Prespávačka Dobrého Jedla

Stretko Dobré Jedlo si ešte predminulý víkend užilo svoju dlho očakávanú prespávačku, ktorou ukončili ich tohtoročnú tému – naše sväté.
Dobré jedlo si pripravilo dobrú večeru, ktorá potrebovala veľa času na prípravu. Legenda hovorí, že niektorí čakajú dodnes. Dievčatá si však pri získavaní mapy k pokladu užili veľa zábavy a sladko im bolo dosť aj bez jedenia.
Veľa smiechu pri hrách, blúdenie pri orientovaní sa v mape a záverečný “obrad” im prinieslo kopu zážitkov, na ktoré snáď tak rýchlo nezabudnú.
Svoj veľký dvojdeň zavŕšili tak, ako ho aj začali, a to svätou omšou. Poslednou silou zahladili po sebe stopy a celé oratko dali po sebe dokopy. Potom už len s úsmevom na perách sa pobrali do svojich domovov.

Môžem? ďakujem, prepáč.

Môžem? Ďakujem. Prepáč.

  • 7. téma prípravy na X. svetové stretnutie rodín v Ríme

Pred nami je posledná z prípravných tém na Svetové stretnutie rodín v Ríme, ktoré sa uskutoční už na budúci týždeň od 22. – 26. júna. Mottom celosvetového stretnutia je „Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti“. Aj touto poslednou témou, prítomnou v prípravných katechézach chceme prispieť k tomu, aby sa láska v našich manželstvách a rodinách prežívala v duchu celoživotného povolania, t. j. v duchu kráčania a napredovania na ceste svätosti. Obsahom dnešného zamyslenia sa sú tri „čarovné slová“ – môžem?, ďakujem, prepáč – vďaka ktorým sa udržujú, budujú a upevňujú vzťahy v našich rodinách a to aj napriek ich krehkosti.

Vzali sa pred 40. rokmi – úradník Jack Smith s jedným mladým dievčaťom. K prvej hádke došlo po sobášnych obradoch. Keď mali podpísať zápisnicu, Jack siahol na pero ako prvý, a ona si myslela, že prvá sa má podpísať žena. Keď prišli domov pohádali sa druhý krát, totiž o tom, kto ten spor začal. Ako hádka vrcholila, zvolala novomanželka: „Ty vždycky začínaš, to si s tebou užijem!“ Manžela to zamrzelo, ale ovládol sa a s jemným úsmevom povedal: „Dobre, dnes sa už nebudeme hádať.“ Dohodli sa, že si založia zošit a budú si zapisovať každú hádku a spolu s ňou jej príčinu. A tak to na koniec urobili. Pohádali sa, niekedy dokonca tiekli slzy a padali tvrdé slová, ale koniec koncov sa mali stále radi, tak sa vždy uzmierili a urobili zápis o ukončení sporu. Vydržali to celých 40 rokov a za tú dobu im žiadna hádka nedokázala zbúrať rodinné šťastie. Po tých rokoch sa v jedných miestnych novinách objavil podivuhodný register manželských hádok: Za 40 rokov sme sa pohádali 6110 krát:

1879 krát preto, lebo jedlo nebolo včas hotové alebo nebolo chutné;

1430 krát preto, lebo ona chcela peniaze alebo im chýbali v domácom rozpočte;

687 krát preto, lebo ona príliš rozmaznávala deti;

611 krát preto, lebo on príliš rozmaznával deti;

564 krát preto, lebo on bol škodoradostný;

499 krát preto, lebo jeden alebo druhý zabudol večer zhasiť svetlo;

300 krát preto, lebo on prišiel neskoro z roboty;

88 krát preto, že veľa fajčil;

51 krát preto, lebo ona sa začala bezdôvodne hádať;

50 krát sa pohádali kvôli príbuzným atď…

Táto štatistika nie je len kuriózna, ale ukazuje, ako to reálne vyzerá v nejednom šťastnom manželstve. Obaja robili chyby, ale zostali spolu, pretože si ich obaja dokázali priznať, odpustiť a začať odznova.

Zo skúsenosti vieme, že život každej rodiny sa nevyznačuje len krásnymi a svetlými chvíľami. Ťažkosti, rôzne skúšky a okolnosti prinášajú neraz do životov rodín zložité a náročné chvíle. Niekedy je to preto, že spolužitie v rodine nie je jednoduché, alebo vo vzťahoch chýba pokoj, inokedy preto, že vzťah manželov prechádza chvíľami stagnácie, rezignácie a frustrácie.

Cieľ, ktorým je žiť spoločenstvo lásky medzi manželmi a kráčať cestou svätosti a to aj napriek neľahkým skutočnostiam, si vyžaduje pomalé, postupné, často namáhavé napredovanie. Sv. Ján Pavol II. v Liste rodinám napísal, že láska je náročná. „Ale práve v tom je jej krása: v skutočnosti, že je náročná, lebo len týmto tvorí pre človeka pravé dobro a rozširuje ho na iných“ (LR 14). Je to ako výstup na vysoký vrh. Výstup, ktorý si vyžaduje neustále dopĺňanie síl a motivácie nevzdať to a pokračovať ďalej.

Sir Edmund Hillary sa niekoľko krát neúspešne pokúšal o zdolanie Mount Everestu, až sa mu to nakoniec podarilo. Po jednom z tých neúspešných pokusov sa postavil na úpätí mohutného vrchu a pohrozil mu päsťou: „Raz ťa predsa porazím, lebo ty už vyšší nebudeš – ale, ja stále rastiem.“ Hillary veľa krát neuspel. Ale zakaždým keď neuspel, niečo sa naučil. A zakaždým, keď sa niečo naučil, podrástol a skúšal to znova. Až nakoniec sa mu to podarilo. Asi tak je to aj s manželskými a rodinnými vzťahmi.

Svätosť, pre ktorú sú manželia stvorení a ku ktorej sú povolaní, to je cesta rastu, rastu v láske, na ktorej je potrebné každý deň pokorne a vytrvalo spolupracovať s Kristovou milosťou. Je tomu tak, ako tomu bolo na svadbe v Káne Galilejskej. Manželom sa neraz minie prvotné víno lásky, tak romantickej, takej krásnej, vášnivej a plnej nádejí. Našťastie je v ich manželskom sviatostnom zväzku prítomný Ježiš i Mária, matka Cirkvi, ktorá im hovorí: „Počúvajte ho. Načúvajte jeho slovu a urobte všetko, čo vám povie“ (porov. Jn 2, 5).

Nech by sa kresťanskí manželia nachádzali v akejkoľvek zložitej situácii je zrejmé, že Ježiš imide „v ústrety sviatosťou manželstva a naďalej zostáva s nimi“ (GS 48). A robí to preto, aby darom svojej milosti mohol každý deň ich vzájomnú lásku uzdravovať, zdokonaľovať a zušľachťovať (porov. GS 49). Takto túto krehkú lásku premieňa na čoraz kvalitnejšie a zrelšie víno. Manželia sú teda pozvaní, aby sa vo viere otvárali tejto milosti a spolupracovali s ňou. Len s pomocou Kristovej milosti sú schopní milovať napriek vlastným chybám a slabostiam. Len s jeho milosťou sú schopní zriekať sa neustálych požiadaviek na toho druhého, odmietnuť ambíciu mať všetko pod kontrolou, bojovať proti vlastnému egoizmu, vzdať sa túžby ovládať a vlastniť životy iných. Ježišova milosť má moc zmeniť srdce človeka a učiniť „muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus“ (FC 13). Ak manželia uveria moci Ježišovej lásky, ktorá ich vykúpila a vo viere sa otvoria jej pôsobeniu, naplnia sa v ich životoch slová apoštola Pavla: „láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1Kor 13, 7).

Paul Tournier, švajčiarsky lekár a pastoračný poradca sa zamýšľa: „Ak je môj blížny silnejší ako ja, bojím sa ho. Ak je slabší, pohŕdam nim. Ak sme rovnako silní, uchýlim sa k ľsti. Zvykli sme si deliť ľudí na slabých a silných. Je však toto rozdelenie správne? V skutočnosti je to oveľa zložitejšie. V podstate sú všetci ľudia slabí. Všetci sa boja, že po nich bude niekto šliapať. Všetci sa boja, že sa ukáže ich slabosť. Preto najlepšie svedectvo silných nie je v tom, že ukazujú svoju silu, ale vo víťazstve nad sebou samým, keď sa stanú pokornými, tolerantnými a jemnými, keď dokážu dvíhať, nie ubíjať.“ Inak zostanú sami. A samota, opustenosť, to je peklo.

Sme totiž stvorení na Boží obraz, na obraz Najsvätejšej Trojice. Sme stvorení z plnosti vzťahov pre vzťahy. Sme stvorení z L(l)ásky a pre L(l)ásku. Toto povolanie a zároveň vlastnú identitu rozpoznal už Adam na počiatku v raji. Bolo to vo chvíli, keď sa zo spánku samoty prebudil a tvárou v tvár Eve rozpoznal seba v nej – „Toto je kosť z mojich kostí“ (Gn 2, 23) – a skrze ňu aj vlastné povolanie – opustiť otca i matku a darujúc sa jej stať sa jedným telom (porov. Gn 2, 24). Či túto skúsenosť nezakusujú, a to veľmi intenzívne, „Adamovia“ a „Evy“, všetkých čias až po dnes? Keď sa láska ako nezrelé semienko zakorení v srdci zaľúbeného muža a ženy, vtedy spoznávajú seba novým spôsobom. Vtedy je vnímajú, že ich život sa obohatil o toho druhého a zároveň vedia, že len s tým druhým má život zmysel. Práve táto skúsenosť a návrat na počiatok ich vzťahu sú dôležité, keď sa neskôr ako manželia dostanú do krízy a ťažkostí. Aby neupadli do samoty pekla sú pozvaní vrátiť sa na počiatok ich vzťahu. Dôvodom návratu nie je prežiť tú istú „romantiku“, to nie je v náročných chvíľach možné a oni to dobre vedia. Dôvodom ich návratu je znovu rozpoznanie daru a povolania: môj manžel, moja manželka je darom a našim spoločným povolaním je ochrániť dar, ochrániť spoločenstvo lásky medzi nami a tak zároveň ochrániť poklad, ktorým je naša rodina.

Akú dôležitú úlohu v tomto zohrávajú príbuzní, priatelia či spoločenstvo farnosti! Veď či práve oni neboli prítomní v pri uzatváraní manželstva, ktoré sa teraz borí s ťažkosťami? Či práve oni neboli svedkami toho, ako si títo manželia, plní nádeje a odhodlania sľubovali, že sa budú milovať a ctiť po všetky dni života? Či práve oni spolu s nimi neoslavovali ich celoživotný zväzok lásky? No žiaľ, často chýbajú pri nich práve vtedy, keď prežívajú ťažké chvíle. Ba dokonca, neraz sa stane, že tí najbližší im ako „najlepšiu cestu“ a jediné riešenie ponúknu cestu rozvodu. Pápež František nás však pozýva: „Ochrana … zväzku muža a ženy, i keď sú hriešni a zranení, zmätení a pokorení, nedôverujúci a neistí, je pre nás veriacich zaväzujúcim povolaním uprostred podmienok dneška. Manželstvá musíme uzdravovať a chrániť, nie zavrhovať. To je aj prístup Boha k mužovi a žene po prvotnom hriechu. «Pán, Boh, urobil mužovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich» (Gn 3, 21). Je to obraz nežnosti voči tejto hriešnej dvojici. Boh sám sa naďalej stará a chráni svoje veľdielo (pp. František, Generálna audiencia). Nebojme sa byť slabým a krehkým manželským párom nablízku. A páry, ktoré prežívajú ťažkosti nech sa neboja prosiť o pomoc tak Pána Boha ako aj svojich blížnych.

Ako si osvojiť konkrétne postoje, ktoré môžu prispieť k ochrane manželstiev a rodín? Pápež František často ponúka jednoduchú pomôcku v podobe troch slov. Sú to „čarovné slová“: „Môžem?“, „Ďakujem.“, „Prepáč“. „Tieto slová otvárajú cestu pre dobrý život v rodine, pre život v pokoji. Sú to jednoduché slová, no nie až také jednoduché pri ich uskutočňovaní! Ukrývajú v sebe mohutnú silu: silu na ochranu domu aj cez tisícoraké ťažkosti a skúšky; zatiaľ čo ich neprítomnosť pozvoľna utvorí trhliny, ktoré môžu spôsobiť, že sa dokonca aj zrúti. Tieto výrazy považujeme bežne za slová patriace k «dobrej výchove». … Áno, dobre vychovaný človek žiada o dovolenie, poďakuje sa alebo sa ospravedlní, ak pochybí. Dobrá výchova je teda veľmi dôležitá“ … a ako zvykol hovorievať svätý František Saleský, «dobrá výchova je už polovica svätosti»“ (pp. František, Generálna audiencia).

Pozrime sa na prvé slovo: „Môžem?“ Je to slovo, ktoré vyjadruje našu dôveru a úctu. Je prejavom citlivosti a istého druhu nežnosti voči manželskému partnerovi i voči ostatným členom rodiny. Pápež radí manželom: „Predtým, ako urobíte nejaké rozhodnutie, skutok v rodine spýtajme sa: «Môžem to urobiť? Bude sa ti páčiť, ak to urobím takto?»“ (pp. František, Generálna audiencia). Spomeňme si na známu biblickú udalosť, keď sa Boh prihovára Mojžišovi z horiaceho kra. Keď sa k nemu Mojžiš chce priblížiť Pán Boh mu povie: „Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá“ (Ex 3, 5)! Slovo „môžem“ je takýmto vyzúvaním si obuvi pred svätou zemou, ktorou je druhá osoba. Aké je dôležité, aby manželia vnímali, že ten druhý je pre mňa niekto veľký, niekto posvätný. Mať a udržiavať bázeň pred tajomstvom osoby je jedným z dôležitých krokov k tomu, aby vzťah manželov nezovšednej a neochladol. Sv. Pavol nás vyzýva: „V bázni pred Kristom podriaďujte sa jedni druhým“ (Ef 5, 21) a „v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“ (Flp 2, 3). „Vstupovanie do života toho druhého si vyžaduje jemný takt nenásilného postoja, ktorý obnovuje dôveru a úctu. Dôvernosť ako taká neoprávňuje pokladať všetko za samozrejmosť. A čím viac je láska dôverná a hlboká, tým väčšmi si vyžaduje rešpektovanie slobody a schopnosť vyčkať, aby ten druhý otvoril dvere svojho srdca. V tejto súvislosti si pripomeňme Ježišovo slovo zo Zjavenia svätého apoštola Jána: «Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.» (Zjv 3, 20). Aj Pán žiada o dovolenie vstúpiť“ (pp. František, Generálna audiencia).

Je dôležité sa manželia učili a zároveň si vyprosovali od Ducha Svätého dar v podobe čnosti posvätnej bázne – donum pietatis. Tento rešpekt voči daru osoby patrí v konečnom dôsledku samotnému Darcovi všetkých darov, patrí Bohu.

Druhým slovom, ktoré chráni naše manželstvá a rodiny je slovo „ďakujem“. Je to jedno z prvých slov, ktoré nás rodičia naučili. Prejavenie vďačnosti je znakom toho, že sme rozpoznali dar, ktorý v podobe služby, slova, prejavu lásky vstúpil do nášho života cez ruky druhého. „Vďačnosť“ pripomína pápež František „je pre veriaceho človeka zakotvená v samotnom srdci viery: kresťan, ktorý sa nevie poďakovať, je človek, ktorý zabudol jazyk Boha. A to nie je pekné! Spomeňme si na Ježišovu otázku, keď uzdravil desať malomocných a iba jeden z nich sa vrátil poďakovať (porov. Lk 17, 18)“ (pp. František, Generálna audiencia). „Ďakujem za navarený obed. Ďakujem, že si upratal. Ďakujem ti za opravené dvere. Ďakujem, že si bola na nákup. Ďakujem za pokosený trávnik, za umytý riad… alebo niekedy len jednoducho: „Ďakujem ti môj drahý, moja drahá za to, že si! Za to, že existuješ. Aké je krásne, že si!“ Či takýto druh vďačnosti nechráni a zároveň nebuduje manželský zväzok a nevytvára v rodine atmosféru lásky? Vďačnosť nás učí nebrať veci a nepokladať osoby za samozrejmosť. Dnes sa „na jemné správanie a schopnosť poďakovať sa hľadí ako na prejav slabosti. Proti tejto tendencii sa dá bojovať v samotnom lone rodiny.“ Vychovávať k vďačnosti je základom, na ktorom sa buduje „ľudská dôstojnosť, ako aj sociálna spravodlivosť… Ak sa v rodinnom živote zanedbá tento štýl, vytratí sa aj zo spoločenského života“ (pp. František, Generálna audiencia).

Napokon tretie slovo je slovo, „prepáč“. „Náročné slovo, isteže, ale také prepotrebné. (…) Mnoho citových rán, mnohé rozkoly v rodinách sa začínajú stratou tohto vzácneho slova: «Prepáč mi»“ (pp. František, Generálna audiencia). Myslieť si, že milovať znamená nikdy nemusieť povedať „ľutujem“ je preto omylom. Francúzka novinárka a matka troch detí Christine Ponsardová v knihe Víra v rodině píše, že „manželstvo je bezpochyby miesto, kde človek dáva a prijíma najviac odpustenia.“ Moc lásky sa najviac zjavuje vo chvíľach, keď sa človek zmilúva a odpúšťa (porov. Rímsky misál, modlitba dňa, 26. nedeľa v cezročnom období). Človek, na rozdiel od iných živočíchov svojim konaním nielen reaguje na niečo, ale, stvorený na Boží obraz je schopný tvoriť niečo nové. Maliar vytvorí krásny obraz. Murár postaví dom. Hudobník vytvorí krásnu symfóniu… Práve v schopnosti tvoriť spočíva veľkosť človeka. Aj odpustenie je prejavom tejto schopnosti. Odpustením človek tvorí niečo nové. Čo? Tvorí „nového človeka“. Ten, komu je odpustené už prestáva byť tým, kým bol pred odpustením. Ak napr. odpustím zlodejovi, že mi ukradol bicykel, odpustením mu komunikujem: „Už nie si pre mňa zlodejom, pretože som ti odpustil.“ Každé odpustenie je reakciou na minulosť v konkrétnej prítomnosti, aby sa prostredníctvom neho vytvorila nová budúcnosť. Odpustenie je darom „pre“ (tal. per-dono). Keďže je darom, človek si ho nemôže vynútiť, ale môže oň žiadať.Odpúšťajúca láska je láskou prijímajúcou a zároveň dvíhajúcou. Prijíma toho kto sa previnil a prosí o odpustenie, a odpúšťajúc mu ho znovu dvíha. Takto sa k nám správa aj náš Boh. Odpúšťajúc nám, robí z nás nových ľudí. Nie je náhodou, že v modlitbe „Otče náš“, ktorú nás naučil Ježiš nachádzame aj prosbu: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12).

Pápež František upozorňuje na to, že keď v manželskom a rodinnom živote chýba odpustenie, „malé trhliny sa zväčšujú – aj bez toho, žeby sme to chceli – až sa stávajú hlbokými priekopami. … Uznanie pochybenia a túžba prinavráť to, o čo sme toho druhého pripravili – úctu, úprimnosť, lásku – nás robí hodnými odpustenia. A takto sa zastavuje infekcia. Ak nie sme schopní ospravedlniť sa, znamená to, že nedokážeme ani odpustiť. V dome, v ktorom sa neprosí o odpustenie, začína chýbať vzduch, vody sa stávajú stojatými“ (pp. František, Generálna audiencia).

Preto dáva sv. otec manželom veľmi krásnu a praktickú radu: Keď v manželskom živote „dochádza k škriepkam… a aj «taniere lietajú» … (predsa len) nikdy neskončite deň bez udobrenia. Počúvajte dobre: Pohádali ste sa, manžel a manželka? Deti s rodičmi? Veľmi ste sa poškriepili? No, nie je to dobré. Avšak problém nie je v tomto. Problém je vtedy, keď toto citové rozpoloženie zostáva aj v nasledujúci deň. Preto, keď ste sa pohádali, nikdy neukončite deň bez nastolenia pokoja v rodine. A ako sa mám pomeriť? Mám sa hodiť na kolená? – Nie! Stačí malé gesto, nepatrný prejav nežnosti, dotyk. Bez slov. A rodinná harmónia sa vráti“ (pp. František, Generálna audiencia)! Práve dotyk zbližuje, pretože „ak jeden druhému neumožníme navzájom sa dotknúť, tých niekoľko krokov, ktoré sú medzi nami, sa zmení na obrovskú priepasť nenávisti. Odpustenie sa dokazuje podanou rukou, stiskom partnerovej ruky, po­hladením či objatím. Jedným z najlepších spôsobov ako predísť výbuchom hnevu je, že v momente, keď manželia cítia rastúce napätie, sa jeden druhého do­tknú. Tak môžu predísť vzájomnému oddeleniu. Je takmer nemožné nenávidieť toho, koho držíme za ruku“ (B. a M. Yagel, Manželské rozhovory).

Skutočne spôsobov na uzmierenie je veľa, môžeme si vybrať, ktoré nám najviac vyhovujú, no najdôležitejšie je nikdy neskončiť deň v rodine bez uzmierenia sa. Nie je to ľahké, ale je potrebné to vždy urobiť.

Tri „čarovné slová“ (môžem, ďakujem, prepáč) sú jednoduché, ale niekedy tak náročné na ich realizáciu. No ak na ne v našich rodinách budeme zabúdať potom sa náš život stane smutným, plným napätia a bojov.

                      V jednom príbehu, tak trocha vtipnom, ale zároveň hodnom zamyslenia sa hovorí: V tichej uličke, v jednej z lepších častí Londýna, sa prechádza muž. Pred vchodom do jedného z domov vidí, ako nejaký druhý muž ťahá do domu koňa. Zastane a po chvíli mu ten druhý muž hovorí: „Viete, ak máte čas mohli by ste mi trochu pomôcť.“ „Veľmi rád,“ povie prvý muž. A tak spoločne ťahajú koňa hore schodmi. Keď už sú na prvom poschodí, prvý muž sa chce rozlúčiť a odísť. „Ale nie“, hovorí ten druhý, „prosím nehnevajte sa, ale musím toho koňa dostať ešte do vane.“ Uplynula ďalšia polhodinka a títo dvaja dostali koňa až do vane. Keď sa prvý muž lúči, zdvorilo sa ešte opýta: „Prepáčte, nechcem byť indiskrétny, ale môžete mi prezradiť, prečo musí byť ten kôň vo vani?“ „Ale samozrejme,“ povie druhý muž. „Viete ja mám manželku a tá má taký zvyk, že na všetko reaguje výrazom: «No a?!» Keď jej darujem lístky do divadla, povie: «No a?!» Keď jej darujem dovolenku pri mori, povie: «No a ?!» Keď jej darujem briliantový prsteň, povie: «No a?!» „To je v poriadku, ale čo s tým má spoločné tento kôň vo vani?“, hovorí prvý muž. A druhý mu odpovedá: „Za hodinu príde moja manželka domov a hneď pôjde do kúpeľne, aby si umyla ruky. A keď za mnou šokovaná príde a povie: «Pre pána Jána, vo vani je kôň!» Ja jej len poviem: «No a?!».“

Neberme dary a osoby, ktoré nám Pán Boh daroval ako samozrejmosť. Naučme sa na ne hľadieť ako na poklady, ktorými nás on sám obohacuje a ktoré si máme vážiť, chrániť a ďakovať za mu za ne. Tri spomínané slová sú iste dobrým návodom. Ak sa naše úsilie stretne a spojí s Božou milosťou manželská a rodinná láska sa bude prežívať ako povolanie a cesta svätosti.

Na záver vyprosujeme všetkým manželom, aby prežívali to, čo vyjadril Roy Croft vo svojej básni o manželstve:

„Milujem ťa, nielen preto, čím si, ale preto, čím som ja, keď som s tebou.

Milujem ťa, nielen preto, že si sa zmenil, ale aj preto, že meníš mňa.

Milujem ťa preto, čo vo mne rozvíjaš.

Milujem ťa preto, že kladieš ruku na moje ustarostené srdce a povznášaš sa nad všetky hlúpe slabosti, ktoré sa nedajú nevidieť,

a za to, že vynášaš na svetlo všetky tie krásne poklady, ktoré ešte nikto nehľadal, lebo sú hlboko skryté.

Milujem ťa, lebo z trosiek môjho života pomáhaš postaviť nie krčmu ale chrám,  

zo skutkov všedného dňa nie výčitky, ale pieseň.“

Otázky na zamyslenie:

  1. Používate vo svojom manželstve, rodine slová: Môžem? – Ďakujem! – Prepáč.? Kedy ste  naposledy požiadal o dovolenie, poďakovali si navzájom či prosili o odpustenie? Ktoré z týchto slov používate najmenej a ktoré sa vám najťažšie vyslovuje?
  2. Snažíte sa spory ukončiť čím skôr, ešte v ten deň keď sa vyskytli, alebo prenášate svoj hnev na nasledujúce dni, poprípade sa niekoľko dní nerozprávate?
  3. Dokážeme v krízach vidieť príležitosť pre spoločný rast nášho vzťahu a možnosť rásť vo svätosti?
  4. V čom vidíte dôvod toho, že mnoho mladých ľudí žije spolu bez sviatostného zväzku a že množstvo kresťanských manželstiev končí rozvodom? Akú knihu o manželstve môžu naše deti čítať, keď sa pozerajú na náš život. Je to kniha atraktívna, podnetná a pekná, alebo kniha, ktorá odrádza vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu?
  5. Vnímate svoje manželstvo ako dar, posilu, ako niečo o čom ste vždy snívali, alebo ako záťaž?

Ak by ste mali záujem o predchádzajúce témy na modlitbu, obnovu, či uvažovanie, tak sú tu:

  1. Povolanie a rodina
  2. Povolanie k svätosti
  3. Urobiť lásku normálnou
  4. Všetci sme deti a všetci sme bratia
  5. Otcovia a matky
  6. Starí rodičia
  7. posledná téma je “Môžem?, ďakujem, prepáč.”

Akcia Deň Dominika Sávia na Kvetnici – zrušená

(Aktualizácia: akcia sa ruší – odkladá sa na 24.6. do oratória) …. 

Pôvodný oznam:V sobotu 7.mája pozývame celú saleziánsku rodinu, mladých, rodiny s deťmi na deň Dominika Savia na Kvetnici pri saleziánskej chate. 

Program začne sv. omšou o 12:00 vonku a bude pokračovať dobrým gulášom a poobedňajším programom pre deti a rodičov v areáli chaty, ktorý pripravujú naši animátori. Tešíme sa na stretnutie s vami. V prípade nepriaznivého počasia akcia nebude.

Hokejbalový turnaj v Novej Dubnici

Cez víkend 22.-24.4. sa Novej Dubnici konali Saleziánske majstrovstvá Slovenska v hokejbale do 15 rokov. Popradský tím, zložený z chlapcov z Veľkej aj z Oratka, viedol tréner Patrik B., otec magister don Marton Kačmáry s novicmi a „manažér tímu“, otec direktor don Ľuboš Stebnický. Úvodný žreb ich poslal do skupiny s Námestovom a Prešovom.

V základnej skupine sa našim chlapcom veľmi nedarilo a prehrali všetky zápasy. Konkrétne výsledky sú v tejto výsledkovej tabuľke:

No v záverečnom a veľmi napínavom zápase sa im podarilo zdolať domáci tím z Novej Dubnice 2:1 po predĺžení, čo našim chlapcom zabezpečilo konečné piate miesto zo šiestich. Víťazom turnaja bol tím z Námestova, ktorý porazil vo finále Bardejov a že naši chlapci nemali šťastnú ruku na žrebe vidno aj z 3. miesta pre Prešov. Celá fotodokumentácia z turnaja je TU. Veríme, že účasť na turnaji chlapcov nadchla a ďalšie úspechy budú len nasledovať.

Juraj K.

ORATKO JUH – Omše a pobožnosti počas Lockdownu 2021/2022

V stredu 12.1.2022 vstúpila do platnosti vyhláška, ktorá naše sv. omše zaraďuje medzi „stredne rizikové hromadné podujatia“ (lebo sa na nich spieva) s účasťou osôb výhradne v režime OP, a to v kapacite maximálne 100 osôb alebo maximálne 25 % kapacity priestorov hromadného podujatia (§ 2, odsek 2b). Keďže náš kostol vo Veľkej, ani kaplnka v Oratku nemá kapacitu vyše 400 sediacich osôb, môže byť u nás max. 100 účastníkov v režime OP. Deti do 12 rokov a 2 mesiacov veku sa považujú za očkované.

Tým pádom je možné prísť na sv. omšu do Oratka bez nahlasovania tak cez týždeň, ako aj v nedeľu.

Rovnako na sv. omše vo Veľkej sa dá prísť cez týždeň bez nahlasovania. Úpravy, týkajúce sa nedeľných sv. omší vo Veľkej, zverejníme čoskoro.

Každý účastník sa pri vstupe musí vedieť preukázať platným COVID pasom a mať respirátor. 

Online prenos – v nedele a slávnosti o 9:30 (Veľká) a o 10:30 (oratko) – na našom Youtube kanáli: Saleziáni Poprad. Nezabudnite zakliknúť  “odber aktívny”.

Zdravotníci, ako vám môžeme pomôcť?

Táto otázka viacerým chodí po rozume už dosť dlho. Ponúkame niekoľko možností: napiecť im koláčiky, dobrovoľnícku službu na COVID oddelení a ešte špeciálny bonus. Nech sa páči:

Ako je všeobecne známe, mnohí zdravotníci sú vyčerpaní, na pokraji síl, frustrovaní, bež času a nálady na vianočné prípravy. „Mám kamarátku lekárku, ktorá mi rozprávala, čo všetko zdravotníci zažívajú … Okrem normálnych služieb majú i ďalšie. … naozaj už nemá čas, chuť a ani silu chystať niečo na Vianoce. A ja viem, že má malé deti.“ A tak vznikla iniciatíva „vianočne“ poďakovať zdravotníkom a vzdať im úctu. Ako? Po celom Slovensku vznikajú tímy najmä učiteliek a učiteľov, ktoré pečú koláčiky pre miestnych lekárov, lekárky, sestry a ošetrovateľov. Okrem učiteľov sa však môžu pridať aj ostatní. Preto tu píšeme o tejto ponuke. Kto chce a vie, môže napiecť vianočné pečivo pre zdravotníkov z našej popradskej nemocnice. Podrobnosti o tomto projekte, ktorý zastrešuje Komenského inštitút, sú TU. Kontaktnou osobou pre Poprad je Mgr. Silvia Olejníková, 0907 979 155. V prípade záujmu jej treba zavolať.

Ďalšia ponuka je hlavne pre odvážnych, silných a dobre znášajúcich COVID stres. O čo ide?

Zdravotný personál na COVID oddeleniach zabezpečuje základné veci, rozdá lieky atď., ale nestíha sa pacientom až tak venovať po ľudskej stránke. V súčasnej situácii to jednoducho presahuje ich kapacitné možnosti. Ako nás informovala hovorkyňa popradskej nemocnice PhDr. Sylvia Galajda, preto sa hľadajú dobrovoľníci na COVID oddelenia, ktorí tam budú 4 resp. 8 hodín oblečení v OOPP ochranných skafandroch len tak tráviť čas s pozitívnymi pacientmi, podajú im napiť, budú im čítať, rozprávať sa s nimi… Je to na “červených”oddeleniach, dobrovoľníci teda určite musia byť dospelé osby, očkované, resp. prekonané, zdravé fyzicky aj mentálne. V prípade záujmu podrobnosti vysvetlí riaditeľka ošetrovateľstva v nemocnici Mgr. Zuzana Guthová, 0917 649 488.

Okrem týchto možností všetci môžu zdravotníkom pomôcť úprimnou modlitbou za nich. A tiež tým, že o nich budú rozprávať s úctou a vďačnosťou. Nečítať a nezdieľať “hejterské” príspevky na sociálnych sieťach. Totiž, ako si možno všimnúť, súčasný vírus neškodí len pľúcam, ale jeho vedľajšie účinky smrteľne ohrozujú aj úctu a láskavosť v medziľudských vzťahoch. V prípade, že niekto tieto vedľajšie účinky na sebe spozoruje, nemusí to nikam hlásiť. Postihnutým sa odporúča dotyčné príspevky vymazať, ospravedlniť sa a následne na sebe viacnásobne aplikovať túto časť “Otčenáša”: “odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom”. Pre zvýšenie účinku je dobré doplniť ho silným a konkrétnym predsavzatím. Podľa situácie je možné v odôvodnených prípadoch prijať aj Sviatosť zmierenia.

Zmeny v režime slávenia bohoslužieb

  • Stále platí dodržiavanie hygienických opatrení (ROR) a povinný zoznam účastníkov (možnosť prihlásenie bude na našej stránke v časti Sväté omše).
  • Pre nezaočkovaných je možné vysluhovanie sviatostí iba individuálne – po dohode. V nedeľu je možné prísť individuálne na sv. prijímanie o 10:40 k bočnému (južnému) vchodu do kostola.
  • Pre zaočkovaných a tých, čo prekonali Covid platia tieto pravidlá (režim OP):
    • počet účastníkov na sv. omšu je 50 – prihlasovanie je možné cez našu stránku, alebo zapísaním sa vo vchode do kostola;
    • potrebné je mať pri sebe k nahliadnutiu potvrdenie o zaočkovaní alebo prekonaní ochorenia Covid 19 – bez neho nie je možné byť účastným na sv. omši v interiéri kostola;
    • Potvrdenie o zaočkovaní platí 1 rok od kompletného zaočkovania. Potvrdenie o prekonaní ochorenia Covid-19 – platí 180 dní; prípadne ak má osoba 1 dávku vakcíny a vakcína bola podaná do 180 dní od prekonania Covidu potvrdeného RT-PCR3;
    • Deti do 2 rokov sa môžu zúčastniť bez podmienok
    • Deti od 2 – 12 rokov sa môžu zúčastniť s testom (48 h Ag, 72 hodín PCR/LAMP)

  • Sv. omše budú v tomto rozvrhu
    • všetky budú v režime OP
    • od pondelka do soboty o 18:30
    • v piatok bude aj o 12:00
    • v nedeľu o 7:00, 8:00, 9:30, 11:00, 18:30
  • Pre toho, kto sa kvôli opatreniam nemôže zúčastniť na sv. omši platí dišpenz. Nezabudnime, že napriek tomu je potrebné nedeľu sláviť ako deň Pána. Vhodná je aspoň spoločná modlitba a podelenie sa o Božie Slovo. V nedele vysielame sv. omše o 9:30.
  • Prosíme o pomoc v službe kontroly potvrdení pri jednotlivých sv. omšiach pri vstupe do kostola. Kto môže, nech sa prihlási v sakristii kostola. Kostol otvoríme až pri nástupe služby ¼ hodiny pred sv. omšou, tiež neprichádzajme neskoro, aby sme nevyrušovali.
  • Ďakujeme za ohľaduplnosť a pomoc pri dezinfekcií lavíc. Tiež nezabúdajme na lekárov, zdravotníkov i  krehkých ľudí, ktorí sa dostávajú do ohrozenia svojho života kvôli ľudskej ľahostajnosti a egoizmu. Očkovanie je v súčasnosti prejavom lásky voči blížnym.

Pre viac informácii pozri: https://korona.gov.sk/informacie-k-novym-pravidlam-platnym-od-22-11/

Na tomto mieste chceme poprosiť nezaočkovaných o zváženie možnosti dať sa zaočkovať. Pravdaže iba tým, ktorým to zdravie dovoľuje (vhodné je poradiť sa s lekárom). Pripomíname, že je potrebné starať sa o svoje zdravie a životosprávu, ale byť aj ohľaduplnými voči tým, ktorí sa starajú o nás –  voči tým, ktorí sú v službe pre ľudí a aj voči tým, ktorí si očkovanie zo zdravotných dôvodov nemôžu dovoliť. Ďakujeme, že sa učíme žiť v láske voči Bohu a blížnym, z ktorej budeme na záver života skladať skúšku všetci. Zodpovednosť za smrť našich blížnych kvôli vlastnému sebectvu je vec vážna, podobne, sem patrí aj šírenie dezinformácii a opovrhovanie autoritou (iným slovom “klaňanie sa vlastnej slobode a povyšovanie vlastnej autority nad právoplatnú”).

Recenzia na ságu Odvážne srdce

Ak máš dobrý námet na knihu, alebo niečo, čo môže pomôcť mladému človeku pri jeho raste, ozvi sa…

Prichádzajú jesenné a zimné večery, ktoré vedia poskytnúť čas na čítanie, uvažovanie, ale aj rozhovory. Iným slovom, ponúkajú vhodný spôsob na zmysluplné trávenie času a prehĺbenie krehkých rodinných vzťahov. Čítanie kníh, príbehov i poézie kultivuje dušu a oslobodzuje ju od závislosti na obrazovkách, či displejoch, … i od samoty. Mnohí budete určite súhlasiť s tým, že dobrý príbeh má silný vplyv na človeka a vie ho pohnúť, či nasmerovať od seba k druhým.

Najprv o čom to “Odvážne srdce je”…

Ide príbeh premeny chlapca Willa na muža, ktorý objavuje svoju minulosť, svoje talenty i slabosti a zároveň siaha po najvyšších métach plného života. Nedá sa znechutiť a ani zastaviť. Túžba je motorom, ktorá ho prenáša cez nástrahy, strachy, prehry i víťazstvá… Tuší, že v živote sa “hrá” o všetko. Popri hlavnom hrdinovi sa vynárajú postavy, v ktorých sa sem tam môžeme nájsť aj my sami.

Autorovi Jurajovi Vojtášovi sa podarilo majstrovským spôsobom preniesť nejedného čitateľa do imaginárneho sveta bez toho, aby mu zobral kontakt s realitou. To, čo zažívajú otcovia, mamy, synovia a dcéry v bežnom svete, vložil do príbehu neskutočnej fantázie. No nie preto, aby nás iba pobavil, či pomohol aspoň na chvíľu zabudnúť na skutočnosť. Čitateľ čoskoro zistí, že mu spisovateľ ponúka vo fantázii krídla, aby mu s ľahkosťou a nadhľadom pomohol vidieť to, čo je v skutočnom živote zahalené hmlou alebo temnotou. Akosi ľahšie môže objaviť to, čo v skutočnom živote pomáha človeku nestratiť svoju tvár, alebo ju znovu nadobudnúť… kto je na jeho strane a kto sa tak iba tvári. Nenásilne nás povzbudzuje, aby sme sa o svojich postrehoch a vnímaniach podelili s tými, ktorým dôverujeme, aby sme z príbehu získali viac, ako dokážeme iba sami.

Napriek dĺžke príbehu a niektorých detailných opisoch má celý dej svoju gradáciu i napätie. Dokonca by sa dalo povedať, že každá zo 4 kníh má akoby ucelené posolstvo s malým pozvaním nezastaviť sa a ísť ďalej.

D.V. sdb

  1. kniha Odvážne srdce

Strhujúci príbeh chlapca z divočiny, ktorý zachraňuje mladú šľachtičnú Caru z moci hrozného draka. Približuje zrod mladého hrdinu a boj otca, ktorý túži získať späť synovo srdce.

V divočine obývanej smrtiacimi netvormi má Willov otec ako jediný moc zastaviť ich. Ukrýva pred synom hrozné tajomstvo, preto ho odmieta zasvätiť do boja. Cara nesie temné bremeno. Je sľúbená najvyššiemu z netvorov, čiernemu drakovi, ktorý ju unesie. Will sa vydáva zachrániť ju. V dračom sídle musí mladý hrdina čeliť najtvrdšej skúške svojho života: svojim darom a minulosti. Drak mu dá ponuku, o akej sa mu ani nesnívalo.

Podarí sa Willovi odolať mocnému drakovi a zachrániť Caru?

2. kniha: Kráľ bez Trónu

Kráľ bez trónu je pokračovaním knihy Odvážne srdce. Juraj Vojtáš v nej prostredníctvom príbehu popisuje to, ako mladí môžu objavovať vlastné talenty, dary, vytvoriť si priestor na ticho a ako sa zapojiť do spoločného…

3. kniha: Darca Života

Tretie pokračovanie známej knihy Odvážne srdce privedie čitateľa do mesta Fornem, ktoré sa nachádza v obkľúčení nepriateľskej armády. Willova mama v snahe zachrániť syna takmer podľahne dávnemu zraneniu. Pomôcť jej dokážu len…

4. kniha: Jazdci Nebies

Veľkolepé vyvrcholenie série Odvážne srdce sa začína na búrlivých vlnách divokého oceánu. Will s Carou a Millianom cezeň utekajú pred krutým cisárom. Podarí sa Willovi s priateľmi uniknúť a prekročiť Veľkú vlnu, ktorú doteraz…

Celodenná farská adorácia 23.9. (aj online)

Vo štvrtok 23.9. bude celodenná farská adorácia.

Začiatok je o 8:00 a záver o 20:00. Bude vysielaná aj online – na tomto mieste sa prekliknete na priamy prenos.

Kto môže, nech príde osobne – lebo aj Ježiš je prítomný hmotným a reálnym spôsobom na konkrétnom mieste. Ak sme však obmedzený svojimi povinnosťami a možnosťami, vhodné je využiť aj tento “online spôsob” (prenos cez Youtube).

Počas svätých omší o 12:00 a 18:30 bude adorácia prerušená.

Význam celodennej farskej adorácie. Vrámci našej (Spišskej) diecézy sú zapojené všetky farnosti tak, aby sa každý deň na jej území vzdávala úcta Ježišovi, ktorý sa nám daroval v Eucharistii. V čase adorácie sa farnosť zjednocuje v modlitbe a v úcte pred Eucharistickým Ježišom. Farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev a rodina rodín vzdáva vďaky, odprosuje a prosí za jednotlivých členov našej farnosti i diecézy, ktorú tvorí s ostatnými farnosťami. Svojim postojom klaňania sa, otvárame svoje srdce i vzťahy pre pôsobenie Boha v našich životoch. Ide o veľmi pekný spôsob, akým môžeme prispieť pre ozdravovanie a posilnenie celej Cirkvi.

Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4, 8), hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium. (KKC 2096)

Klaňanie sa (adorácia) je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred „kráľom slávy“ (Ž 24, 9-10) a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý „je vždy… väčší [ako my]“. Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru. (KKC 2628)

Svedectvo o Eucharistii: Prečo Fulton Sheen každý deň zotrvával hodinu v adorácii?
https://modlitba.sk/?p=15801 )

Hviezdy zhasínajú, no nie všetky… milí starí rodičia.

Budúcu nedeľu ( 4.júlovú ) je Deň seniorov a starých rodičov. V poslednom čase zomrelo viac známych osobností – hercov. Iba pár dní späť to boli Milan Lasica zo slovenskej scény, František Nedvěd z českej a z ruskej Peter Mamonov (R.I.P.). Toho posledného možno podľa mena na Slovensku veľmi nepoznáme, ale film Ostrov už skôr resp. by sme mali poznať, alebo si aspoň pozrieť. Pre mladých i pre starších téma pokánia je dôležitá, lebo pomáha včas nadobudnúť poklad, ktorý nič neniční – ani smrť.

Tu je pár slov nášho spomínaného herca, ktorý stvárnil “otca Anatolija” – hlavného hrdinu filmu:

Keď sme natáčali film „Ostrov“, musel som ležať v rakve. To je vám strašná vec.
Štyri steny a poklop.
Nie je tam evanjelium, ikony, no prosto nič.
S čím tu ležím? Čo som zhromaždil?
Naučil som sa tisíc nepotrebných vecí.
Viem písať, viem riadiť auto, viem používať to a ono.
Odpustiť – neviem,
nerozčuľovať sa – neviem,
dávať bez ľútosti – neviem.
Neviem odpustiť.
Neviem milovať.
Neviem sa obetovať.
Neviem všetko, čo vo Večnosti budem potrebovať.
A v rakve nie sú žiadne vrecká.
S tým, čo si zhromaždil vo svojej duši,
s tým aj budeš ležať.

( Peter Mamonov *14.4.1951 †15.7.2021)

Milí naši seniori i starí rodičia, buďte našimi múdrymi starcami a starenkami, ktorých život oslovuje, povzbudzuje i usvedčuje. Na vás najlepšie vidieť, ako sa čistí diamant pravdy, lásky a dobra…

Ďakujeme.

image.png