Cyklus katechéz pp. Františka o svätom Jozefovi v závere roka zasväteného sv. Jozefovi (od 17.11.- 8.12.2021)
Nech je nám sv. Jozef vzorom i mocným ochrancom na ceste svätosti.
Záver (8.12.2021):
Svätý Otec pp. František: „Dnes sa končí rok zasvätený svätému Jozefovi, patrónovi univerzálnej Cirkvi. A pozajtra, 10. decembra, sa skončí Loretánske jubileum. Nech milosť týchto udalostí naďalej pôsobí v našich životoch a v životoch našich spoločenstiev. Nech nás Panna Mária a sv. Jozef vedú po ceste svätosti!“
(Na Anjel Pána 8. decembra: Slávnosť Nepoškvrnenej a záver Roka sv. Jozefa)
3. katechéza z cyklu o sv. Jozefovi: Jozef, muž spravodlivý a ženích Márie (1.12.2021)
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v úvahách o postave svätého Jozefa. Dnes by som chcel hlbšie pozrieť na jeho označenie „spravodlivý“ a „zasnúbený s Máriou“, a odovzdať tak posolstvo všetkým snúbeneckým párom i novomanželom. O mnohých udalostiach spojených s Jozefom sa rozpráva v apokryfných evanjeliách, čiže nekánonických, ktoré ovplyvnili aj umenie a rôzne bohoslužobné miesta.
Tieto spisy, ktoré nie sú v Biblii – sú to príbehy, ktoré si kresťanská zbožnosť vytvárala vo vtedajšom čase – odpovedajú na túžbu vyplniť medzery v rozprávaní kánonických evanjelií, teda tých, ktoré sú v Biblii a ktoré nám poskytujú všetko podstatné pre kresťanskú vieru a život.
Evanjelista Matúš. Toto je dôležité: čo hovorí evanjelium o Jozefovi? Nie to, čo hovoria tieto apokryfné evanjeliá, ktoré nie sú zlé či škaredé; sú krásne, ale nie sú Božím slovom. Avšak evanjeliá, ktoré sú súčasťou Biblie, sú Božím slovom. Medzi nimi je aj evanjelista Matúš, ktorý nazýva Jozefa mužom „spravodlivým“. Počúvajme jeho rozprávanie:
«S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť» (1,18-19).
Pretože snúbenec, ak bola snúbenica neverná alebo ak otehotnela, ju mal udať! A v tých časoch boli ženy ukameňované na smrť. Ale Jozef bol spravodlivý. Hovorí: „Nie, to neurobím. Budem mlčať“.
Aby sme pochopili Jozefovo správanie voči Márii, je užitočné pripomenúť si svadobné zvyky starého Izraela. Manželstvo sa ponímalo v dvoch presne vymedzených fázach. Prvou bolo oficiálne zasnúbenie, ktoré už znamenalo novú situáciu: obzvlášť žena, hoci ešte rok žila v dome svojho otca, bola v skutočnosti považovaná za „manželku“ snúbenca. Ešte spolu nežili, ale bolo to, akoby mu bola manželkou. Druhým aktom bol presun nevesty z otcovského domu do domu ženícha. To sa uskutočnilo v slávnostnej procesii, ktorou sa zavŕšil sobáš. A priateľky nevesty ju tam vyprevadili.
Na základe týchto zvykov skutočnosť, že «skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala», vystavovala Pannu Máriu obvineniu z cudzoložstva. A táto vina sa podľa starovekého zákona trestala ukameňovaním (porov. Dt 22,20-21). Každopádne v neskoršej židovskej praxi sa presadil umiernenejšie pojatie, ktoré ukladalo len akt zavrhnutia s občiansko-právnymi a trestno-právnymi dôsledkami pre ženu, nie však ukameňovanie.
Evanjelium hovorí, že Jozef bol „spravodlivý“ práve preto, že sa podriaďoval zákonu ako každý zbožný Izraelita. Avšak jeho láska k Márii a dôvera v ňu mu napovedali spôsob ako by zachránil dodržanie zákona i česť jeho nevesty: rozhodol sa, že jej dá listinu o prepustení tajne, bez rozruchu, bez toho, aby ju vystavil verejnému poníženiu. Vybral si cestu diskrétnosti, bez súdu a odškodnenia sa. Aká veľká je v Jozefovi svätosť! My, len čo sa o niekom dozvieme nejakú trochu „farbistú“ či nelichotivú novinku, okamžite ideme o tom klebetiť! Jozef naopak mlčí.
Avšak evanjelista Matúš hneď dodáva: «Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“» (1,20-21). Do Jozefovho rozlišovania zasahuje Boží hlas a prostredníctvom sna mu zjavuje zmysel, ktorý je väčší, než je jeho vlastná spravodlivosť.
A aké dôležité je pre každého z nás pestovať správny život a zároveň cítiť, že stále potrebujeme Božiu pomoc! Aby sme si mohli rozšíriť obzory a posudzovať životné okolnosti z iného, širšieho, uhla pohľadu. Mnohokrát sa cítime väzňami toho, čo sa nám stalo: „Nuž pozri, čo sa mi stalo!“ – a zostávame väzňami niečoho zlého, čo sa nám stalo; ale práve pred niektorými životnými okolnosťami, ktoré sa spočiatku javia ako dramatické, stojí Prozreteľnosť, ktorá časom nadobudne tvar a zmysluplne osvetlí aj bolesť, ktorá nás zasiahla. Pokušením je uzavrieť sa do seba v tejto bolesti, v myšlienkach na nepríjemné veci, ktoré sa nám stali. A to nie je prospešné. Vedie to k smútku a zatrpknutosti. Zatrpknuté srdce je tak mrzké.
Chcel by som, aby sme sa zastavili a uvažovali nad detailom tohto príbehu z Evanjelia, ktorý často prehliadame. Mária a Jozef sú dvaja snúbenci, ktorí pravdepodobne pestovali sny a očakávania o svojom živote a budúcnosti. Zdá sa, že Boh zasahuje ako nečakaná udalosť v ich životoch a obaja, hoci s počiatočnými ťažkosťami, otvoria dokorán svoje srdcia realite, ktorá pred nimi stojí.
Drahí bratia a drahé sestry, náš život často nie je taký, ako si ho predstavujeme. Predovšetkým vo vzťahoch lásky, citov, je pre nás náročné prejsť od logiky zamilovanosti k logike zrelej lásky. A je potrebné prejsť od zamilovanosti k zrelej láske. Vy mladomanželia, dobre nad týmto premýšľajte. Prvá fáza je vždy poznačená určitým očarením, ktoré nás núti žiť ponorení do imaginárneho sveta, ktorý často nezodpovedá skutočnosti. Ale práve vtedy, keď sa zdá, že zamilovanosť s jej očakávaniami končí, môže začať skutočná láska. Milovať v skutočnosti neznamená očakávať, že druhá osoba alebo život budú zodpovedať našim predstavám, ale znamená to predovšetkým rozhodnúť sa v úplnej slobode prevziať zodpovednosť za život, aký sa nám ponúka.
Preto nám Jozef dáva dôležité ponaučenie, že si volí Máriu „s otvorenými očami“. A môžeme povedať, že so všetkými rizikami.
Pomyslite, že v Jánovom evanjeliu je pokarhanie, ktoré zákonníci adresujú Ježišovi: „Nie sme synovia, ktorí pochádzajú odtiaľ“, pričom narážajú na prostitúciu. Ale pretože vedeli, ako Mária otehotnela, chceli Ježišovu matku pošpiniť. Pre mňa je to najšpinavšia, najdémonickejšia pasáž evanjelia. A Jozefovo riziko nám dáva toto ponaučenie: berte život tak, ako prichádza. Zasiahol tam Boh? Beriem to. A Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel: Veď evanjelium hovorí: «Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš» (Mt 1,24-25).
Kresťanskí snúbenci sú povolaní svedčiť o takej láske, ktorá má odvahu prejsť od logiky zamilovanosti k zrelej láske. A to je náročná voľba, ktorá namiesto toho, aby život uväznila, môže posilniť lásku, aby bola odolná voči skúškam času. Láska páru pokračuje v živote a dozrieva každý deň. Zásnubná láska je – dovoľte mi povedať – trochu romantická. Vy ste si to už všetko prežili, nuž potom začína zrelá každodenná láska, práca, deti, ktoré prídu. A niekedy sa tá romantika trochu vytratí. Nuž, niet tu viac láska? Áno, ale láska zrelá.
„Ale viete, otče, niekedy sa hádame…“ Toto sa deje od čias Adama a Evy až dodnes: to, že sa manželia hádajú, je náš každodenný chlieb. „Ale nemali by byť hádky?“ Áno, áno, môžu byť. „A otče, ale niekedy zvýšime hlas“ – „Stane sa to“. „A tiež niekedy lietajú taniere“ – „Stáva sa to“. Ako však zabezpečiť, aby to nepoškodilo život manželstva? Dobre počúvajte: nikdy nekončite deň bez zmierenia. Pohádali sme sa, nadával som ti, Bože môj, povedal som ti zlé veci. Ale teraz sa deň končí: musím sa zmieriť. Viete prečo? Pretože studená vojna nasledujúceho dňa je veľmi nebezpečná. Nedovoľte, aby deň po začal vojnou. Preto sa pred spaním zmierte. Vždy pamätajte: nikdy nekončite deň bez toho, aby ste sa zmierili. A to vám pomôže v manželskom živote. Táto cesta od zamilovanosti k zrelej láske je náročná, ale musíme po nej ísť.
Aj tentoraz zakončíme modlitbou k sv. Jozefovi:
Svätý Jozef,
ty, ktorý si miloval Máriu slobodne a rozhodol si sa vzdať svojich predstáv, aby si uvoľnili miesto realite,
pomôž každému z nás nechať sa prekvapiť Bohom a prijať život nie ako niečo nepredvídateľné, pred čím sa treba chrániť, ale ako mystérium, ktoré skrýva tajomstvo pravej radosti.
Vypros všetkým kresťanským snúbencom radosť a radikálnosť, ale neustále si udržiavajúc vedomie, že jedine s milosrdenstvom a odpustením je možná láska.
Amen.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
2. katechéza o sv. Jozefovi: Svätý Jozef v dejinách spásy. (24.11.2021)
(2. pokračovanie cyklu katechéz o sv. Jozefovi, 24. novembra 2021)
Na úvod zaznel úryvok z Matúšovho evanjelia: „Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1,12-16)
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V minulú stredu sme začali cyklus katechéz o osobe svätého Jozefa – končí sa jemu zasvätený rok. Dnes budeme pokračovať v tejto ceste a zastavíme sa nad jeho úlohou v dejinách spásy.
Ježiš je v Evanjeliách označovaný ako «syn Jozefa» (Lk 3,23; 4,22; Jn 1,45; 6,42) a «tesárov syn» (Mt 13,55; Mk 6,3). Evanjelisti Matúš a Lukáš pri rozprávaní o Ježišovom detstve venujú úlohe Jozefa priestor. Obaja zostavujú „rodokmeň“, aby zdôraznili Ježišovu historickú skutočnosť. Matúš, ktorý sa obracia predovšetkým na kresťanov zo židovstva, vychádza od Abraháma a prichádza k Jozefovi, ktorý je definovaný ako «manžel Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus» (1,16).
Lukáš, naopak, zachádza až k Adamovi a začína priamo Ježišom, ktorý «bol synom Jozefa», ale upresňuje: «mysleli si» (3,23). Obaja evanjelisti teda predstavujú Jozefa nie síce ako biologického otca, avšak ako Ježišovho otca z plného titulu. Ježiš prostredníctvom neho napĺňa dejiny zmluvy a spásy odohrávajúce sa medzi Bohom a človekom. Pre Matúša sa tieto dejiny začínajú Abrahámom, pre Lukáša samotným počiatkom ľudstva, teda Adamom.
Evanjelista Matúš nám pomáha pochopiť, že postava Jozefa, hoci je zdanlivo okrajová, nenápadná, v pozadí, je v skutočnosti ústredným kamienkom dejín spásy. Jozef žije svoj protagonizmus bez toho, aby chcel ovládnuť scénu. Ak sa nad tým zamyslíme, «naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a časopisov […]. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť kríze a ako ňou prechádzať, prispôsobiac svoje zvyky, hľadiac dopredu a povzbudzujúc k modlitbe. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých» (Apoštolský list Patris corde, 1).
Takto môže každý nájsť vo svätom Jozefovi muža, ktorý zostáva nepovšimnutý, muža každodennej prítomnosti, diskrétnej a skrytej prítomnosti, orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Pripomína nám, že všetci tí, ktorí sú zdanlivo skrytí alebo v „druhej línii“, majú v dejinách spásy jedinečnú hlavnú rolu. Svet potrebuje týchto mužov a ženy: mužov a ženy v druhej línii, ktorí však podporujú rozvoj nášho života, každého z nás, a ktorí nás modlitbou, príkladom, učením podporujú na ceste života.
V Lukášovom evanjeliu sa Jozef objavuje ako ochranca Ježiša a Márie. A z tohto dôvodu je aj „ochrancom Cirkvi“: veď ak bol ochrancom Ježiša a Márie, pracuje teraz, keď je v nebi, naďalej ako ochranca, v tomto prípade Cirkvi; «pretože Cirkev je predĺžením Kristovho tela v dejinách, a zároveň sa v materstve Cirkvi odráža Máriino materstvo. Keď Jozef naďalej chráni Cirkev – prosím, nezabúdajte na to: dnes Jozef chráni Cirkev –, naďalej chráni „Dieťa a jeho matku“ (porov. Patris corde, 5).
Tento aspekt Jozefovej úlohy ochrancu je veľkou odpoveďou na to, o čom hovorí kniha Genezis. Keď Boh žiada Kaina, aby sa zodpovedal za Ábelov život, odpovedá: «Či som ja strážca svojho brata?» (4,9). Jozef nám svojím životom akoby chcel povedať, že sme vždy povolaní cítiť sa strážcami našich bratov, ochrancami tých, ktorí sú postavení po našom boku, tých, ktorých nám Pán zveruje v mnohých okolnostiach života.
Spoločnosť, ako je tá naša, bola definovaná ako „tekutá“, pretože sa zdá, že nemá žiadnu konzistenciu. Opravím filozofa, ktorý túto definíciu vymyslel, a poviem: viac než tekutá, je plynná, skutočne plynná spoločnosť. Táto tekutá, plynná spoločnosť nachádza v Jozefovom príbehu veľmi presný poukaz na dôležitosť pút ľudskej vzájomnosti. Evanjelium nám v skutočnosti rozpráva Ježišov rodokmeň nielen z teologického dôvodu, ale aj na pripomenutie každému z nás, že náš život sa skladá zo vzájomných pút, ktoré nás predchádzajú a sprevádzajú. Boží Syn si pre svoj príchod na svet zvolil cestu vzťahov, cestu dejín: nezostúpil na svet magicky, nie. Šiel cestou dejín, ktorou sa uberáme my všetci.
Drahí bratia a sestry, myslím na mnohých ľudí, ktorí majú problém nachádzať dôležité putá vo svojom živote, a práve preto sa potácajú, cítia sa sami, chýba im sila a odvaha napredovať. Chcel by som zakončiť jednou modlitbou, ktorá im a aj nám všetkým pomôže nájsť vo svätom Jozefovi spojenca, priateľa a oporu.
Svätý Jozef,
ty, ktorý si chránil puto s Máriou a Ježišom, pomáhaj nám dbať o vzťahy v našom živote. Nech nikto nezažíva pocit opustenosti, ktorý pochádza z osamelosti.
Každý z nás nech sa zmieri s vlastnou históriou, s tými, ktorí nás predišli, a nech aj vo vykonaných chybách rozpozná spôsob, akým si Prozreteľnosť razila cestu, a zlo tak nemalo posledné slovo.
Ukáž sa ako priateľ tých, ktorí zápasia s ťažkosťami, a ako si podporoval Máriu a Ježiša v ťažkých chvíľach, tak podporuj aj nás na našej ceste.
Amen.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
1.katechéza o sv. Jozefovi: Svätý Jozef a prostredie, v ktorom žil
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Blahoslavený Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 svätého Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi. 150 rokov po tejto udalosti prežívame osobitný rok venovaný svätému Jozefovi a v apoštolskom liste Patris corde som sústredil niekoľko úvah o jeho postave. Dnes viac než kedykoľvek predtým, v tomto čase poznačenom globálnou krízou s rôznymi jej súčasťami, nám môže byť oporou, útechou a vodcom. Preto som sa rozhodol venovať mu sériu katechéz, ktoré nám, ako dúfam, pomôžu nechať sa ešte viac osvietiť jeho príkladom a svedectvom. Niekoľko týždňov budeme hovoriť o sv. Jozefovi.
V Biblii je viac ako desať postáv, ktoré nesú meno Jozef. Najdôležitejším z nich je syn Jakuba a Ráchel, ktorý sa cez rôzne peripetie z otroka stal druhou najdôležitejšou osobou v Egypte po faraónovi (porov. Gn 37-50). Meno Jozef v hebrejčine znamená „Boh pridá, rozhojní, Boh dá rásť“. Je to želanie, požehnanie založené na dôvere v Prozreteľnosť, ktoré sa týka najmä plodnosti a rastu detí. Práve toto meno nám odhaľuje podstatný aspekt osobnosti Jozefa Nazaretského. Je to človek plný viery v Boha, v jeho prozreteľnosť: verí v Božiu prozreteľnosť, má vieru v prozreteľnosť Boha. Každý jeho čin, o ktorom rozpráva evanjelium, je udávaný istotou, že Boh „dáva rásť“, že Boh „rozhojňuje“, že Boh „pridáva“, teda že Boh zabezpečuje napredovanie svojho plánu spásy. A v tom je Jozef z Nazareta veľmi podobný Jozefovi z Egypta.
Dôležitú úlohu pri chápaní Jozefovej postavy zohrávajú aj hlavné geografické odkazy na neho – Betlehem a Nazaret.
V Starom zákone sa mesto Betlehem nazýva Bet Lechem, čiže „Dom chleba“, alebo aj Efrata, podľa kmeňa, ktorý sa usadil v tej oblasti. V arabčine však názov znamená „Dom mäsa“, pravdepodobne kvôli veľkému počtu stád oviec a kôz v tejto oblasti. Nie náhodou boli pastieri prvými svedkami Ježišovho narodenia (porov. Lk 2,8-20). Vo svetle Ježišovho príbehu tieto zmienky o chlebe a mäse odkazujú na eucharistické tajomstvo: Ježiš je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6,51). On sám o sebe povie: «Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život» (Jn 6,54).
Betlehem sa v Biblii spomína niekoľkokrát, a to už v knihe Genezis. Betlehem je spätý aj s príbehom Rút a Noemi, ktorý je opísaný v malej, ale nádhernej knihe Rút. Rút porodila syna Obeda, z ktorého vzišiel Jesse, otec kráľa Dávida. A práve z Dávidovho rodu pochádzal Jozef, Ježišov zákonitý otec. O Betleheme potom predpovedal veľké veci prorok Micheáš: «A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli». (Mich 5, 1). Evanjelista Matúš toto proroctvo preberie a spojí ho s Ježišovým príbehom ako jeho zjavné naplnenie.
Boží Syn si v skutočnosti za miesto svojho vtelenia nevybral Jeruzalem, ale Betlehem a Nazaret, dve okrajové dediny, vzdialené od hluku správ a vtedajšej moci. Jeruzalem však bol mestom, ktoré Pán miloval (porov. Iz 62,1-12), bol «svätým mestom» (Dn 3, 28), ktoré si Boh vyvolil, aby v ňom prebýval (porov. Zach 3,2; Ž 132,13). Tu totiž bývali učitelia Zákona, zákonníci a farizeji, veľkňazi a starší ľudu (porov. Lk 2,46; Mt 15,1; Mk 3,22; Jn 1,19; Mt 26,3).
Preto nám výber Betlehema a Nazareta hovorí, že Boh uprednostňuje perifériu a okrajové oblasti. Ježiš sa nenarodil v Jeruzaleme obklopený dvorom… nie: narodil sa na periférii a na tejto periférii strávil svoj život až do svojich 30 rokov, pracujúc ako tesár, podobne ako Jozef. Ježiš má periférie a okrajové oblasti v obľube. Nebrať vážne túto skutočnosť je ako nebrať vážne evanjelium a Božie dielo, ktoré sa aj naďalej prejavuje na geografických a existenčných perifériách. Pán vždy koná v skrytosti, na perifériách, aj v našej duši, na perifériách duše, pocitov, možno v tých pocitoch, za ktoré sa hanbíme; no Pán je tam, aby nám pomohol ísť vpred.
Pán sa aj naďalej prejavuje na perifériách, tých geografických i existenčných. Ježiš osobitne vyhľadáva hriešnikov, vstupuje do ich domov, hovorí s nimi a vyzýva ich k obráteniu. A to mu aj vyčítajú:
„Pozrite sa len na tohto učiteľa“, hovoria doktori zákona, „pozrite: jedáva s hriešnikmi, pošpiňuje sa, ide hľadať tých, ktorí zlo nespáchali, ale ním trpeli: chorých, hladných, chudobných, tých posledných. Ježiš ide vždy smerom k perifériám. A to by nám malo dodať veľkú dôveru, pretože Pán pozná okrajové časti nášho srdca, periférie našej duše, periférie našej spoločnosti, nášho mesta, našej rodiny, teda tú časť, ktorá je tak trochu ukrytá, a ktorú neukazujeme, možno aj z hanby.
V tomto ohľade sa vtedajšia spoločnosť veľmi nelíši od tej našej. Aj dnes existuje centrum a periféria. A Cirkev vie, že je povolaná ohlasovať dobrú zvesť počínajúc od periférií. Jozef, tesár z Nazareta, ktorý dôveruje Božiemu plánu pre svoju mladú snúbenicu i pre seba, pripomína Cirkvi, aby uprela svoj pohľad na to, čo svet zámerne ignoruje. Dnes nás Jozef učí tomuto: „Nehľaď až tak na veci, ktoré svet chváli, hľaď na kúty, na to, čo je v tieni, hľaď na periférie, na to, čo svet nechce.“ Každému z nás pripomína, aby sme prikladali dôležitosť tomu, čo iní zavrhujú, skartujú. V tomto zmysle je skutočne majstrom toho podstatného: pripomína nám, že to, čo je skutočne cenné, nepriťahuje našu pozornosť, ale vyžaduje si trpezlivé rozlišovanie, aby sme to objavili a docenili. Objaviť to, čo má hodnotu. Prosme ho, aby sa prihováral za to, aby celá Cirkev znovu nadobudla tento pohľad, túto schopnosť rozlišovať a doceniť to, čo je podstatné. Začnime znova od Betlehema, začnime znova od Nazareta.
Dnes by som chcel poslať odkaz všetkým mužom a ženám, ktorí obývajú tie najzabudnutejšie geografické periférie sveta alebo ktorí zažívajú situácie existenčnej marginalizácie. Nech vo svätom Jozefovi nájdete svedka a ochrancu, na ktorého možno hľadieť. Môžeme sa naňho obrátiť s touto modlitbou, ktorá je tzv. „domáckou“ modlitbou, avšak vychádza zo srdca:
Svätý Jozef,
ty, ktorý si vždy dôveroval Bohu
a rozhodoval si sa
vedený jeho prozreteľnosťou,
nauč nás nespoliehať sa príliš na naše plány, ale skôr na jeho plán lásky.
Ty, ktorý prichádzaš z periférií, nauč nás obrátiť náš pohľad
a uprednostňovať to, čo svet zavrhuje a odsúva na okraj.
Uteš toho, kto sa cíti osamelý
a podpor toho, kto sa v tichosti nasadzuje,
aby bránil ľudský život a dôstojnosť. Amen.
Preložila: Slovenská redakcia VR
