Pozývame Vás na Vianočné popoludnie, ktoré sa uskutoční v nedeľu 14.12.2025 o 16:00 v Oratku. Pripravené budú dielne rôznorodého typu – na svoje si príde určite každý. O vianočnú atmosféru sa postará vôňa medovníkov a chuť nealko punču. Pre maškrtníkov bude pripravená aj horúca čokoláda. Príďte stráviť čas 3. adventnej nedele do Oratka na sídlisku Juh.
Chatovačku sme začali v piatok po svätej omši, keď za nami prišli dve mladé slečny Dária a Polly, ktoré sa ponúkli, že nás zoberú na návštevu k Dáriinej tete Andrei. Až do Londýna! Možno si myslíte, že Londýn je nudný, upršaný a nič okrem sledovania dažďových kvapiek sa v ňom nedá robiť. Nuž, tí čo boli na chatovačke by vám mohli povedať presný opak.
Keď sme konečne dorazili, Dária sa stretla so svojou tetou. Nebolo to však také, aké sme si predstavovali. Polly, zlákaná tajomným zeleným prsteňom, ktorý jej teta ponúkla, neodolala a navliekla si ho na prst. A potom jednoducho zmizla! A tak sme všetky plné očakávania a dojmov museli ísť spať. Lebo ako sa vraví: ráno múdrejšie večera.
Na druhý deň sme sa dozvedeli, že Polly zmizla do medzisvetia a my jej musíme pomôcť dostať sa späť pomocou žltého prsteňa. Našťastie sa Dárii podarilo nájsť ju a nerozlučné kamarátky tak boli zase spolu. Keď sme už boli v tom medzisvetí, rozhodli sme sa preskúmať aj iný svet. Bol temnejší a chladnejší ako náš, ale my sme sa nevzdali a hľadali sme niečo zaujímavé. A kto hľadá, nájde. My sme objavili starodávny zvon, na ktorý Dária zazvonila. Treba povedať, že celej katastrofe, ktorá sa stala potom sa dalo predísť, keby Dária počúvla Polly a zvon by nechala na pokoji. Občas je naša zvedavosť ale príliš veľká na to, aby sme odolali. A tak sa po prvom tóne zvona celý svet, v ktorom sme boli, začal rozpadať a rúcať. Spolu s ním sa prebudila mocná čarodejnica, ktorá sa s nami dostala do medzisvetia a potom späť do Londýna bez toho, aby sme si ju všimli. Viete si predstaviť, aký rozruch spraví v Londýne čarodejnica z iného sveta? A my sme po nej všetko museli upratovať a ešte ju aj chytiť. Nám sa ju však nakoniec podarilo zneškodniť a vrátili sme sa do medzisvetia.
Napriek predošlému fiasku sme sa rozhodli predsa len vstúpiť ešte do jedného sveta. A tak sme sa stali svedkami toho, ako vznikla nádherná a čarovná krajina Narnia. Spoznali sme mocný Aslanov hlas, vďaka ktorému všetko ožíva a kvitne. Napriek Aslanovi a Narnii bola Dária stále nejaká smutná. Dozvedeli sme sa, že má chorú mamu a dúfala, že Aslan jej dá liek, ktorý by ju uzdravil.A tak ju vládca Narnie poslal na dôležitú misiu, ktorú musela zvládnuť úplne sama, bez akejkoľvek pomoci. Bola vystavená ťažkej skúške, nakoniec však všetko zvládla a vrátila sa s čarovným jablkom. To sme spoločne zasadili a na naše prekvapenie na druhý deň vyrástla celá jabloň. Aslan dovolil Dárii zobrať jedno jablko pre svoju mamu a aby sa jej ľahšie jedlo, rozhodli sme sa upiecť z neho štrúdľu. A tak sme sa vrátili s ešte teplou štrúdľou do nášho sveta, a s napätím sme čakali, či sa Dáriinej mame polepší. A…Hurá! Mamka je zdravá a všetko dobre dopadlo.
A aby sme nezabudli – podobná chatovačka sa odohrala aj v chlapčenskej verzii. Tam sa hlavnými postavami stali Poul a Digory, ktorí zažili takmer rovnaké dobrodružstvá. Aj oni sa ocitli v medzisvetí, stretli čarodejnicu a boli pri zrode Narnie. Hoci ich cesta bola trochu drsnejšia a plná nečakaných zvratov, nakoniec všetko zvládli rovnako statočne ako dievčatá. Zdá sa, že či už ste Polly alebo Poul, dobrodružstvo si vás nájde samo.
Fotky z dievčenskej chatovačky nájdete TU a z chlapčenskej TU.
Milý animátorský denníček!
Krása je vraj ukrytá v maličkostiach. A po tomto víkende ti môžem úprimne povedať, že to je pravda. Veselá iskrička v oku priateľa, ktorý sa zrazu vynoril spoza stromov na svojej tichej ceste lesom, lístie rôznych farieb, ktoré bolo všade, kam mi zablúdil zrak, či nenápadne vŕzganie schodov pod nohami človeka, ktorý sa snažil svojím pohybom nevyrušiť ostatných mi na tvári vyčarovali úsmev snáď miliónkrát.
Ale poďme späť na začiatok. V piatok po omši sa naše malé dobrodružstvo začalo mládežníckym večerom s témou Milujem oratko. Ak tvoje prvé myšlienky, milý denníček, smerovali k televíznej relácii s podobným názvom, nemýliš sa. Od pesničiek cez pantomímu, hluchý telefón či slepú mapu sme sa dostali až k takmer neuveriteľnému zvratu pri kolese šťastia. Bežne by som povedala, že ma prehra mrzí, ale v tejto partii bol výsledný bodový stav to posledné, na čo som sa sústredila.
S rodičmi a mladšími účastníkmi sme sa rozlúčili a všemožnými spôsobmi sme sa presunuli na našu milovanú chatu na Kvetnici. Súťaživá atmosféra nás ani tu neopustila a večerné hodiny nám rýchlo ubiehali pri našich obľúbených hrách. Tento čas sme zavŕšili hlboko v noci hrou parlament a aspoň na pár hodín sme sa ponorili do ríše snov, aby sme načerpali sily do ďalšieho dňa.
Ráno sme sa prebudili do ticha. Verím, drahý denníček, že si už pochopil účel nášho spoločného času na chate – prišli sme sa duchovne obnoviť, stíšiť sa a stráviť čas s Pánom. Tomu bol prispôsobený aj náš doobedný program. Po veľmi podnetnej prednáške sme sa rozišli do každého kúta chaty a do prírody, kde sme mali možnosť v samote premýšľať a reflektovať. A okrem toho to bol čas, v ktorom boli všetky tie všedné maličkosti zrazu viditeľnejšie a krajšie. Myslím, že nie iba pre mňa…
Čas s Pánom sme zavŕšili svätou omšou a zdieľaním pri výbornom koláčiku.
Pri odchode sa nám mysle zaplnili spomienkami spred pár rokov – tohtoroční prípravkari v tom čase práve začínali svoje prvé stretnutie. O tom, čo prežili, ti však porozprávať nemôžem. Raz, keď prípravku dotiahnu do úspešného konca, sa ich na to ale určite musíš spýtať!
Ale teraz je čas rozlúčiť sa. Môžem ti ale, denníček, sľúbiť, že to nebude nadlho. U nás sa predsa stále deje niečo, o čom ti môžeme porozprávať. Tak teda dovidenia!
Pozývame vás na slávnostné otvorenie saleziánskeho Oratka na sídlisku Juh v Poprade v piatok 5. septembra o 15:00. Budú vás čakať hry, aktivity a spomienky na letné tábory cez fotky, tance a predovšetkým kamarátov, ktorých ste počas leta spoznali. Bude tiež možnosť zapísať sa na stretká alebo krúžky – futbalový, gitarový a šachový.
Veková hranica pre stretká a krúžky je od 2. ročníka ZŠ po maturantov SŠ. Stretká a krúžky ponúkame zadarmo, môžete však prispieť na činnosť ľubovoľnou sumou. Cena však nesúvisí s kvalitou, ale chceme, aby stretká a krúžky boli dostupné pre každého. Ponúkame zároéveň možnosť stať sa členom DOMKY (Združenie saleziánskej mládeže) s členským príspevkom 10 € na školský rok. Členovia DOMKY majú potom zľavy na niektoré podujatia (napr. chatovačky, letné tábory, …).
Pre dospelých ponúkame stretnutia mužov a žien, biblické stretnutia Lectio Divina a modlitbové stretnutia otcov a matiek. Mamičkám s deťmi je venované MC Matelko s možnosťou sv. omše a sv. spovede 2x do mesiaca.
Okrem pravidelných podujatí je možné využiť priestory nášho Oratka v otváracích hodinách na hru ping-pong, biliard, kalčeto (stolný futbal), stolové hry… alebo na osobný rozhovor, prípadne len tak si posedieť pri čaji alebo káve. Otváracie hodiny nájdete na linku https://salezianipoprad.sk/otvaracie-hodiny/ alebo si môžete stiahnuť prehľadnú tabuľku.
Rozpis stretiek a krúžkov s časovým harmonogramom nájdete v sekcii Stretká a krúžky. Jednotlivé časy sa môžu zmeniť podľa potrieb a možností detí a mladých, ktorí sa na stretká alebo krúžky zapíšu.
Oleje? Koreniny? Látky? Koberce? A mnohé ďalšie veci, ktoré sa kričali na našich ihriskách od prvých minút pondelka.
To sme ešte nikto netušili, ako veľa ešte o nich budeme počuť. Naši mladí nádejníci sa vydali hľadať prácu v mestách krajiny Agrabah.
Medina, Maskat, Aden, Bakhara, Fudžajra, Nizwa, Dauha, Rijad, Salalah, Talfír sa stali pre tento týždeň domovom našich účastníkov.
Postupne sme spoznávali obyvateľstvo a situáciu v krajine. Najviac si našu pozornosť však získal mladý Aladdin (s jeho opičiakom Abu), ktorý bohatstvo ulice rozdával medzi chudobných. Jeho pozornosť, však získal ešte niekto ďalší. Krásna princezná Jasmína. Teda, Dália, ako sa nám najprv predstavila.
Aladdin bol odhodlaný urobiť všetko, aby získal srdce princeznej, ktorá ho oslovila svojou vonkajšou, no najmä vnútornou krásou. Zajatý sultánovým vezírom pri jej návšteve, bol Aladdin donútený vstúpiť do záhadnej jaskyne, aby Jaffarovi získal akúsi lampu. Jaffar nám však sľúbil bohatsvo, ktoré by nám mohlo pomôcť zaujať princeznú. Teda, to sme si aspoň myslali.
Poslepiačky sme sa vydali na miesto, kde sa tajomná jaskyňa ukrývala. Teraz ostávalo už len jedno, získať lampu. A neuverili by ste nám, ale napriek tme a náročným matematickým úlohám, sa nám to podarilo. Lampu sme dali Jaffarovi… ten nás však zradil. A tak sme zostali uväznení v jaskyni. Nie však na dlho. Už spomínaný opičiak Abu nám lampu priniesol späť. Nebola to však obyčajná lampa, ako sme si mysleli. Táto lampa v sebe ukrývala zázračného Džina, ktorý plnil svojim pánom 3 želania.
Takže už tušíte, ako sme sa dostali z jaskyne. Náš Aladdin však túžil veľmi ešte po jednej veci. A to získať srdce nádhernej Jasmíny. Vedel však, že ako chlapec z ulice nemôže žiadať o ruku princeznej, a tak požiadal Džina, aby z neho urobil princa. Na čele s novým princom Alim sme sa v slávnostnom sprievode vydali naspäť do paláca. Ak ste v teda v utorok medzi 12tou hodinou počuli hluk a humbuk, áno, to bol náš sprievod. Trúbky, farebné krepáky, kvetové náhrdelníky a mnoho ďalších prostriedkov na zaujatie obyvateľov paláca.
V paláci nás Sultán Sulejman aj so svojou dcérou prijali s otvorenou náručou. Nikto z prítomných nespoznal pravú totožnosť princa Aliho. Džin si však všimol menšie (alebo aj väčšie) nezrovnalosti pri etikete, a tak nám dohodil lekciu bontónu. Áno, milí rodičia, aj také veci sa diali na prímestskom tábore 2025.
V stredu náš princ Ali začal ešte intenzívnejšie pracovať na tom, aby očaril srdce mladej dámy Jasmíny. Zobral ju na nádhernú cestu svetom. Na ceste za nimi sme zdolalili cestu električkou do Tatier v lete(?!), ale aj rôzne iné úlohy ako odfotiť sa so skautom, pomôcť náhodným núdznym, nacvičiť choreografiu na hymnu, ale aj dôjsť na Hrebienok či ochutnať smokoveckú kyselku. Ktorá, ako sme sa dozvedeli, nie je obyčajnou vodou. Po chutnom gulášiku nás čakala duchovná aktivita. Teda hneď dve. Aktivita pre starších aj pre mladších. Ak sa vám napríklad doma ocitol návrh na erb vašej rodiny, aj to bolo jednou z úloh duchovnej aktivity.
Sv. omša v kostole v Novom Smokovci mala svoje jedinečné čaro. O tom vám snáď aspoň trochu povedia fotky. Ja poviem len jedno. Už ste videli celý kostol od najmenšieho po najväčšieho ukazovať a spievať Budem ako strom? My hej, a táto pesnička sa nám mnohým na tomto mieste spojila s týmto táborom.
Beh na električku a sme späť v Poprade. Mali sme za sebou nádherný deň. A páčil sa nám všetkým až na vezíra Jaffara, ktorý Aladdina spoznal. Vedel, že z jaskyne, v ktorej ho nechal mohol uniknúť len pomocou lampy, a aby túto svoju teóriu overil, Jaffar napadol Aladdina, ktorý zostal nevládne ležať na zemi. Opäť iba Džin by ho mohol zachrániť z tejto situácie.
A samozrejme, že zachránil. Vo štvrtok Jaffar prichystal vzburu. Proti Aladdinovi i sultánovi. A na naše nešťastie, akokoľvek mocne sme v turnajoch bojovali. Jaffar s ukradnutou čarovnou lampou a Džinom sa stal novým sultánom a nastalo obdobie trpkej krutovlády a mnohí naši udatní bojovnívi (rozumej všetci) skončili vo väzení.
Jaffar nás donútil zarábať v dielničkach ťažké peniaze, ktoré sme potom ukladali do banky. Ako čas plynul nastala však zmena mysle u viacerých z nás a zatúžili sme po spravodlivej vláde sultána Sulejmána. Vrhli sme sa teda do záverečného boja proti Jaffarovi. Legenda vraví, že niektorým sa o korálkach sníva ešte aj dnes.
Úpenlivo sme sa snažili získať moc na porazenie Jaffara. Až kým sme neuvedomili, že Jaffarovi nemusíme moc brať, pretože keď sa stane všemocným, moc ho sama pohltí. A tak sa aj stalo. Keď sme mu všetku našu moc vrátili, stále jej nemal dosť. Chcel sa stať najlepším, najbohatším, najmocnejším. Jednoducho jednotkou. A tak si vybral želanie, ktoré sa mu stalo osudným. Stať sa džinom. A stalo sa. Lampa sa vrátila do rúk Aladdinovi a vládu nad Agrabahom opäť získal Sultán Sulejman.
Už zostávala len jediná otázka. Čo s posledným želaním pred tým, ako sa náš Džin znovu vráti do väzenia svojej lampy? Aladdin so svojím zlatým srdcom v tom mal jasno. „Želám si, aby si sa stal človekom.” To bolo posledné želanie nášho Aladdina, ktoré navždy oslobodilo jeho priateľa Džina z čarovnej lampy.
Naším pokladom možno neboli mince, striebro a zlato, ale naším pokladom sa stali naše priateľstvá, na ktoré sme mysleli či pri hrách, hymne alebo ranných modlitbách. Držte nám palce, aby naše srdcia zostali vždy blízko našim pokladom, či v krajine Agrabah alebo aj tu, na zemi.
Všetky fotky nájdete TU.
Už 6. až 8. augusta sa tešíme na spoločný program pre rodičov na aj po materskej aj s ich deťmi. Program sa bude odohrávať v oratku na juhu. Viac informácií na plagáte.
Kronika obce Babinec nad Potokom
Nedeľa 12.4. roku Pána 1872
Dnes sa v našej obci odohrala významná udalosť. Obecná rada, náš najvyšší zákonodárny orgán, sa rozšírila o štyri novozvolené členky. Každá bude presadzovať záujmy svojho rodu a snažiť sa o rozvoj našej milovanej domoviny.
S hrôzou v srdci musím zapísať aj tajomnú udalosť, ktorá sa odohrala vo večerných hodinách. Zlo z dávnej legendy o ktorom sme si mysleli, že je už navždy preč, sa vrátilo. Dvojica významných obyvateliek pri večernej prechádzke na poli za dedinou zbadala postavy v maskách a čiernych plášťoch. Ak si myslíte, že to bola iba hra tieňov, mýlite sa. Neskôr boli postavy spozorované aj ďalšími obyvateľkami.
Nebezpečenstvo sa nám podarilo aspoň na chvíľu zmierniť obnovením tradície strážkyň tajomstva. Každý rod v našej obci má jednu, ktorá ich bude pred nebezpečenstvom ochraňovať – najmä svojimi znalosťami a skúsenosťami s tajomným priorstvom Mors Mortis, ktorý je späť v našej dedine.
Pondelok 13.4. roku Pána 1872
Ráno po prvý raz zasadala nová obecná rada – zabudli sme osláviť Dni obce. Spoločne došli k záveru, že najlepšie je osláviť ich hneď dnes a to športom. Počas dopoludnia sa celou dedinou niesli výkriky radosti a napätia zo všetkých ihrísk, ktoré máme k dispozícii. Nechýbal žiaden z tradičných športov, ktoré sa v našej obci hrajú od nepamäti. Aj keď to bolo nečakané a rýchle riešenie, všetky obyvateľky (a obyvateľ) si túto slávnosť veľmi užili.
Sme obec na úrovni a dbáme na to, aby z našej mládeže vyrástli rozumní ľudia. Preto je pre nich zavedená povinná školská dochádzka. A nie iba na papieri, ako v mnohých obciach okolo nás. Z tohto dôvodu sme aj dnes mali vyučovanie, na ktorom okrem obecnej pani učiteľky pomáhali aj ďalšie ženy vzdelané v jednotlivých oblastiach.
Po vyučovaní som o pomoc požiadala dievčatá ja – kronikárka a archivárka obce. V archíve sa mi pomiešali rozprávky a postavy, no dievčatá mi ochotne pomohli všetko vrátiť do pôvodného stavu. A ako odmenu sme v archíve našli pár mien z ich rodokmeňov, aby mohli viac spoznávať svoje korene a svojich predkov.
S prichádzajúcou tmou sa objavili aj členovia priorstva Mors Mortis. Po dlhom snažení a zapájaní všetkých mozgových buniek, ktoré nám slnko ešte nestihlo spáliť, sa nám od strážkyň podarilo zistiť informácie o nich – kto sú, čo robia v našej dedine a prečo nás nechcú nechať na pokoji. Zistenia nás vydesili, no aspoň vieme, čo musíme urobiť. S odvahou sa im postaviť, získať listiny deviatich lordov a nájsť ukrytú korunu, ktorá so sebou prináša veľkú moc.
Utorok 14.4. roku Pána 1872
Ako to už na dedine býva, pani hospodárka nás zobudila skôr, ako by to bolo väčšine z nás príjemné. Avšak mala na to dobrý dôvod – potrebovala pomoc pri kŕmení zvierat a získavaní produktov od nich. Ochotne sme jej pomáhali aj napriek tomu, že sme ešte neraňajkovali a mnohé sme boli ešte v pyžamách.
Po raňajkách nám pani hospodárka poďakovala a povedala, že si zaslúžime relax. Musím skonštatovať, že tá prechádzka na slnku ako relax vôbec nevyzerala, no to, čo bolo na jej konci nám doslova vyrazilo dych. Čakala nás plavba po Palcmanskej Maši. Rýchlo sme si odložili veci, nasadili záchranné vesty a nasadli do lodiek. Najbližšie chvíle sme si naplno užívali krásnu prírodu, zvuk vody a škrípanie pedálov. Na záver si tie odvážnejšie z nás aj trochu zaplávali. Naspäť sme prišli úplne premočené, no nikomu z nás to neprekážalo.
Popoludnie sa nieslo v znamení remesiel. Každý rod ponúkol nejaké zo svojich zručností a dievčatá sa mohli naučiť to, čo ich najviac lákalo. Najväčší úspech mali remeselníci pracujúci s textilom, ale mnohé sa prišli priučiť aj ku pekárom či remeselníkom vyrábajúcim hry a rôzne ozdoby.
Pred zotmením sme ešte pokračovali v práci. O statok sme sa postarali ráno, teraz sme pomáhali v záhrade a v dome – trhali sme burinu, upratovali po remeslách a umývali okná. A popri tom sme stihli zostaviť naše rodokmene, na ktorých sme pracovali od predošlého dňa.
Večer opäť nastal čas na boj s Mors Mortis. Na listine sme objavili tajné písmo, získali sme sviečky a odhalili sme celý skrytý odkaz. Zaviedol nás na cintorín, kde sa nám podarilo rozlúštiť ďalšiu nápovedu – musíme hľadať v starej kaplnke. Neskorá nočná hodina nás ale presvedčila, že si radšej poriadne oddýchneme.
Streda 15.4. roku Pána 1872
Ako plynie čas? Minúta po minúte, deň po dni, rok po roku. To je síce pravda, ale Babinec nad Potokom je aj v tomto výnimočný. Počas dnešného dňa sme prežili všetky ročné obdobia.
Ráno sme sa prebudili do jesenného počasia. A k jeseni neodmysliteľne patria dušičky a návšteva hrobov. Spoločnými silami sa nám podarilo nazbierať kvety, zviazať ich do kytíc a povyzvedať medzi babičkami, kde nájdeme starý cintorín. Tam sme naše kytičky zaniesli.
Medzitým sa nám ochladilo a nastala zima. A to znamená advent – čas duchovnej prípravy na Vianoce. Ten náš sme prežili vo forme duchovnej obnovy. Rozdelili sme sa na staršie a mladšie. Staršie sa v malých skupinkách zamýšľali nad evanjeliom a mladšie budovali spoločenstvo a rozvíjali svoj duchovný život vo forme drobných aktivít a príbehu. Advent vyvrcholil Vianocami – Štedrú večeru sme nahradili štedrým obedom vo forme ryby a zemiakového šalátu, ktorý sme obohatili o koledy.
Popoludní sme prežívali jar. K nej patrí mnoho zvykov, tradícií a frazeologizmov. Preto sme si niektoré vyskúšali v praxi. Už ste (doslova) hľadali ihlu v kope sena alebo ťahali za jeden povraz? Jar sme zakončili oslavou Veľkej noci. Teda konkrétne veľkonočného pondelka. A to vodnými hrami a poriadnou oblievačkou.
Večer sa jar začala meniť na leto a preto sme sa rozhodli zapáliť jánske ohne. Našu príjemnú atmosféru prerušila správa, že naše strážkyne bojovali a boli zajaté. Vydali sme sa ich zachrániť. Našli sme ich živé, no zviazané uprostred lesa. Keď sme ich zbavili pút, rozpovedali nám všetko o ich súboji s Mors Mortis a ukázali nám zvyšné listiny, ktoré potrebujeme k nájdeniu koruny, ktoré sa im počas boja podarilo ukradnúť.
Šťastné z dobrého konca sme sa vrátili do dediny a pokračovali v oslave. Vytvárali sme si vlastné tance pri ohni a mali sme módnu prehliadku. Jednoducho dievčenský čas pri ohníku ako sa patrí.
Štvrtok 16.4. roku Pána 1872
Zo spánku nás vytrhol zúfalý krik obecnej hlásateľky. Ktosi nám v noci ukradol obecnú pokladnicu. Rýchlo sme sa naraňajkovali, zbalili si veci a vydali sa za nimi.
Keďže zlodejky neboli veľmi opatrné, cestou mnoho mincí stratili. Práve tie sa im stali osudné, pretože nám ukázali správny smer. S nimi a so svedectvami obyvateľov o predošlej noci sa nám podarilo nájsť ich. Cesta bola obrovská výzva – museli sme zdolať skaly, vodu, rebríky a mnohé ďalšie ťažkosti, no napokon sa nám podarilo zlodejky zajať na Geravách a získať späť peniaze.
Cestou dole sme sa zastavili pri Palcmanskej Maši a trochu si po náročnom prenasledovaní odpočinuli a ochladili sa vo vode. Po návrate nás richtárka odmenila dvojchodovou večerou, po ktorej nasledoval dedinský súd.
Obecná rada, ktorá vypočula aj hlas ľudu sa – aj vďaka ranným modlitbám – rozhodla vinníčkam odpustiť. Dostali však za úlohu pripraviť nám miesto na zábavu. My sme sa medzitým prezliekli do šiat a sukní a pravá dedinská veselica sa mohla začať. Hudba a tanec sa striedali s rôznymi aktivitami a hrami. Skončili sme, až keď sme už od únavy ledva stáli na nohách a pre tmu nevideli ani na krok.
S predstavou teplej postele sme sa ponáhľali na izby. Ale naša snaha bola rýchlo zmarená. Čas na spánok ešte nenastal.
Mladšie spoznávali svoje silné a slabé stránky počas prechádzky na cintorín. Staršie sa zase učili tej najťažšej voľbe – medzi dvoma dobrými vecami. V prípade našich dievčat medzi dvoma ich životnými hodnotami. Túto ich voľbu museli vykonať v úplnej tichosti na lesnej čistinke. Tiež sa nám podarilo spojiť deviatku listín, nájsť korunu a urobiť ťažké rozhodnutie – vzdať sa moci a korunu naveky zničiť. A s ňou i moc priorstva Mors Mortis. A teraz už prišiel čas na náš vytúžený spánok.
Piatok 17.4. roku Pána 1872
Nepoznám dedinu, ktorá by nás dokázala predbehnúť v šírení klebiet. A najmä dôsledkom začínajúcej hluchoty dedinských klebetníc sa rody v našej obci rozhádali. Jediným rozumným riešením sa javilo prehľadať archív a všetky dostupné záznamy a odhaliť pravdu, čo sa stalo so 14 ročnou Elzou, ktorá má mať údajne zajtra pohreb.
Po náročnom pátraní, prehľadávaní každého miesta v obci a rozlišovaní lží od pravdy sme sa dozvedeli, že Elza žije – bola videná v susednej obci Babinec pod Potokom. Toto zistenie nám pomohlo uzmieriť všetky obyvateľky a rozísť sa z našej obce v radostnom a priateľskom duchu.
Tak a je to tu. Vystúpil som z autobusu a prvé, čo som počul, bolo: „Vitaj v Sparte!“ Žiadne „Ahoj“, žiadne „Ako si cestoval?“ – len hromový pokrik a hymna! Vyzerá to, že animátori to s témou starovekej Sparty myslia vážne… až príliš vážne.
Po príchode nasledovalo rozdelenie do mór – pomenovanie skupiniek v spartskom jazyku. Museli sme sa však prebojovať cez mini Spartan Race, kde sme skákali, liezli, plazili sa a dusili sa smiechom (a prachom), aby sme si „zaslúžili“ svoju móru. Výsledok? Špinavé kolená, mokré tenisky a odraté lakte za názvy Messenčania, Lakónčania, Skiritovia a Dórovia. Znie to dosť hrdinsky, kým nezistíš, čo to všetko obnáša nosiť jeden z týchto názvov. Ale o tom radšej zajtra.
Večer nás čakala veľká kolonizácia okolitých území – náš tábor sa premenil na mapu starovekého sveta. Každá skupina si založila vlastné „mesto“ a začala vysielať prieskumníkov, obchodovať, a – samozrejme – viesť vojny (zatiaľ len papierovo… zatiaľ). Vraj nás čaká celý týždeň budovania impéria, taktizovania a tréningu.
Ak to pôjde takto ďalej, z tohto tábora sa nevrátim ako obyčajný chalan – ale ako pravý Sparťan. Ale teraz vážne… má niekto masť na pľuzgiere?
Dnes ráno nás prebudil ostrý výkrik veliteľa – vraj bojovníci nespia dlho. Hneď po raňajkách sme sa pustili do výroby vlastných mečov a štítov. Bolo to namáhavé, ale zároveň úžasné vidieť, ako sa z obyčajného dreva stáva zbraň pripravená na boj. Každý z nás si na svoj štít namaľoval znak – môj mal červeného leva, symbol odvahy.
Po zbrojení nás čakal výcvik v príprave jedla – vraj aj skutočný Sparťan si musí vedieť navariť. Naučili sme sa, ako si pripraviť jednoduchý bojový pokrm z múky a vody. Niektorým to veľmi nešlo, ale hlad je najlepší kuchár, takže nakoniec to chutilo všetkým.
Popoludní začal poriadny bojový výcvik. Beh, šerm, obrana, útok – potili sme sa, padali, vstávali, ale nevzdali sa. Každý z nás cítil, že sa stáva o čosi silnejším bojovníkom.
Keď už slnko klesalo za horizont, vtom pribehol do tábora unavený, zaprášený vojak – vraj z Maratónu. So zvyškom síl zakričal, že sme zvíťazili! No nestačil si vydýchnuť a už pokračoval: „Peržania… dorazili k hraniciam!“ Všetci sme zmeraveli, no nikto necúvol. Veliteľ zavelil a bez váhania sme sa vydali oproti nepriateľovi.
A vtedy sa to stalo – stretli sme sa s ich jednotkami a statočne sme bojovali. Aj keď ich bolo mnoho, náš duch a odhodlanie boli silnejšie. Podarilo sa nám ich zatlačiť aj v Termopylách, kde sme ich rozprášili ako vietor piesok. No ani v noci nám nedali pokoj – stále dobiedzali, skúšali naše obranné línie. Preto sme museli postaviť nočnú stráž. Striedali sme sa a odrážali útoky až do neskorej noci.
Bol to dlhý deň. Únava bola veľká, ale hrdosť ešte väčšia. Čo sa však stane nasledujúci deň… o tom až zajtra.
Ak som si včera myslel, že sme unavení, tak dnes viem, že včera sme boli len príjemne vyčerpaní. Noc bola nekonečná. Strážili sme strategický most do Sparty – vraj „kľúčový obranný bod“, no podľa mňa to bol len studený kus dreva ponad rieku a obľúbené miesto komárov, ktoré nás žrali zaživa. Keby sme vtedy mali repelent, Peržania by možno ani nemuseli prísť – komáre by nás vybavili.
No ale – vráťme sa k Peržanom. Tí prefíkaní nepriatelia nespali. Zatiaľ čo sme poctivo strážili most, oni si vymysleli vlastnú skratku. Doslova sa nám dostali do chrbta – a nie metaforicky, ale ozaj. Vbehli na nás z tyla ako nepozvaní hostia na večierok, ale my sme sa nevzdali. Začal sa ťažký boj pri Termopylách. A tam… tam sme zažili niečo, čo si zapamätám navždy.
Náš kráľ Leonidas, ozajstný Sparťan z mäsa, kostí a brady tvrdšej než naša kaša, sa rozhodol spraviť to, čo robia len hrdinovia – spolu s malou skupinou odvážlivcov ostal brániť priechod, aby ostatní mohli uniknúť do bezpečia, do Atén. Viem, že sa to nemá hovoriť, ale keď nám to oznámil, niektorí z nás si potichu utreli oko. Ale len od prachu. Jasné?
Obetovali sa. A vďaka nim sme mohli utekať. Bežali sme, ako keby za nami letel sám Zeus – nie do cieľa, ale do Atén. Tam sme dúfali, že bude pokoj. Nebol.
Perzská armáda prišla aj tam a Atény padli. Vtedy som si myslel, že je koniec. Že Grécko skončí a že budeme musieť nosiť perzské tuniky a učiť sa ich jazyk. (Čo je desivá predstava, pretože perzština má viac krútiacich znakov než môj obed klobások.)
Ale potom prišla záchrana – more. Doslova. Naša flotila vyplávala do boja pri Salamíne. Bola to veľká námorná bitka. My síce len stáli na brehu, kričali a mávali mečmi do vzduchu (čo vôbec neodstrašilo čajky), ale to, čo sme videli, bolo ako z božskej mytológie. Grécke lode rozrážali vlny aj perzské nádeje a nakoniec – Peržania boli porazení. Nie na zemi, ale na vode!
Ale to ešte nebolo všetko.
Večer prišiel ten veľký moment – definitívna porážka perzského kráľa Xerxa. Počas ďalšieho stretu na súši si niektorí naši bystrí bojovníci všimli, že jeho elitná stráž má slabé miesto na boku zbroje – presne tam, kde sa človek naje a rozopne opasok. A tak, ozbrojení odvahou a mečmi (a niektorí aj tvrdým syrom), sme zaútočili. Bol to ťažký boj, prach lietal, kričali sme ako hladní vlci a nakoniec… rozprášili sme ich ako múku do vetra.
Vtedy som si uvedomil, že Spartský duch sa nezlomí. Ani keď sa zdá, že je všetkému koniec. Pretože keď ide o česť, kamarátstvo a vlasť – Sparťan sa nevzdáva.
Tak dnes večer zaspávam konečne bez strachu a s pocitom, že sme niečo dokázali. A možno… len možno… si zaslúžime zajtra na raňajky hodné víťazov.
Ráno bolo podozrivo pokojné. Nikto nekričal, nikto na nás nekydal vodu, dokonca aj miestna mačka, ktorá v skutočnosti nie je mačka, ale Pytagorov pokus o strážnu kozu) spala. Vzduch voňal… pokojom. A možno aj trošku rybacinou – predsa len, včera sme pri Salamíne porazili Peržanov na mori.
No a keďže celé Staroveké Grécko bolo po vojnách s Peržanmi spustošené, rozhodli sme sa, že ho jednoducho postavíme na nohy. Tak, ako sa patrí – múdro, usilovne a s trochou lepidla (aj keď vtedy sme ešte lepidlo nemali, takže sme používali figy, tie lepia rovnako dobre).
Stavali sme nové chrámy, domy, a dokonca aj divadlo. Niekto ho omylom postavil opačne, takže kulisy boli vpredu a herci vzadu, ale čo – hlavne, že bolo veselo.
A potom… to prišlo. Olympijské hry! Chlapci boli nadšení – konečne nie meč, ale disk, nie výkrik bojový, ale výkrik „do cieľa!“ V behu som síce skončil tretí (z troch), ale v hode oštepom som omylom zasiahol figovník a odvtedy máme figy zadarmo, takže vlastne úspech.
Každý z nás cítil, že život môže byť aj iný ako neustály boj. Objavili sme radosť z hry, smiech, a… že zápas bez bitky je tiež zápas.
Ale nie všetkým sa to páčilo.
Náš veliteľ Lysandros – ten mal z tejto novej pohody tik v oku a škrípal zubami tak nahlas, že mu Helén napísal sonet len podľa rytmu jeho škrípania. „Toto nie je Sparta!“ kričal, „kde sú výpady, výkriky, výcvik?!“ No my sme už mali iného hrdinu – Aténčana, ktorý nás privádzal na cestou múdrosti, filozofie a… demokracie. Rozprával o Sókratovi, ktorého síce nikto nevidel, ale vraj robil skvelé otázky. A aj keď Lysandros krútil hlavou, nám sa páčilo objavovať svet hlavou, nie len rukou s mečom.
Lenže, keď je príliš dobre… história zaklope. Na obzore sa črtá nový konflikt. Zatiaľ nevieme kde a ako… ale Lysandros sa začal usmievať. A to neveští nič dobré.
Ráno začalo ako každé iné – piskotom kohúta, ktorý v skutočnosti bol jeden z našich chlapcov napodobňujúci kohúta, aby sme sa „cítili viac autenticky“. Až na to, že ten kohút kokrhal aj o polnoci, takže už nikto nevedel, čo je za čas. Ale to bol ešte ten lepší zmätok.
Dnes totiž Sparta stratila rozum.
Náš veliteľ Lysandros sa úplne zbláznil. Najprv sa tváril, že len nechce hrať olympijské hry. Potom začal nosiť prilbu aj do kúpeľov. A dnes… dnes to vyvrcholilo. Od rána vyhlasoval, že Sparta má byť opäť veľká, výbojná a bez filozofov! A keď sme sa snažili nášho aténskeho učenca upokojiť, on len povedal: „Učenosť je slabosť!“
A potom… sa to stalo. Odvážneho Aténčana odstránil z povrchu zemského. Presne tak. Zabil ho chladnokrvne mečom. Nikto nevie prečoako – či mečom, pohľadom alebo jednoducho vypísal správu na hlinenú tabuľku „odstránený“ a pečiatkou to potvrdil. Proste… bol preč.
To bol moment, keď aj najtvrdší Sparťania povedali DOSŤ. Hodili svoje meče (nie veľmi ďaleko, boli drahé), otočili sa a utekali preč zo Sparty. Bez hlavy, bez kráľa, bez filozofa… len s figami v ruksaku.
Putovali sme horami, údoliami a pri jednnom basecampe jednej móry jednou veľmi podozrivou jaskyňou, kde sme stretli pustovníka. Mal bradu, ktorá by mohla mať vlastné PSČ, a oči, ktoré videli viac než naša celá knižnica (čo, úprimne, nie je až tak veľa). A on nám povedal:
„Len jednotou porazíte Lysandra. Sparta je viac než zbrane. Je to bratstvo, česť a myšlienka.“
To posledné sme asi zle pochopili, ale myšlienka bola jasná.
Vrátili sme sa späť do Sparty. No tam… ticho. Nikde nikto. Ani Lysandros, ani vojaci, ani peskozel. Sparta bola opustená. A my sme len stáli a škrabali sa po hlavách (niektorí aj pod prilbou, čo je výkon).
Bez kráľa sme nemohli bojovať – Sparťania bez kráľa sú ako oštiepok bez ohňa. A tak sme si povedali: „Dobre, ak sa máme biť, tak aspoň demokraticky!“ A urobili sme voľby. Každý mal hlas – aj ten, čo hlasoval za seba 6-krát, kým sme mu nezobrali kamene na hlasovanie.
A tak máme nového kráľa! Zajtra nás povedie do boja. Proti Lysandrovi, proti bezduchému násiliu, a možno aj proti komárom, lebo tých máme stále veľa.
O tom, čo bude… až zajtra. Ale dnes – sme opäť Sparťania. Len trochu múdrejší.
Milý animátorský denníček!
Teraz z teba urobím naozajstný denník – podelím sa s tebou o nové zážitky každý deň. A výnimočne to nebude iba o nás, animátoroch. Toto dobrodružstvo s nami prežijú aj rodičia a ďalší oratkári. Prajem ti príjemné čítanie a verím, že ti moje zápisky priblížia atmosféru, ktorú budeme na púti po stopách dona Bosca prežívať.
Nedeľa 16.2.
Naše dobrodružstvo začíname svätou omšou v oratku. Po nej nasledujú posledné objatia na rozlúčku, nakladanie batožiny a s iba 35 minútovým meškaním nastupujeme do autobusu a vyrážame.
Už o pár minút sa autobusom nesie pravá oratkovská atmosféra – veselý smiech, diskusia a spev sa nesie z oboch koncov autobusu – z toho animátorského a aj z toho dospeláckeho. Priznám sa ti, milý denníček, netušila som ako jednoduché hry na cestu dokážu vyčarovať toľko smiechu a radosti.
Večer sa mení na hlbokú noc a autobus utícha. Je čas načerpať sily do ďalšieho dňa. Dobrú noc, denníček.
Pondelok 17.2.
S prvými lúčmi slnka sa zvítavame na čerpacej stanici, tentokrát už v Taliansku. Plní energie (tedáá aspoň tí, ktorí majú superschopnosť spať aj v autobuse) pokračujeme v aktivitách, ktorými si krátime cestu.
Na poludnie už posielame domov správu – šťastne sme dorazili do cieľa!
Prvá vec, ktorá nás čaká, je na našu obrovskú radosť obed. Po ňom si berieme veci a presúvame sa na miesto, ktoré bude najbližšie dni naším domovom – Colle don Bosco.
Čas rýchlo beží, a tak sa vyberáme poznávať miesta, kde sa začal písať príbeh dona Bosca. Salezián don Livio nám zábavnou formou s divadelnou asistenciou (ne)dobrovoľníkov z našich radov približuje ťažký život mamy Margity, malého Janka Bosca a jeho bratov. Tebe, milý denníček ukážem tieto miesta aspoň na fotkách.
Tí, ktorých ešte nezmohla únava sa rozhodli využiť večer na modlitbu ruženca a na spoločenské hry. Jediný argument, ktorý nás núti ukončiť tieto aktivity a ísť spať je vidina skorého ranného vstávania.
Utorok 18.2.
Milý denníček, vieš si predstaviť deň taký plný prehliadok, počúvania, obdivovania, modlitby a zamýšľania sa, že večer už poriadne nevieš, ako sa voláš? Ak nie, teraz ti ho opíšem. Presne tak totiž vyzerá program dnešného dňa.
Hneď po raňajkách sa vydávame na cestu. Naše kroky vedú do neďalekej obce Morialdo – do dedinky, v ktorej žil ďalší zo saleziánskych svätcov – Dominik Sávio. Tu nám don Livio rozpráva príbeh tohto malého chlapca, ktorý sa stal vzorom mnohých mladých. Máme možnosť navštíviť dom, v ktorom žil a kostolík, do ktorého sa ako malý chlapec chodieval modliť.
Naša cesta pokračuje naprieč miestami spätými so životmi Dominika Sávia a dona Bosca. Zastavujeme sa v dome rodiny Sáviovcov v Mondoniu, na statku Mogliovcov či v chráme, do ktorého mama Margita priviedla malého Janka k sviatostiam krstu, zmiernenia a Eucharistie. No omnoho viac ako krása architektúry nás oslovujú udalosti, ktoré sa tu odohrali.
Ani obedom naše prehliadky nekončia. Popoludní nás čakajú 2 mestečká – Riva presso Chieri – rodná obec Dominika Sávia a Chieri – mesto, v ktorom Ján Bosco strávil väčšinu svojich študentských rokov.
Ani po takom náročnom dni nedávame prednosť posteliam a tak ešte trávime večer pri Ligrette, Bangu a rozhovoroch. Končíme až vtedy, keď od únavy zaspávame na nohách.
Streda 19.2.
Ranné vstávanie je deň čo deň náročnejšie. No myšlienka na to, čo nás čaká všetkých vyťahuje z postele.
Hneď po raňajkách nastupujeme do autobusu a o hodinu už stojíme na Valdoccu v Turíne. Čaká nás prehliadka múzea, ktoré bolo kedysi prvým oratóriom. Myslím, drahý denníček, že sme už dávno neboli takí vďační za výklad v slovenčine ako práve tu. Po dvoch dňoch dvojjazyčných taliansko-slovenských výkladov je to pre nás vítaná zmena.
Na Valdoccu však nie sme sami. V týchto dňoch sa tam koná Generálna kapitula – zástupcovia saleziánov z celého sveta si volia nového predstaveného. A my, pútnici z Popradu, sme sa ocitli na sv. omši s všetkými týmito saleziánmi. Môžeš mi veriť, táto spomienka vo všetkých ostane ešte veľmi dlho.
Po výbornom obede sa vydávame objavovať ďalšie zaujímavé miesta v Turíne – miesta spojené so saleziánmi, ale aj napríklad Turínsky dóm, v ktorom je uložené Turínske plátno.
Štvrtok 20.2.
Zobúdzame sa plní nadšenia na deň, ktorý nás čaká. Bude niečím výnimočný – dnes nebudeme spoločne navštevovať pamiatky a počúvať výklady. Dnes budeme tráviť čas v tichu. Milý denníček, som si istá že vieš, čo tým myslím. Dnes nás čaká duchovná obnova.
Celé doobedie trávime na Valdoccu – duchovná obnova začína prednáškou saleziána Vlada Peregrima a pokračuje časom stíšenia sa. Časom, kedy máme možnosť zamyslieť sa, zreflektovať a stráviť čas v osobnej modlitbe. Duchovnú obnovu zakončujeme omšou a obedom.
Popoludní máme možnosť výberu – tí, ktorým sa Turín zapáčil ostávajú ešte na pár hodín v jeho uličkách. Nás ostatných čaká výstup na Sacra di San Michele – kláštor sv. Michala týčiaci sa na vysokom kopci. Skupinka odvážnejších si volí výstup ferratou, ostatní sa vydávajú chodníkom. Bez mučenia sa ti, denníček, priznávam – asi stokrát som sa chcela otočiť a vzdať to. No ten výhľad na Alpy a oblasť pod nami naozaj stál za to.
Na Colle don Bosco sa večer vraciame ešte zničenejší ako predošlé dni, no keďže je to posledná noc, spať nejdeme. Užívame si spoločný čas pri hrách, rozhovoroch a dobrom jedle. Slnko už má bližšie k východu ako k západu keď si líhame do postelí.
Piatok 21.2.
Budík zvoní o niečo neskôr ako sme si zvykli, no neteší nás to. Doobedie sa nesie v znamení balenia a chystania jedla na cestu. Tí, ktorých to ešte neomrzelo, majú možnosť navštíviť misijné múzeum. Vedel si, milý denníček, že saleziáni sú rehoľa, ktorá je v najväčšom počte krajín?
Púť sme začali omšou a rovnako ju omšou aj ukončujeme. Už iba posledná spoločná fotka a je čas vyraziť.
Autobusom sa aj teraz šíria hlasy plné smiechu, ale aj slová hlbokých rozhovorov a zvuky z rozprávky. Každý z nás si užíva posledné hodiny v tomto úžasnom spoločenstve.
Sobota 22.2.
Je sedem hodín ráno a my vystupujeme v Poprade. Nepripravení na podtatranské teploty si slová na rozlúčku hovoríme cez drkotajúce zuby. Domov sa rozchádzame unavení, zničení ale šťastní a plní zážitkov. Ako sa hovorí, lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Stáť na miestach, kde sa všetky tie udalosti odohrali, mnohým z nás zanechalo stopy hlboko v srdci.
Pozývame všetkých mladých na interaktívny večer o ľudských právach, ktorý sa uskutoční v piatok 10.1.2025 o 19:15 po sv. omši v saleziánskom Oratku na sídlisku Juh v Poprade. Môžete sa tešiť na modelovú hru a diskusiu spojenú s ňou. Viac info na plagáte:
