho poslania.

Pre každého farára (to je ten, čo spravuje farnosť :-)) je veľkou hodnotou, že manželia vnímajú manželstvo ako povolanie, v ktorom treba rásť. Nie je to teda povolanie, ktoré sa dá žiť iba doma za zatvorenými dverami, alebo iba vtedy, ak náhodou kňaz niekoho potrebuje v špeciálnej úlohe. Ide o všetkých manželov – bez výnimky. Je to povolanie, ktoré patrí do spolupráce na budovaní Božej rodiny – ktorej najmenšou časťou – celkom v Cirkvi je práve farnosť (pričom rodina je bunkou).

Veľkým nedostatkom z minulosti je predstava, že farnosť je iba záležitosťou farára a jeho kaplánov. Žiaľ dôsledky sa dnes ukazujú na živote farnosti a schopnosti odovzdávať vieru mladším generáciám. Farár nemôže vstúpiť do každej rodiny aj keď má na starosti celú farnosť. Okrem sviatosti kňazstva, Ježiš daroval ľuďom – manželom sviatosť, ktorá je spoluúčastná na pastierskej starostlivosti a to aj pre ich vlastnú rodinu aj o ostatných vo farnosti v spolupráci s ostatnými. ( O tomto hovoria dosť jasne niektoré dokumenty Cirkvi už od 2. Vatikánskeho koncilu až po Amoris Laetitia… ).

V našej blízkej budúcnosti potrebujeme poopraviť predstavu o manželoch ako tých, ktorí sa berú pre svoje záujmy, alebo sú pomocou pri poslaní kňaza, aby mohol čo najlepšie zvládať svoju úlohu… Je pekné zorganizovať brigádu vo farnosti, navariť obed pre deti na tábore, mať dobrý spevácky zbor… Pre život farnosti nestačí zopár aktivistov a aktivít. Ježiš ustanovil sviatosť manželstva, v ktorej pôsobí (chce pôsobiť) 24 denne a 7 dní v týždni. Práve je výzvou odhaliť. Neznalosť tejto sviatosti robí z rodín vyhasnutou lampou či ohniskom, ktoré nedáva svetlo a teplo ani svojim blízkym a ani svojmu okoliu.

Rok rodiny priniesol veľkú výzvu, aby každé manželstvo a rodina spoznala, že má svoje miesto – úlohu v budovaní – v rozvíjaní Božej rodiny. Čo k tomu treba?

1. Správcu farnosti, ktorý má úlohu spoznávať, v čom je jeho zodpovednosť v starostlivosti o farnosti (v pastorácii). Jednou tradične zanedbávanou, alebo nepochopenou časťou je starostlivosť o formáciu manželov a rodín a tiež spolupráca s nimi pri budovaní farského spoločenstva – Božej rodiny bratov a sestier.
2. Manželia (alebo aj celé rodiny), ktoré objavujú, aká je ich úloha. Táto úloha vyplýva z toho, že manželia sú sviatosťou (nielen že ju majú). Ich hlavnou úlohou je spoznať, ako sa táto sviatosť žije, a ako sa žije spolupráca manželov so sviatosťou kňazstva – teda ako spolupracovať s kňazom, ktorý zodpovedá za pastoračnú činnosť vo farnosti a oni spolu s ním.

Na záver roku rodiny nám zostáva pozvanie pouvažovať o našich aktivitách vo farnosti s pozvánkou pre manželov, ktorí by mali záujem objavovať a rozvíjať svoje povolanie.

Nejde o nič nové – nie je to výmysel nespokojného laika, kňaza, či manželov. Nejde o sociálny experiment. Všetko vychádza z Božieho slova a toho, čo Cirkev vo svojom učení už pomenovala a opakovane pripomína a vzhľadom na kultúrne situácie pripomína… Už svätý Pavol píše o pozvánke vstúpiť do “veľkého tajomstva” Ženícha Krista a Nevesty Cirkvi, na ktorom majú účasť práve manželia cez sviatosť manželstva(Ef 5).

Milí manželia, ak dôverujete Bohu a daru, ktorý ste dostali, ozvite sa a dajte o sebe vedieť, aby sme ho spoločne spoznávali a rozvíjali.

Môžete sa ozvať u správcu farnosti don Dominika: dominik.vins@saleziani.sk alebo aj u p. Janka Karkoszku: jano.karki@googlemail.com

DVsdb

V túto nedeľu (17.7.2022) budeme počuť známy príbeh z evanjelia o Marte a Márii (Lk 10, 38-42). Ak sa doňho lepšie započúvame, zistíme, že pre náš život až taký známy nemusí byť. Pozýva nás pozrieť sa na našu prácu – štýl našej práce a náš postoj k Ježišovi.

Nasledujúce riadky sú z väčšej časti inšpirované a preložené z komentára don Fernanda Armelliniho.

Nech sa páči:

O epizóde, o ktorej rozpráva dnešný úryvok evanjelia, píše len evanjelista Lukáš, ktorý ju umiestnil do dediny, ktorej meno nám nepovedal, ale vieme, že je to Betánia, pretože hovorí o rodine, ktorú dobre poznáme, o rodine Marty, Márie a Lazára.

Pozrime sa teraz, čo sa jedného dňa stalo v Betánii.

Počúvajme (alebo čítajme):

Keď boli učeníci s Ježišom na ceste, Ježiš vošiel do jednej dediny a žena menom Marta ho prijala vo svojom dome.

Príbeh sa začína odkazom na cestu, ktorú Ježiš podnikol so svojimi učeníkmi.

Pripomíname si, že keď bol ešte v Kafarnaume, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema, prešiel cez Samáriu, odkiaľ ho vyhnali, a teraz prišiel do dediny, kde ho vo svojom dome privítala žena Marta.

Všimnime si, čo nám hovorí Lukáš: “Ježiš vošiel do Martinho domu”.

Kam išli učeníci?

Zmizli, nevstúpili do Martinho domu, iba Ježiš.

Z akého dôvodu?

Táto rodina má v Evanjeliu podľa Lukáša a v Evanjeliu podľa Jána symbolický význam.

Všimnime si, kto ju tvorí: nie sú v nej otcovia, matky, manželia, manželky, starí rodičia, deti, nie, je to rodina zložená len zo sestier a bratov; je to obraz spoločenstva učeníkov, ktorí prijímajú Ježiša a jeho evanjelium.

To je dôvod, prečo učeníci nevstupujú do Martinho domu, oni sú tou rodinou, ktorá je povolaná privítať Ježiša, keď príde.

A je to Marta, ktorá víta Ježiša… o Lazárovi sa nehovorí, hovorí o ňom evanjelista Ján.

Zvyčajne to bol muž, pán domu, kto vítal hosťa, a keď prišiel, sedel s ním, ženy museli zostať vnútri, v kuchyni, nemohli byť videné.

V tomto dome sú úlohy vymenené: pani je žena, Marta, a tá, ktorá hostí prijíma, je iná žena, Mária.

Tu chápeme dôležité posolstvo: tam, kde je Ježiš prijatý, kde prichádza evanjelium, sú odsúdené a prekonané všetky predsudky a diskriminácia medzi mužmi a ženami, ktoré sú dedičstvom pohanskej kultúry a dedičstva.

Vtedy sa nespochybňuje len prekonávanie rolí a podriadenosť žien, ale aj revolučné Ježišovo správanie; v tom čase sa považovalo za krajne nevhodné, aby muž prijal pohostinnosť, ktorú mu ponúkli ženy.

Ježiš sa nenecháva podmieňovať tradíciami, je slobodný človek!

Vo vzťahu k žene, On, ktorý je taký náročný na čistotu srdca, keď hovorí:

“Kto sa pozerá na ženu, aby po nej túžil, už spáchal cudzoložstvo”.

Ten, ktorý je taký náročný, je slobodný vo vonkajšom vzťahu k žene, pretože má čisté srdce.

Potom je tu ešte dôležitejšie posolstvo, ktoré tvorí ústrednú tému úryvku: Ježiš je Boh, ktorý žiada, aby bol prijatý!

Náš Boh musí vstúpiť do našich sŕdc, do našich domovov.

Naučili sme sa považovať Boha tak trochu za kráľa sediaceho na tróne, ku ktorému sa človek musí utiekať, aby získal nejakú priazeň, a potom, beda mu, pretože sa stáva prísnym.

Náš Boh je veľmi ľudský a nežný, vidíme ho v Ježišovi a je to Boh, ktorý hľadá našu spoločnosť, ktorý potrebuje byť vypočutý.

Ježiš je v Jeruzaleme a tam je voči nemu okolie veľmi nepriateľské, kladú mu pasce, nástrahy, pretože ho chcú obviniť, dostať z jeho cesty.

V tomto prostredí, keď Ježiš večer prichádza, cíti potrebu nájsť známy kontext, v ktorom by sa cítil prijatý, pochopený tými, ktorí zdieľajú jeho odvážne rozhodnutia, hľadá domov, kde by mohol ventilovať aj svoje starosti.

Náš Boh je taký, potrebuje náklonnosť, ľudské teplo, hľadá naše priateľstvo, žiadny Boh nie je taký ako Boh, ktorého vidíme v jeho dokonalom obraze, ktorým je Ježiš z Nazareta.

V tretej kapitole knihy Zjavenia máme známy text listu, v ktorom ktorý Zmŕtvychvstalý odkazuje komunite v Laodicey:

“Stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, prídem k nemu, budem s ním stolovať a on bude so mnou!”

Je to Boh, ktorý klope na dvere, hlas, ktorý sa nevnucuje silou, ale ponúka lásku.

Je to milujúci priateľ, ktorý si chce podmaniť srdce milovanej osoby, a táto milovaná ho môže dokonca držať ďaleko od svojho domu, pretože ten, ktorý miluje predkladá svoju ponuku lásky, ale vždy ju ponecháva v slobode na prijatie.

A teraz na scénu vstupuje Mária, počúvajme:

Marta mala sestru Máriu, ktorá sedela pri Pánových nohách a počúvala jeho slová.

Ako je možné, že evanjelista Lukáš si všíma postavenie, ktoré zaujala Mária:

“sedela pri nohách Majstra”.

V palestínskom domove neboli stoličky, boli tam koberce, takže všetci sedeli na zemi.

Nie je to banálna poznámka, je to odborný výraz, ktorý má veľmi presnú hodnotu: sedieť pri nohách učiteľa znamenalo byť prijatý medzi žiakov, tento výraz sa používal pre tých, ktorí oficiálne a pravidelne navštevovali hodiny rabína.

Napríklad v Skutkoch apoštolov Pavol hrdo spomína:

“Sedel som pri nohách veľkého rabína Gamaliela”.

Tento zjavne láskyplný, zbožný prejav Márie sediacej pri Ježišových nohách predstavuje absolútnu novinku… žiadny učiteľ by nikdy neprijal medzi svojich učeníkov ženu!

Rabíni hovorili:

“Je lepšie spáliť Bibliu, ako ju dať do ruky žene.

a tiež:

“Nech sa ženy neodvažujú vyslovovať požehnanie pred jedlom”;

a potom znova:

“Ak ide žena do synagógy, nech ide skryte, nech sa neukazuje na verejnosti!”

Táto mentalita bola tak rozšírená, že prenikla aj do prvých kresťanských komunít, napríklad v Korinte. Pavol poučuje, že “ženy musia v zhromaždeniach mlčať, pretože nesmú hovoriť, ak sa chcú niečo dozvedieť, musia sa doma pýtať svojich manželov, pretože nie je vhodné, aby žena hovorila na zhromaždení spoločenstva”.

Venujme teda pozornosť posolstvu, ktoré nám chce evanjelista odovzdať… Mária sedí pri nohách Ježiša, nie aby sa rozprávala, aby hovorila o malichernostiach, ale aby počúvala Slovo.

Je to obraz učeníka, ktorý oddane počúva evanjelium, počúva Majstra.

Teraz Lukáš predstaví Martu, ktorá nechápe rozhodnutie svojej sestry, chcela by, aby sa vzdala tohto počúvania, ktoré sa jej zdá trochu stratou času, a namiesto toho sa hneď zapojila do nejakej služby. Na druhej strane, Marta bola rozptýlená ohľadom mnohých služieb. Potom vystúpila a povedala: “Pane, či ti nevadí, že ma moja sestra nechala slúžiť samu? Povedz jej, aby mi pomohla.”

Lukáš nám nehovorí o bezvýznamnej hádke medzi sestrami, jednej z mnohých hádok, ktorých sme svedkami aj v našich rodinách.

Koho zastupuje Marta?

Predstavuje tých členov dnešného kresťanského spoločenstva, ktorí podobne ako Marta milujú Ježiša, prijímajú ho do svojich domovov, teda do svojho života, sú pokrstení, pobirmovaní, chodia do kostola… No počúvanie Slova je pre nich na druhom mieste, považujú ho skrátka za niečo druhoradé v porovnaní s konaním, činnosťou, nasadením v práci, výkonnosťou, produkciou, to je to, čo je dôležité, a počúvanie je niečo, čo môže ísť bokom.

Práve pred takýmto nebezpečným správaním chce učeníkov varovať.

Chce, aby si uvedomili, že činnosť, ktorá sa nerodí z počúvania Slova a ktorá nie je týmto počúvaním neustále živená, sa ľahko mení na rozrušenie, na stres a potom pohlcuje všetku energiu, všetok záujem až do tej miery, že človek stráca zo zreteľa cieľ, zmysel všetkého, čo v živote robí.

Zamyslime sa nad tým, koľko kresťanov, ktorí sú úspešní vo svojom zamestnaní, sa hneď po prebudení začne trápiť nabitým programom. Celý deň bežia a večer prichádzajú vyčerpaní, bez toho, aby mali chvíľu na premýšľanie, aby si položili otázku, či to, čo robia, je v súlade s Pánovým plánom pre ich život.

V reakcii Marty zachytávame výsledok tohto konania, ktorému nepredchádza počúvanie Slova. Sloveso “perispauma”, ktoré je tu použité, znamená, že Marta bola rozptýlená, zmietaná sem a tam mnohými službami, a čo robí?

“Dáva o sebe vedieť”. Grécke slovo “epistasa” znamená, že sa nahnevala.

Tu je človek, ktorý nepočúval Slovo, ktorý je úplne pohltený činnosťou, už nemá čas ani dýchať.

Aký je výsledok? Nie je spokojná, nie je pokojná, v jej reakcii zachytíme znak zle nastavenej práce, ktorá nie je vedená počúvaním.

Hnev, hádky, nepokoj. Marta sa vrhne na všetkých, dokonca aj na hosťa, ktorý s tým nemá nič spoločné. Počujme teraz, čo jej Ježiš odpovedá:

Ale Pán jej odpovedal: “Marta, Marta, ty sa trápiš a trápiš pre mnohé veci, teraz je potrebná len jedna vec. Mária si vybrala dobrú časť, ktorá jej nebude odňatá.”

“Marta, Marta” Prečo sa názov opakuje?

V Biblii sa často uvádza povolanie človeka… Samuel, Samuel; Mojžiš, Mojžiš; Saul, Saul.

Marta je tu povolaná stať sa učeníkom, je dobrou Martou, usilovne pracuje, ale ešte nie je učeníkom; aby sa ním stala, musí pochopiť, že na prvé miesto, pred prácu, musí postaviť počúvanie Majstrovho slova, ktoré potom musí riadiť celú jej činnosť.

Dôsledok nepočúvania tohto Slova:

“Marta, ty sa namáhaš a trápiš”.

Sloveso rozčuľovať sa, v gréčtine “merimnaõ”, opisuje rozdelenie, ktoré nastáva v srdci človeka, keď sa zmieta medzi dvoma cieľmi, medzi protichodnými voľbami; Marta sa zmieta sem a tam…

A potom “turbazein” sloveso “turbazein” znamená: “Marta, ty si na plecia kladieš len veľký zmätok, takže sa nemôžeš tešiť ani z krásnych vecí, ktoré robíš, nemáš čas zastaviť sa a tešiť sa zo života, zo stretnutia so svojimi bratmi a sestrami.

Vidíte, nie práca, záväzky v prospech iných vás vzďaľujú od Boha, je to odcudzenie sa v tejto práci, akoby sme stratili v práci hlavu. Znamená to nemať ani chvíľu oddych alebo čas myslieť na niečo iné.

A to odľudšťuje, núti človeka zanedbávať to, čo je podstatné.

“Potrebujeme len jednu vec.

Mária si vybrala dobré dedičstvo, to jej nebude odňaté”.

Čo je to za protiklad medzi množstvom vecí a jednou potrebnou vecou? Niektoré preklady hovoria “Mária si vybrala lepšiu časť”… lepšia časť neexistuje, vybrala si to, čo je dobré.

Pápež Gregor Veľký v 6. storočí rozlišoval tri stupne svätosti:

– najnižšia bola svätosť laikov,

– na vyššom stupni bola svätosť kňazov,

– a na najvyššom bola svätosť mníchov, pretože žijú v kontemplácii.

Aký dobrý podiel si vybrala Mária?

Odkazuje sa tu na dedičstvo, ako to je v Žalme 16, ktorý zložil kňaz z kmeňa Léviho, keď si Izraelity  po dobytí krajiny rozdelili krajinu Kanaán medzi jednolitvé kmene. Leviti však nezdedili konkrétne územie, ale len mesto, v ktorom mohli bývať.

To, čo zdedili, bola služba vo svätyni. Toto je skutočne nádherné dedičstvo… byť stále s Pánom!

Toto dedičstvo si vybrala Mária, ktorá počúva Slovo a celý svoj život žije v súlade s Majstrom.

Veľkým problémom dnešného človeka je práve zanedbávanie tejto dobrej časti, toho, čo je potrebné, čo je podstatné.

Stáva sa to aj v našich farnostiach, môžeme si to overiť, sú tu kňazi, katechéti, kresťania, ktorí sa venujú toľkým službám: v charite, v katechéze… ale ak tejto práci nepredchádza počúvanie evanjelia, mení sa na horúčkovité hľadanie výsledku a často sa stáva aj dôvodom závisti, hádok a snahy o zviditeľnenie.

Počúvanie Slova privádza k plnému prežívaniu vlastného povolania. Koľkí však žijú svoje povolanie, svoju sviatosť? Mať sviatosť – alebo byť sviatosťou znamená žiť v prítomnosti a činnosti Pána – v krste a od chvíle nášho krstu patríme Pánovi, v kňazstve má kňaz účasť na činnosti Krista kňaza  – hlavy Cirkvi, ktorý vyučuje a posväcuje Cirkev – svoje tajomné telo (v konkrétnych úkonoch a časoch), v manželstve majú manželia účasť na Kristovi, ktorý miluje Cirkev 24 hodín denne 7 dní v týždni… (už nie sú dvaja, ale jedno…, a láska Krista sa prejavuje v ich vzťahu, voči sebe navzájom, voči deťom a rodine, voči rodinám i ľuďom, ktorých stretajú).

Ježiš nehovorí, že Mária nesmie pracovať, ale dobrou a nevyhnutnou súčasťou nášho života je počúvanie Slova, ktoré potom vedie všetky rozhodnutia.

Na Ježišove slová už nikto nereaguje, príbeh sa vlastne ani nezdá byť ukončený, zdá sa, že Lukáš chce naozaj upozorniť na mlčanie.

Tu vidíme Máriino mlčanie počas celého príbehu… nepovie ani slovo, nebráni sa, nevysvetľuje svoje rozhodnutie, mlčí.

A všetko nás vedie k domnienke, že jej mlčanie, ktoré je znakom meditácie, zvnútornenia Slova, ktoré počula, toto mlčanie trvalo aj neskôr.

Nestačí počúvať evanjelium, slovo Majstra, treba o ňom rozjímať, osvojiť si ho, a to sa môže udiať len v tichu.

Marta si teraz potrebuje sadnúť k Ježišovým nohám, aby ho počúvala, aby získala pokoj, vnútorný pokoj, mier.

Ak chceme tento príbeh uzavrieť, môžeme si pripomenúť to, čo evanjelista Ján rozpráva v 12. kapitole svojho evanjelia. Predstavuje Máriu, ktorá prejavuje výsledok počúvania Majstrovho slova: nezištne vylieva vzácny nardový olej, ktorý je symbolom bezodplatnej lásky. Tento nardový olej daruje ako prejav svoje lásky k Ježišovi – bratovi.  

Táto vôňa lásky, ktorá je Kristovou láskou, je charakteristickou vôňou a evanjelista Ján hovorí, že “celý dom bol naplnený touto vôňou”. Je to vôňa lásky, ktorú by mali okamžite vnímať všetci, ktorí sa priblížia k našim komunitám, najmä keď vo svojej angažovanosti, vo svojej práci všetko uprednostňujú pred počúvaním Slova.

Nech Pán odmení všetkých, ktorí počúvajú Slovo a podľa neho konajú a žijú.

Pre malú rekapituláciu myšlienok, pocitov… vznikol tento článok na “trávenie”, aby naša púť vplývala na našu prítomnosť…

V texte sa nachádzajú hypertextové odkazy označené kurzívou, aby sme si mohli pripomenúť aspoň kúsok z toho, čo nám náš sprievodca o. Ľuboslav nadšene vyrozprával.

Tu je link, aby ste si mohli pripomenúť miesta, kde sme boli. Možno si spomeniete aj na ich názvy. (TU klikni)

Štart v sobotu 18.6.

• o 10:00 na svätej omši (s pútnikmi i rodinnými príslušníkmi ju slávil don Dominik Vinš). – pretože tu sa všetkému dáva zmysel a tu si Ježiš z nás buduje spoločenstvo. Bez Ježiša nemá zmysel nič začínať ani končiť. Čo mu nedaruješ, to stratíš. Čo mu prinesieš na oltár, to sa premieňa a zostáva…
• Autobus prišiel niečo po 11:00 zo Spišského Podhradia s našim sprievodcom a dvoma dobrými šoférmi. Vydali sme sa s veľkými očakávaniami na 20 hodinovú cestu do Ríma…
• Na začiatku sme sa pomodlili, predstavili a prezradili, čo nás viedlo na túto púť.
• Celou púťou nás sprevádzali katechézky pripravené z príležitosti X. Svetového stretnutia rodín, ktoré bolo od 22.6.-26.6. Pri našej rekapitulácii spomenieme iba niektoré otázky, ktoré si potrebujeme zodpovedať, aby sme rástli vo svojich rodinách a stali sme sa živými bunkami našich farností. (to je tam, kde bývame, alebo žijeme…)
  • Prvá otázka z našich katechéz: Používate vo svojom manželstve, rodine slová: Môžem? – Ďakujem! – Prepáč.? (Kedy ste  naposledy požiadali o dovolenie, poďakovali si navzájom či prosili o odpustenie? Ktoré z týchto slov používate najmenej a ktoré sa vám najťažšie vyslovuje?)

Nedeľa 19.6. Prvé miesto – námestie sv. Petra a Bazilika Svätého Petra.

• Cesta ku vstupnej bráne Ríma trvala 20 hodín (Porta Roma).
• Ráno sme sa presunuli na nám. sv. Petra a vstúpili sme do Baziliky. Svätú omšu sme slávili s turistami po taliansky. (Text sv. omše bol zo Slávnosti Najsvätejšieho Tela a Krvi Ježiša .) Po sv. omši sme čakali na Anjel Pána. Sv. otec pozdravil pútnikov na námestí sv. Petra i tých, ktorí ho sledovali cez prenosy.
• Po obednej prestávke sme si prebehli okolie Anjelského hradu, námestie Piazza Navona, V kostole sv. Augustína sme si pozreli Caravaggiov obraz (Panna Mária pútnikov), kostol sv. Ľudovíta Francúzov (francúzsky kostol), – obraz povolania sv. Matúša, zopár ďalších kostolov neďaleko Baziliky sv. Petra a šli sme sa ubytovať k sestrám kamiliánkám, ktoré bývajú neďaleko slovenského Kolégia sv. Cyrila a Metoda.
  • Druhá otázka z našich katechéz: Pán Boh každého človeka volá na konkrétnu cestu životom. Všetko začína povolaním žiť v rodine. Mnohých si Pán volá do manželstva…. Pýtam sa Boha, na to, ako žiť moje povolanie? Aký cieľ svojho povolania vnímam?

Pondelok (deň Konštantína a Lateránskej baziliky)

• Začali sme pri bazilike Svätého kríža v Jeruzaleme, navštívili sme v Lateráne oktogonálnu krstiteľnicu, prešli sme si sväté schody – pravdaže v úcte, v modlitbe a na kolenách. V bazilike nás čakalo prekvapenie. Vpredu boli vystavené k úcte relikvie rodičov Martinovcov a ich dcéry sv. Terézie z Lisieux (dôvod, 22.6. je začiatok X. Svetového stretnutia rodín a títo rodiča patria k patrónom).
• Poobede sme boli v bazilike sv. Klementa, kde sme poďakovali za dar našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda (v tejto bazilike pochovaný sv, Cyril). Pozreli sme si Koloseum, miesto rímskych hier a zábav na účet toľkých usmrtených gladiátorov a mučeníkov – kresťanov. Videli sme Konštantínov víťazný oblúk a potom sme prešli do baziliky sv. Františky Rímskej. Rektor kostola nám daroval olej sv. Františky, ktorým sme boli pomazaní.
  • Tretia otázka z našich katechéz je z témy povolanie k svätosti: Viem, že mojou úlohou je stať sa svätým? Manželia vedia, že si majú vzájomne pomáhať k svätosti na svojej spoločnej ceste?

Pred Svätou bránou Lateránskej baziliky

Utorok (baziliky Santa Maria Maggiore – alebo Panny Márie Snežnej).

• Začali sme námestím Republiky, potom sme išli okolo kostola Santa Maria degli Angeli. Pozreli sme si Fontanu Felice. Vedľa nej je kostol Panny Márie víťaznej, v ktorej je Berniniho známe dielo extáza sv. Terézie Avilskej. Odtiaľ sme prešli na Quirinál, čo je najvyšší zo 7dmich pahorkov v Ríme. Tu sme si pozreli kostol sv. Andreja v quirinali a videli sme aj výmenu čestnej stráže. Odtiaľ sme prešli do kostola Svätého Carla alle 4 fontane. Odtiaľ sme šli na Piazza Barberini ku kapucínskemu kostolu Nepoškvrnenej Panny Márie, kde je známy obraz archanjela Michala (od Quida Reniho) a obraz výsmech Ježiša. Odtiaľ sme šli do baziliky sv. Prassedy. Kde sme pomodlili ruženec. Je to miesto miesto, kde zomrel sv. Cyril. (Zistili sme, že sa potrebujeme viac venovať našim vierozvestom. Možno by bolo pekné naučiť sa pieseň JKS 432)
• Kúsok od tohto miesta je aj bazilika Santa Maria Maggiore. Tu sme videli miesto, kde prijali sviatosť manželstva ďalší patróni svetového stretnutia rodín v Ríme – manželia Quattroochiovci. Kúsok odtiaľ je kaplnka s obrazom Maria Salus Populi Romani, kde sa Svätý otec modlieva vždy, keď sa chystá na cestu alebo z nej prichádza. V tento deň sme videli aj kostol sv. Ignáca – pomodlili sme sa za našich mladých pri hrobe sv. Alojza Gonzágu (v deň jeho spomienky). Asi v tento deň sme si stihli pozrieť aj Panteón. Večer sme prišli do Kolégia sv. Cyrila a Metoda, kde sme mali sv. omšu, pri ktorej si obnovili manželské sľuby na svoje 25. výročie manželia Globinovskí. ( V predvečer začiatku X. Svetového stretnutia rodín v Ríme).
  • Štvrtá otázka je z témy “Urobiť lásku normálnou”: Leží našej rodine na srdci dobro a budovanie našej farnosti?

Streda (Generálna audiencia a bazilika Sv. Pavla za hradbami).

• Prihovoril sa nám cez slová evanjelia Jn 21, 15-25. Kde sme so Svätým otcom uvažovali, čo znamená milovať Ježiša, v čom je úloha starých rodičov a starých ľudí a o tom najdôležitejšom: “Vždy nasledovať Ježiša.” Poobede sme si ešte pozreli Kapitol, Rímske fóra a vybehli sme na Oltár vlasti, Nakoniec sme sa dostali do 4.-tej z hlavných bazilík – do Baziliky svätého Pavla za hradbami.
• V tento deň začalo X. Svetové stretnutie rodín v Ríme.
• Piata otázka z našich katechéz – všetci sme bratia a sestry: Mám okolo seba ľudí, o ktorých môžem povedať, že sú mi ako vlastný brat či sestra? Snažím sa byť aj ja takým pre druhých?

Štvrtok (voľný)

• bol “voľný”. Každý sa mohol rozhodnúť, kam ísť. Niektorí využili možnosť zostať na ubytovni, iní výlet k moru, ďalší si šli pozrieť vatikánske múzeá, alebo Baziliku sv. Vavrinca za hradbami (Vavrinec je hlavný patrón mesta Rím), alebo Španielske schody a Fontánu di Trevi.
  • Šiesta otázka z katechézy Otcovia a matky: Láska manželov je plodná, aj keď dávajú zrod Božím deťom, keď sú duchovnými otcami a matkami. Aké duchovné deti nám Boh zveruje v tejto chvíli nášho života?

Piatok – Slávnosť Božského srdca Ježišovho (katakomby Priscily)

• Toto miesto je zaujímavé – tu je prvé známe znázornenie Panny Márie a Troch kráľov na svete, tiež tu je hrob sv. Filomény. Jej telo bolo prenesené do mesta Mugnano del Cardinale, kde je Sanktuárium Sv. Filomény. V tento deň sme prešli dopoludnia námestím ľudu (Piazza del Popolo). Okrem iného sme navštívili kostol Panny Márie zázrakov, ktorá sa nachádza od kostola “dvojičky” kostol Panny Márie na svätom vrchu. Videli sme kostol bosých karmelitánov s hrobom Božieho služobníka Alojza Máriu Chmela, ktorý pochádza zo Spišskej Starej Vsi. Je teda na ceste k vyhláseniu za blahoslaveného. Potrebné je však vyprosiť si zázrak, aby pokračoval proces. Tiež sme navštívili kostol sv. Ambróza a sv. Karola Boromejského. Nachádza sa v ňom relikvia srdca sv. Karola. Skutočne vložil celé srdce do pastorácie – starostlivosti o svojich veriacich vo svojej diecéze. Je známy aj svojim štúdiom epidemiologických opatrení a ich zavádzaním, aby zabránil medzi pútnikmi šíreniu epidémia moru. Potom sme si pozreli miesto talianskej vlády a stĺp Marka Aurélia. Vstúpili sme do Rímskej galérie (prekrytá ulica s obchodmi…). Tiež sme si pozreli Piazza Spagna s mariánskym stĺpom, okolo ktorého sa ľudia zhromažďujú na slávnosť Panny Márie Nepoškvrnenej (8.12.), aby vyjadrili jej úctu. Nakoniec sme sa vydali do katakomb Priscily.
• Cestou domov sme si pripomenuli význam pohľadu seniorov – pozerať sa, uchovávať si v srdci veci tak, aby sme nestratili zo života to, čo je dôležité. Tu má čo povedať aj don Bosco, ktorý po dostavaní Baziliky Božského srdca pri Termini, dostal dar uvedomenia si pri 1. svätej omši v tejto bazilike. Konečne pochopil, čo sa mu snívalo v 9-viatich rokoch. Ako ho viedla Panna Mária a ako sa učil sám i jeho saleziáni dôverovať aj beznádejných situáciách. Tam, kde končia ľudské sily je priestor pre Božie pôsobenie.
  • Siedma otázka z témy “Starí rodičia a seniori”: Pripravujeme sa na starobu ako na povolanie, cez ktoré máme ďalej posväcovať svoj život, rozvíjať vzťahy s mladými, odovzdávať im svoje skúsenosti, príklad trpezlivosti a modliť sa za nich? (Aký je náš vzťah k starým ľuďom?)

Návrat v sobotu – na liturg. spomienku na Nepoškvrnené srdce Panny Márie (25.6. o13:30)

• Na záver krátky pohľad späť na stretnutie rodín v Ríme
• Výzva… nezostaňme uzavretý vo svojom svete hľadaním ďalších zážitkov, ale deľme sa o dar viery a hodnoty, ktoré vďaka nej máme.
• Bohu vďaka :-), ale aj každému, kto sa podieľal na tomto krásnom – “hustom” putovaní. Nech každá obeta z lásky prinesie hojné ovocie v živote vašom i tých, pre ktorých žijete. (DV-pozitiv :-))