Srdečne pozývame do oratka na 7. ročník turnaja v kartovej hre Ligretto, ktorý sa tento rok uskutoční symbolicky v deň sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Turnaj je otvorený pre všetkých, ktorí spĺňajú dolnú vekovú hranicu (viď plagát). Ak ste o hre ešte nepočuli, nenechajte sa odradiť, naučíme vás ju za menej než 5 minút. Je potrebné sa prihlásiť prostredníctvom formulára, ktorý nájdete TU.
Tieto príbehy sme možno už počuli, sú však zaujímavé a zazneli aj na teen-tábore (obnova pre birmovancov). Preto ich zverejňujeme, aby sme sa k nim mohli vrátiť, oživiť si ich význam a uvedomiť si, že človek má niečo s nimi spoločné…
Bola raz jedna orlica, ktorá už vysedela radu vajec a vychovala niekoľko orlích mláďat, ktoré sa z nich vykľuli. Keď si jedného jarného dňa pretrela oči zo spánku a vzniesla sa k prvému letu v rannom slnku, cítila, že práve dnes opäť prišiel ten čas, aby zniesla do hniezda vajce a vysedela ho. Keď sa tak vznášala vo vzduchu nad horami a skalnými priepasťami, silnela v jej vnútri voči vajci v jej tele hlboká nechuť. – Aký ťažký bol pre ňu čas, kým vysedela posledné mláďa. Po celé týždne bola v hniezde a jej orol sa o ňu tiež príliš nestaral. Čo jej vlastne vysedenie vajec prinieslo? Všetky deti ju opustili hneď, keď boli schopné letu. – Tak v nej pomaly klíčila myšlienka, aby tento rok na seba nevzala bremeno vysedenia vajec a výchovy mláďat. Musí predsa aj na seba niekedy myslieť.
Preto sa orlica rozhodla, že vajce neznesie do hniezda, ale nechá ho spadnúť na zem. Kĺzavým letom sa zniesla do horského údolia, kde vajce iba tak spustila a s miernymi výčitkami svedomia rýchle odletela.
Náhodou sa tomu orliemu vajcu nič nestalo. Spadlo do hromady sena, takže sa nerozbilo. Jedna stará sliepka, ktorá už vysedela množstvo cudzích vajec a vychovala mnoho cudzích mláďat zazrela v údive, ako niečo padá z neba. Bola zvedavá a šla si toto “čosi” bližšie prezrieť. Dospela k záveru, že to musí byť nadmieru veľké, čerstvo znesené vajce.
Budú jej stačiť perie a krídla, aby toto obrovité vajce vysedela? Ticho sa v nej ozval materinský inštinkt a ona sa rozhodla, že to skúsi. Svojím perím a svojím telom sa jej podarilo poskytnúť vajcu správu teplotu k liahnutiu, takže za niekoľko týždňov sa vo vajci niečo živého pohlo, ľahko zvnútra zaťukalo na škrupinku. Z vajca sa vykľulo veľké kura, aké ešte nikdy nevidela. Chovalo sa ale úplne rovnako ako jej normálne malé kuriatka. Tie sa síce spočiatku orlieho kuraťa trochu báli a držali sa od neho radšej v úctivej vzdialenosti. Keď však spozorovali, že obrovské kura má tiež strach a je neisté, skoro si s ním začali hrať a vyvádzali spolu ako o závod.
Tak uplynul nejaký rok a veľký orol žil spokojne so sliepkami, zobal zrno a k údivu sliepok občas zjedol mimoriadne veľkého červa alebo podobnú háveď. Až jedného rána sa orol za pomoci vetra a svojich širokých krídel dostal na strechu domu a zazrel na vychádzajúce slnko. V hĺbke svojho orlieho srdca pocítil nesmiernu túžbu po diaľkach a po horách, ktoré zo strechy po prvýkrát zazrel. Keď však pod sebou videl svojich slepačích súrodencov, ako zobú a hrajú sa spolu, rýchle sa vrátil späť do svojho dôverne známeho prostredia. A predsa sa v tomto prostredí cítil v najhlbšom vnútri sám a – pri všetkej náklonnosti zo strany sliepok – ako outsider.
Jeho vlastná orlia matka ho očividne nechcela a zapudila ho. Jeho nevlastná matka, ktorá ho vysedela a vychovala, mu rozprávala, že ako vajce náhle padol z neba do hromady sena a ako ho potom vysedela ona. Teraz poznal orol svoj hrozný životný príbeh. Necítil sa v hĺbke srdca vždy sám a akoby bez domova? Bol síce sliepkam vďačný, že sa ho ujali, že u nich na slepačom dvore mohol až doteraz tráviť svoj život, ale koniec-koncov sem nepatril. Teraz to pochopil. [1]
Čím ďalej orol premýšľal, tým viac prichádzal k jasnému záveru, že nebol povolaný k životu na slepačom dvore. Áno, sliepky boli vždy milé, nachádzal tu starostlivosť a uznanie. Obzvlášť ťažké mu pripadalo rozlúčiť sa so svojou nevlastnou matkou, ktorá ho vysedela a vychovala. Ale akú cenu za to zaplatil? Vlastne zaplatil svojou slobodou a stratou svojej orlej identity.
Preto sa orol jedného dňa rozhodol, že skôr, než sa prebudí a zakikiríka kohút, vyletí na strechu. Keď za horami vyšlo slnko, dlho hľadel do slnečného svitu a na vrcholky hôr. Potom ucítil, ako sa mu zachvelo vnútro a po prvý raz vyrazil mu z hrdla orlí krik, takže celý slepačí dvor upadol do paniky. Ešte raz vrhol vďačný pohľad na dvor, ktorý mu bol až dosiaľ bezpečným životným priestorom, ale aj väzením. Potom sa – s plačom i smiechom zároveň – vzniesol do vzduchu a letel v ústrety slnku, ktoré je i pre orla, tak pre tých ostatných prameňom a cieľom života.
[1] Frielingsdorf, K.: Falošné predstavy o Bohu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2010, s. 90-93.
Pouvažuj a odpovedz na otázky: Čo ti ten príbeh pripomenul? Kto si skutočne? Kde patríš? Čo potrebuješ získať/urobiť, aby si sa viac stal tým, kým si?
Leonardo Boff – brazílsky františkán, predstaviteľ latinskoamerickej teológie oslobodenia – v jednom zo svojich diel uvádza príbeh o orlovi, ktorý bol vychovaný na dedinskom dvore medzi sliepkami. Zdalo sa, že sa stal jedným z nich. Po čase navštívil sedliaka ornitológ a orla si hneď všimol. Napriek námietkam sedliaka, že sa už udomácnil, tvrdil, že orol bude vždy orlom, nikdy sa nezaradí medzi hydinu. Jedného dňa vzlietne. Po niekoľkých pokusoch prírodovedca, pri ktorých sa chabé orlie krídla nedokázali udržať vo vzduchu, znova a znova sa spustili k zemi, vzal muž orla k vrcholu hory a vystavil ho žiarivému slnku. Až vtedy orol roztiahol mohutné krídla a začal lietať, vždy vyššie a vyššie, až kým nezmizol za horizontom.
Každý človek skrýva v sebe orla. Tento orol sa chce narodiť, uzrieť svetlo sveta. Cíti sa povolaný vzniesť sa do výšky, k slnku. Stojíme teda nevyhnutne pred výzvou oslobodiť orla v nás.
V našich úvahách nie je orol iba dravý vták. Predstavuje jeden z archetypov. Každý archetyp žije, a preto nie je len fosíliou ľudského nevedomia. Podobne aj kura predstavuje jeden z archetypov. Kura je vyjadrením aspektov, ktoré sú v rozpore s tými, čo pripisujeme orlovi, no zároveň ich aj dopĺňajú. Orol a kura teda symbolizujú celok ľudskej existencie.
Zdráhame sa byť len kuraťom. Chceme byť aj orlom, dobývať výšky… S radosťou pristupujeme k svojim pevným koreňom (kura), ale svojou korunou (orol) cítime slnko, dážď, vzduch a vesmír. Naša orlia existencia sa musí opäť dostať k slovu. Orly nemajú nič proti zemi, veď tam získavajú svoju potravu. Nie sú však stvorené, aby behali po zemi; sú predurčené lietať vo výškach a zmerať svoje sily s horskými vrcholmi a búrkami. (Leonardo Boff)
Pouvažuj a odpovedz na otázky: Človek sa spoznáva tak, že spoznáva druhých. Najlepšie to ide tam, kde nás majú radi a dávajú nám primeranú slobodu i zodpovednosť. Ako to bolo v prípade nášho orla? Čo v tom orlovi prebudilo slnko? Ako hodnotíš orla, ktorý opustil sliepku, ktorá ho vychovala? Ako sa mal zachovať? Čo je to za slnko, ktoré prebúdza v človeku to, kto v skutočnosti je?
Orol robí mnohé zvláštne, povedali by sme, zaujímavé veci. Napríklad orlica odlomí vetvičku zo stromu alebo kríka, vezme ju do zobáka, vzlietne do veľkej výšky a začne ňou krúžiť. Orly začínajú lietať okolo orlice, ona rafinovane hodí túto vetvičku dole a pozerá. Následne nejaký orol zachytí padajúcu vetvu ešte vo vzduchu, nenechá ju spadnúť úplne na zem a opatrne ju prinesie k samičke, predá jej ju zo zobáka k zobáku. Orlica vezme vetvičku a hodí ju znova, orol ju opäť chytí a prinesie ju k nej, ona ju znova hodí … A tak sa to mnohokrát opakuje. Ak orol v skúške obstojí orlica s ním vytvorí pár. Potom sa zhromaždia vysoko na skale, urobia si hniezdo z tvrdých prútov a tak samček ako aj samička si začnú vytrhávať vlastné perie. S týmto perím lemujú hniezdo, upchávajú všetky diery v ňom, robia ho mäkkým a hrejivým. V takom mäkkom a teplom hniezde orlica nakladie vajíčka, potom sa vyliahnu malé orlíčatá. Keď sa mláďatá vyliahnu (prídu na svetlo Božie, sú tak malé, nahé, slabé), rodičia ich zakryjú telom, až kým nezosilnejú.. Chránia ich pred dažďom krídlami, taktiež pred slnečnou páľavou, nosia im vodu, jedlo a orlíčatá rastú. Začína im rásť perie, krídla a chvost sú silnejšie.
Hoci sú stále malé, sú už operené a vtedy ich rodičia uvidia, že je čas …
Otec orol sa posadí na okraj hniezda a začne naň ním biť krídlami: mláti, búši, natriasa sa nad týmto hniezdom. Prečo? Aby vyrazil všetko perie a páperie a aby zostal iba tuhý rám konárov, ktoré sú od začiatku popretkávané a dokonale uložené. A mláďatá sedia v tomto trasúcom sa hniezde, je im to nepohodlné, halúzky sú tvrdé a nerozumejú, čo sa vlastne deje: koniec koncov, mama a otec boli predtým takí láskaví a starostliví. Orlica v tejto chvíli niekde letí, ulovila rybu a sedí niekde asi päť metrov od hniezda, aby ju mohli vidieť mláďatá. Potom pred zrakom mláďat začne túto rybu pomaly jesť.
Operence sedia v hniezde, kričia, vykukujú z neho a nerozumejú čo sa stalo, pretože predtým bolo všetko iné. Mama a otec ich kŕmili, napojili a teraz všetko zmizlo: hniezdo je nepohodlné, perie a páperie sú preč a rodičia si pochutnávajú na rybách, ale im nedajú.
Čo robiť? Nakoniec, ak chcete jesť, musíte sa dostať z hniezda. A tak orlíčatá začnú robiť pohyby, ktoré nikdy predtým nerobili. Neposunuli by sa ďalej, ak by ich rodičia aj naďalej pokračovali v opatrovaní. Vtáci začínajú vyliezať z hniezda. Tu mláďa orla vypadne, je taký nemotorný, stále nič nevie. Hniezdo je na skale, na strmom útese, takže sa tam žiadne dravce nedostanú. Mláďa padá bruchom nadol a rúti sa strmhlav do priepasti. A tu otec (ten, ktorý zvykol chytať vetvičky), sa vrhol hlavou dole a zachytil padajúce orlíča, čím mu zabránil dolámať si krídelká. Vzal ho na chrbát a odniesol do nepohodlného hniezda, opäť na skalu a všetko začína znova. Tieto mláďatá padajú a otec ich chytá.
A Otec ich chytal a prinášal hore na chrbte. Pri lekcií lietania sa nikdy žiadne orly nezranili.
A v určitom okamihu na jeseň sa orlíča začína pohybovať tak, ako nikdy predtým: rozprestrie svoje krídla vo vetre, padá do prúdu vzduchu a začína tak lietať. Orly teda učia lietať svoje mláďatá. Akonáhle orlíča začne lietať samé, rodičia ho vezmú so sebou a ukážu mu, kde žijú ryby. Už ho neznášajú v zobáku.
Toto je veľmi dobrý príklad toho, ako musíme vzdelávať svoje deti duchovne a fyzicky. Aké dôležité je nehýčkať ich do navždy v teplom hniezde! Aké dôležité je neprekrmovať ich rybami, keď si ich sami môžu chytiť! A s akou starostlivosťou ich musíme naučiť lietať, venovať tomu svoju silu a čas, múdrosť a zručnosti! Niet divu, že žena si vyberá samca hádzaním vetvičky. Nechce, aby sa jej deti vyhubili. Keď si partnera nevyberiete starostlivo, vaše deti nebudú v bezpečí… Orly už majú málo mláďat, jedno alebo dve …
Pouvažuj a odpovedz na otázky: Ako sa človek môže učiť aj z prírody? Ktoré veci by už za mňa nemali robiť rodičia, alebo iní dospelí? Prevzal som v živote už za niečo zodpovednosť? Ako to vyzerá v zodpovednosti za moju vieru a prípravu na birmovku?
Pokus o malú rekapituláciu.
Pred i počas prázdnin sa podarilo dať dokopy tím animátorov spolu s kuchármi a pani doktorkou, ktorí darovali svoj čas našim birmovancom. V rámci prípravy sme ukončili témy evanjelizácie (úvod + 5 tém) a pokúsili sme sa vytvoriť priestor, aby prijaté vedomosti mohli upevniť a viac prijať do svojho života. Témy boli tieto:
Sú akýmsi základom pre každého kresťana, ak chce žiť život, ktorý prijal v krste a potom posilnil v ďalších sviatostiach. Bez tohto základu sa nedá aktivovať dar – život s Bohom (teda nefunguje a nechutí). Pri príprave na birmovku je obnova povinnou súčasťou. Tu si môžu dať mnohí aj odpoveď na otázku, prečo nestačí príprava ako bývala voľakedy napr. iba o vedomostiach… alebo o zábave, či dokonca o odstáti radu na pobirmovanie…
Témy sme rozdrobili do príbehu pútnika Kristiana, ktorý žije v mesta Skaza (voľakedy Skazka – prekl. Rozprávka … teda v súčasnom meste sa niečo pokazilo). Objavuje, že v ňom nemôže zostať, pretože túžba jeho srdca je väčšia, ako ponuka mesta – zisk, práca, zábava, rodina a zákony – či pravidlá, ktoré musí dodržiavať.
V spisoch, ktoré zanechal vo svojom dome utečenec s menom Verný (Fido), si Kristián tajne nechal Bibliu a pri jej čítaní objavil, že aj on musí odísť… do Nebeského mesta, pretože je cieľom jeho srdca. Svoj sen uskutočnil. Opustil ženu, deti (nechceli s ním ísť) i mesto a vykročil do neznáma – za túžbou jeho srdca a s knihou, ktorá mu ukazovala cestu. Pochopil, že Boh a Jeho volanie je viac, ako všetko, čo môžem získať na tomto svete.
Na ceste zažili veľa nebezpečenstiev i sklamaní. Dokonca podľahol mylným predstavám o šťastí. Napr. že šťastie závisí iba od jeho snahy a presnom dodržiavaní príkazov a zákazov – bolo to pri výstupe na Horu príkazov, alebo je závislé od zábavy.
Niektoré zákony sú dobré, aj zabaviť sa je dobré, ale slobodu dáva Božia milosť… preto máme sviatosť zmierenia a Božiu pomoc. Pre dosiahnutie Nebeského mesta však nestačí iba čisté srdce, ale potrební sú aj dobrí priatelia a Božia Pomoc, ktorú získal v Božej výstroji (pozri Ef 6, 10-24).
Pochopil, že na tomto svete nie je preto, aby sa tu zabavil, trochu popracoval a umrel. Preto nemôže naplniť jeho srdce ani zábava, ani práca, či peniaze… Ak príde skúška, tak sa ukáže, čo ho podrží – kde je poklad jeho srdca a kto má nad ním moc. To sme si skúsili pri skúške odvahy.
Nakoniec sa mu podarilo na ceste do Nebeského mesta pokračovať. Kristián zistil, že už nemôže váhať – stále sa rozhodovať medzi dobrom a zlom, potrebuje uvažovať, ako používať slobodu lepšie – ako čo najlepšie spoznávať dobro a vyberať si pri rozhodovaní to najlepšie – podľa Božieho slova a dobrých (Božích) priateľov. Iba títo pomôžu a sú nablízku v čase núdze.
Zdá sa, že obnova sa podarila, určite nebolo všetko super, ale radosť a pokoj tam boli. Bol s nami aj Ježiš, ktorý nám každú chvíľu dokazoval, že nás má rád a má moc nad tým, čo mu zverujeme: miesto, počasie, naše ťažkosti, … i všetkých, ktorých sa tento tábor týkal. Časom sa ukáže aj ovocie. Spoznali sme svoje hranice, závislosti, hriechy, ktoré dokázali niektorí odovzdať vo svätej spovedi. … Mnohým trochu svitlo, že Ježiš miluje každého človeka láskou, ktorú potrebuje – tou skutočnou, ktorá sa nezastaví ani pri bolesti … ani pred mučením či smrťou. Veľkosť a hĺbka Božej lásky je dobrou – najlepšou odpoveďou na túžbu človeka po šťastí.
Na koniec ostáva otázka, čo s tými, ktorí neboli?
Odpoveď je jednoduchá, čaká ich to a je vecou birmovancov, rodičov a birmovných rodičov, aby si našli čas a navrhli spôsob, ako obnovu – teda záver prvej etapy uskutočnia (miesto, spôsob, s akým tímom). Ak niekto prijal záväzok za dieťa v krste a tiež záväzok v príprave na sviatosti, potrebuje vedieť, že má spoluúčasť na príprave. Na začiatku si každý prečítal a podpísal, o čo pôjde. Nie je to nič navyše, alebo prehnané, je to iba základ toho, čo treba zvládnuť, aby prijaté dary vo sviatostiach v našom živote aj fungovali. Asi sme pochopili, že niektoré veci potrebujeme ináč usporiadať, keď sa nedajú robiť naraz. Tu si môžeme pripomenúť záväzok (cez tento odkaz). Nevešajme hlavu, hľadajme porozumenie a spôsoby, sme na ceste a potrebujeme kráčať spolu. Modlime sa, aby sa otvárala cesta i srdcia. … Niektoré veci idú cez bolesť a cez modlitbu na kolenách… Kto sa pridá?
Malé povzbudenie pre rodičov.
A ešte jedno, TU si môžete pozrieť album fotografií – na oživenie pamäte, ako bolo…
Vďaka všetkým, ktorí sa počas týchto dvoch mesiacoch ozvali, zapojili slovom, modlitbou, skutkom… To, ako budeme pokračovať na ceste nášho povolania závisí od nás, od spolupráce s Nebeským Otcom, ktorý nám daroval vo svojom Synovi všetko… Skrze Syna máme účasť na Duchu Svätom, aby sme neboli odkázaní na ducha tohto sveta, ktorý rozdeľuje, ale na živote, ktorý vedie k spoločenstvu – ktorý spája.
Čo urobíš tento rok pre spoznávanie svojho povolania a pre odovzdávanie viery? Sme pozvaní objavovať a žiť svoju “Malú cestu”, ktorá vedie do neba. V ponuke tento rok sú duchovné obnovy, budovanie spoločenstiev a kalendár podujatí, ktorý predstavíme na Dni farnosti 3.9.2023. (Sledujte oznamy)
Niektoré veci môžme robiť iba na kolenách… Ozaj, koľko potrebujeme, aby sme mohli žiť radostne a pokojne…, aby sme mohli rozvíjať svoju vieru a odovzdávať ju iným? V našej farnosti stále chýbajú dospelí animátori spoločenstiev rodín, vedúci príprav na sviatosti… dospelí, ktorí poznajú dar svojho povolania… Vďaka všetkým, ktorí si nezatvrdzujú srdcia pred Pánom a jeho pozvaniami.
Po pestrom letnom programe pre deti patril záver leta animátorom. V schránke (elektronickej) si našli pozvánku a informácie a tak si všetci na konci augusta zbalili svoje spacáky, krabičky poslednej záchrany a spísali závet. O tom, čo pekné zažili, sa môžete dočítať vo výpovedi účastníčky výpravy.
“Stretneme sa pri noviciáte o 16:20” – tak znel jasný pokyn, ktorý lákal k jedinému – nechať si balenie na nedeľu. Hovorí sa, že človek do tej istej rieky dva krát nevkročí, ale to, že balenie na poslednú chvíľu naozaj nie je pre mňa – to sa nenaučím asi nikdy. Po rýchlom nahádzaní vecí do batoha som sa vydala na miesto stretnutia. Pri noviciáte sme sa rozdelili do áut a pustili sme hudbu, čo hneď vytvorilo pravú atmosféru saleziánskej akcie! Večer sme odštartovali aktivitkami a rôznymi hrami. Nechýbala hudba a rozhovory o všetkom možnom.
Po nie veľmi dlhej noci (vďaka Mária – náš živý budík!) sme sa prebudili do nádherného (v preklade veľmi horúceho) dňa ktorý patril výletu. Spoznali sme krásy Stebnickej Magury a na záver sme si kúpili nanuky v Zborove (pozdravujeme Petra, ktorý z tejto malebnej dedinky pochádza – ak je človek smädný, zdá sa priam nekonečná :)). Deň sme zakončili opäť príjemnou večernou zábavou a aktivitami v skupinkách – spoločne sme hľadali spôsob a zariadenie, vďaka ktorému sa vajíčko, ktoré vyhodíme z okna nerozbije. Jednej skupinke sa to dokonca aj podarilo! Po aktivitke nasledovala veľmi intenzívna debata, ktorá nám odhalila význam skrytý za všetkým čo sme robili. Donútilo nás to zamyslieť sa a celý tento večer v nás zanechal naozaj silné emócie. Po rýchlej výprave na neďalekú lúku za hviezdami, ktoré bohužiaľ vidno nebolo tak ako sme si predstavovali, sme sa opäť vybrali spať.
Ráno začalo hudobne– Mária (teraz už pre zmenu poverená úlohou zobudiť nás) pustila hudbu a zodpovedne obehla všetky izby. Miro Jaroš je už stály hosť na našich akciách, a tak sme si zatancovali na obľúbený bans leta 2023 – Moje telo! Deň následne pokračoval našou návštevou Poštárky a svätou omšou. Vrátili sme sa na chatu na skvelý obed, pripravený šéfkuchárom Palinkom a po obede sme rýchlo pobalili veci a navštívili sme atrakciu východu, ktorou nie je nič iné, než kúpalisko vo Svidníku! Saleziáni nás pozvali na zmrzlinu (vďaka!), nacvičili sme zostavu v skokoch do vody a zahrali sme si plážový volejbal. Deň nakoniec hudobne aj skončil. Takmer celý večer sme pretancovali a na záver sme si pozreli film, ktorý svojou myšlienkou vytvoril úvod do duchovnej obnovy.
Posledné ráno bolo pokojnejšie ako tie predtým. Všetci si vychutnávali záverečné chvíle, Markovu praženicu či vianočku s džemom. Program bol jasný – duchovná obnova a upratovanie. Prednáška, ktorú si Maťo pripravil nám odovzdala nádherný odkaz do našich životov a vďaka svätej spovedi sme odišli naplnení pokojom. Náš šéfkuchár zakončil výlet cestovinami (mňam!) a niekoľkými keksíkmi. Chatu sme upratali a vydali sa na cestu domov. Pán sa o nás staral, tak ako vždy, a prvý nepríjemný dážď celého výletu nás stretol až na ceste domov. Celou cestou nás okrem iného sprevádzala hudba z Frozen a Baštrng, a tak nám cesta zbehla naozaj rýchlo. Nabití energiou a radosťou z týchto dní sa už všetci tešíme na ďalší rok v našom spoločenstve!
Všetky fotky z našej akcie nájdete TU!
Jedného krásneho dňa prišiel nápad urobiť Matelkovský prímestský tábor cez letné prázdniny, aby sme sa aj počas nich videli. Nakoľko sú prázdniny dlhé treba aj naše ratolesti zamestnať aktivitami. Tešili sme sa na prímesťák.
Každý deň sme začali svätou omšou. V prvý deň nám don Miro pripomenul dôležitosť putovania a nasledovania Ježiša Krista. Druhý deň sme si vypočuli o rozsievačovi a o tom, aké je dôležité, aby rodičia viedli svoje deti k Bohu, pretože oni sú rozsievačmi. Tretí deň sa k nám prihovoril don Vlado o podobenstve nebeského kráľovstva.
Deti aj maminy sa počas trojdňového tábora vyšantili pri rôznych hrách ako hádzanie loptičiek do krabice, prekážkový beh s pingpongovou loptičkou, kreslenie kriedami, montesori štipcovanie, plastelínovanie a mnohé iné. Spoločne sme sa ponaháňali pri hre Chyť svoju mamu a pri hre Líšky a vlky, ktoré mali veľký úspech. Najmenšie bábatka častokrát využívali tábor na doobedný šlofík. Domov sme odchádzali naplnení Božím pokojom a s úsmevom na tvári. Verím, že matelkovských táborov bude ešte mnoho. – Kristína Hudáková
Okrem toho ponúkame aj to, čo o nás povedali v rádiu Lumen – čas 11:29.
Všetky fotky nájdete: TU
Téma: Jozef Egyptský, Čas: 17.7.-21.7.2023, Miesto: Poprade-Veľká, Článok postupne aktualizujeme.
Tohto roku sme sa premiestnili na farský dvor. Školský je ešte obsadený kvôli stavebným prácam na škole.
Takmer 130 detí s animátormi prežívajú spolu biblický príbeh Jozefa, ktorého bratia predali do Egypta, no jeho úprimnosť a spravodlivosť pred Bohom mu pomohla premeniť túto zradu na záchranu Egypťanov i vlastnej rodiny.
Príbeh nájdeme v knihe Genezis v kapitole 37-46. Je v ňom mnoho poučného aj pre nás do dnešných dní.
Tu je link k fotografiám prvého dňa
2. deň: Skúška nad naše sily? V našom živote nás všeličo a všelikto preskúša. Dôležité je nebáť sa, mať čisté srdce, trochu odvahy a veľkú dôveru v Nebeského Otca… a ochotu cvičiť sa prekonávaní prekážok.
Cez tento link sa dostanete k utorkovým záberom.
3. deň… Kde nájdem múdrosť?
“Pane, daj mi múdrosť… nech na ceste za cieľom nešliapem po iných, nech sa nedám oklamať rečami, ktoré mi lichotia a zakrývajú pravdu, nech sa nedám zviesť na podvod, a tiež, nech sa viem poučiť z chýb a urobiť nápravu. Daj mi, Pane, srdce pokorné, aby som vnímal, čo mi hovoríš…”
Celodenný výlet do Starej Ľubovne na hrad a do skanzenu.
4. deň Aká je Tvoja odpoveď? Každý deň má svoje výzvy a možnosti, ktoré volajú po našej odpovedi… darovať, odpustiť, pomôcť, zabudnúť alebo si aj dobre zapamätať… lebo to potrebuje ten druhý…, lebo nás k tejto odpovedi volá Nebeský Otec.
Na tomto odkaze sú fotky zo 4. dňa.
5. deň. “Odplata alebo zmierenie?” Jozef sa mohol svojim bratom pomstiť za to, čo všetko kvôli nim musel znášať. Konečne sa dostal na miesto, kde mohol ukázať, akú má moc. Svoje dary a moc však použil dobre. Všetkým ukázal, že človek je najsilnejší vtedy, keď zachraňuje iných alebo prejavuje milosrdenstvo.
Na konci školského roka sa saleziánska rodina v Poprade rozlúčila s dvoma bratmi, don Ľubošom Stebnickým SDB, ktorý bol pod Tatrami od roku 2017 a od roku 2020 zastával funkciu direktora komunity, a don Pavlom Piatrovom SDB pôsobiacim u nás od roku 2020 ako vedúci oratória. Božie cesty zaviali oboch spolubratov na „ďaleký východ“. Don Ľuboš sa vracia do rodného Humenného, kde bude rovnako ako v Poprade direktorom komunity, don Pali zas zažije misijnú skúsenosť – pôsobiť bude v Aldane na Sibíri.
Obom bratom sa chceme aj touto cestou poďakovať za všetko, čo dielu v Poprade odovzdali a do služby v nových pôsobiskách im vyprosujeme plnosť Božích milostí.
Dva odchody vynahrádzajú dva príchody. Novými členmi komunity sa stali koadjútor Ján Drgoň SDB, ktorý k nám prišiel z Dubnice nad Váhom, a novokňaz Miroslav Podstavek SDB, s ktorým sme sa krátko po príchode do Popradu zhovárali.
Aké boli tvoje pocity, keď si sa dozvedel, že budeš pôsobiť v Poprade?
„Nebola to pre mňa samozrejmosť. Po ukončení teologického vzdelania spočiatku nebolo jasné, kam pôjdem. Posledné dve letá som strávil v Banskej Bystrici, ktorá mi prirástla k srdcu. Aj to vyzeralo, že budem pokračovať tam, tento rok sa však začal spomínať Poprad ako ďalšia možnosť a v máji som sa dozvedel, že naozaj prídem tu. Napriek tomu, že sa plány možno trochu zmenili, som sa od začiatku tešil na túto výzvu a vnímam ju ako dar.”
V Poprade si už strávil jeden rok, absolvoval si tu noviciát. Aké máš spomienky na Poprad?
“Poprad si pamätám ako duchovne hlboké prostredie plné ľudí hľadajúcich Pána Boha, ktorí nezanevreli na vieru. Prísť na miesto, kde majú ľudia ešte stále potrebu žiť s Pánom Bohom, bola pre mňa veľmi oslovujúca skúsenosť. Prostredie pod Tatrami a ľudia sú mi teda dobre známi. Preto ma potešila možnosť vrátiť sa na miesto noviciátu, tentokrát však s úlohou pastoračnej činnosti, čo počas noviciátu nebolo natoľko intenzívne.”
Budeš zastávať pozíciu vedúceho oratória. Čo považuješ v tejto službe za najväčšiu výzvu a na čo sa naopak tešíš?
“Aby som to upresnil, oficiálne je vedením pastorácie poverený direktor. Ja však budem vykonávať väčšinu činnosti práve v oratóriu. Momentálne spracovávam, čo bude tou najväčšou výzvou, zisťujem, kde sa stredisko vlastne nachádza. Vidím to však tak, že hlavnou výzvou bude sprostredkovať cestu pre živý vzťah s Bohom pre všetkých ľudí v stredisku, či už deti, animátorov alebo rodiny. Ak sa toto podarí, bude to veľkou výhrou pre celé stredisko. Počas prvých dní som však vnímal, že ľudia sú práve tomuto otvorení a dokonca po tom aj túžia. Ďalšou výzvou bude vytvoriť prostredie jednotnej saleziánskej rodiny medzi oratóriom na Juhu a farnosťou vo Veľkej. Teším sa na krásne kopce (smiech), ale hlavne na živú pastoračnú službu, sviatostné kňazstvo a stretnutia s mladými. Verím, že budeme spoločne kráčať za Kristom a hľadať Božiu vôľu, ktorá sa snaží vteliť do tohto diela.”
Miroslav Podstavek pochádza zo Žiliny, má 35 rokov a saleziánov pozná vďaka komunite v jeho rodnom meste už od detstva. Po ukončení štúdia elektrotechniky na Žilinskej univerzite v Žiline absolvoval saleziánsku formáciu, najskôr ako kandidát v Košiciach, následne ako novic v Poprade, ponovic v Žiline, asistent v Košiciach – Troch Hôrkach a študent teológie v Taliansku. Kňazom je od júna tohto roka.
Naša výprava sa začala v nedeľu 2.7.2023 popoludní, kedy sme sa stretli na parkovisku pri Kauflande. Po zvítaní sa s kamarátmi a rozlúčke s rodičmi, sme sa plní nadšenia vybrali na dobrodružnú výpravu. Tentokrát do Japonska – Krajiny vychádzajúceho slnka.
Keďže cestujeme do ďalekej ázijskej krajiny, nedalo sa priviesť až úplne do nej, ale posledný malý úsek cesty sme museli prejsť pešo.
Po príchode do táboriska nás privítali vo svojej krajine dvaja miestni obyvatelia – budhistický mních Kato v spoločenstve cisárskeho sluhu Ičira Tobu. Predstavili nás veľkému Šogúnovi. Následne nás čakala rozdeľovačka do skupín, kedy chlapci zistili, s kým strávia najbližšie dni, neskôr chutná večera.
Po večeri sme sa my, cudzinci, zoznámili s miestnymi tradíciami za pomoci Šogúna a jeho pomocníkov – ktorí nám ukázali ako sa vyrábajú napríklad paličky na jednie ryže, bambusové fúkačky, ale mali sme aj možnosť zmerať si sily v tradičnom japonskom športe – sumo zápasoch.
Po týchto kultúru obohacujúcich aktivitách k nám pribehol miestny osadník, so správou, že na pobreží stroskotala loď. A tiež, že na mori boli spozorovaní piráti. Treba zásoby z lode zachrániť ešte skôr, ako ju piráti vybrakujú. Keďže však boli veľmi blízko, museli sme byť nenápadní.
Nakoniec sa nám podarilo zachrániť veľké množstvo zásob, a spokojný Šogún nás pochválil za náš výkon. Spokojní sami so sebou a vzhľadom na pokročilú hodinu sme sa išli pomodliť a spať, aby sme boli oddýchnutí na nové dobrodružstvá, ktoré nás tento týždeň čakajú.. Šogún ani Kato totiž ešte nevedeli, že na lodi bolo okrem portugalských obchodníkov aj niekoľko misionárov…
V pondelok ráno sme sa zobudili do krásneho dňa. Po rannej rozcvičke, raňajkách a modlitbách k nám vtrhli cudzinci, ktorým sme spočiatku nerozumeli. Našťastie s nimi bol aj kresťanský misionár, ktorý trochu rozumel aj nášmu jazyku. Vďaka nemu sme zistili, že sú to portugalskí obchodníci, ktorí hľadali svoj tovar z potopenej lode. Veľkú časť daného tovaru sa nám predchádzajúci deň podarilo zachrániť. V tom čase prišiel medzi nás aj Šogún, ktorý ale prítomnosťou portugalcov nie je nadšení. So získaným tovarom má totižto iný plán – chce ich výhodne predať a vyťažiť z toho čo najviac. A tak sme dopoludnie strávili obchodovaním z nadobudnutými statkami.
Po dobrom obede do nášho mesta prišli znovu misionári na čele s Františkom Xaverským, ktorí nám doniesli pozdrav od Portugalského kráľa ba dokonca aj od pápeža. Podarilo sa nám naviazať obchodné vzťahy s Portugalskom, ba čo viac, začali nám ohlasovať Krista. Cisár vďaka ním pocítil Boží dotyk a nariadil, aby sme sa všetci stali kresťanmi a dali sa pokrstiť. Stali sme sa kresťanmi. Keďže sme ale nemali kde slúžiť Bohu a zhromažďovať sa na modlitbách, rozhodli sme sa postaviť si chrám. To sa nám cez popoludnie podarilo a pred večerou sme v novo vystavenom prírodnom chráme slúžili svätú omšu, ktorú slúžil sám František Xaverský a.k.a. náš nový salezián don Miroslav Podstavek.
Po svätej omši nasledovala večera a po nej sme si zahrali ligu. Keďže sme sa stali kresťanmi, patrilo sa to aj osláviť, a tak sme si spravili slávnostný galavečer. Tento galavečer bol opäť plný hier a súťaží. Počas neho nás misionári požiadali, aby sme im pomohli nájsť aj ich liturgické predmety a knihy, ktoré sa na stroskotanej lodi nachádzali. Vybrali sme sa teda po nich pátrať a sledovali sme rôzne stopy. Hľadanie však bolo neúspešné, priviedlo nás k budhistickému mníchovi, ktorí ale zaprel, že ich môže mať on a my sme mu uverili. Rozhodli sme sa, že ráno múdrejšie večera, a po modlitbe sme sa uložili do postele. Snáď bude utorok úspešnejší a tieto predmety nájdeme…
Nadišlo ráno tretieho dňa. Aj pre nás začalo duchovne, hoci sme nenašli odvalený prázdny hrob a anjela sediaceho v ňom, ktorý by nám zvestoval, že Ježiš vstal zmŕtvych, túto skutočnosť nám už zvestoval predchádzajúce deň misionár František Xaverský a po ranných modlitbách, rozcvičke a raňajkách sme sa na vyzvanie misionárov sme sa rozhodli duchovne sa obnoviť. Celé doobedie sa nieslo v duchu duchovnej obnovy, kedy sme chodili po stanoviskách, kde sme sa zamýšľali nad svojou duchovnou stránkou – či už v oblasti krstu, alebo siedmich hlavných hriechov. Po skončení týchto stanovísk sme mali možnosť sa vyspovedať a duchovná obnova bola zavŕšená svätou omšou. Nasledoval obed.
Po obede sa v dedine začali diať nepríjemnosti. Niektorých japonských domorodcov postihlo nešťastie, začalo im byť zle. Zistili sme, že dedinu napadlo viacero chorôb, na ktoré sme museli hľadať liek. Choroby boli ale nákazlivé, a tak pri hľadaní liekov, budovaní nemocníc či výskumného centra sme museli byť aj my opatrní, aby sme sa príliš nenakazili a nenakazili aj svoje okolie. Keďže ale choroby sa rýchlo šírili, a nedarilo sa nám rýchlo a účinne bojovať proti ním, začínalo to vyzerať stratené, misionárom vo svojej veľkej viere v to, že Bohu nič nie je nemožné, a Nebeský otec splní všetko o čo ho poprosíme, ak je to na našu spásu dobré, napadlo postaviť kríž. Inšpirovali sa príbehom z Biblie, kde Mojžiš postavil na púšti medeného hada, a každý nakazený, ktorý sa na neho pozreli, ozdraveli. Namiesto hada však misionári postavili kríž. A naozaj, stal sa zázrak, za pomoci silných modlitieb misionárov a hlavne zásahu milujúceho Boha Otca, sa všetci vyzdraveli.
Nasledovala večera a liga. Po lige za nami prišiel Šogún, ktorý našich misionárov obvinil z toho, že tieto choroby priniesli do ich krajiny práve oni. Šogún sa našich misionárov rozhodol zlikvidovať, a poslal proti ním vojakov. My sme sa rozhodli, že misionárov ochránime a dostaneme ich do bezpečia. Po náročnej, ale úspešnej záchrannej operácií sme sa unavený išli pomodliť a vyspať do ďalšieho rána. Ktovie, čo nás ešte čaká …
V stredu ráno sa strhol veľký hurhaj. Zobudili nás na Šogúnovpríkaz, ktorý si žiadal, aby sme sa okamžite zhromaždili vonku. Keď sme sa za pár chvíľ od veľkého hluku ešte rozospatí stretli na nástupe. Bolo zjavné, že Šogún má dosť toho všetkého, čo sa posledné dni deje v jeho šogunáte, a rozprával nám, že aj cisárovi krajiny sa vôbec nepáči to, že sa jeho poddaní stávajú kresťanmi. Následne cisár kresťanstvo oficiálnym dekrétom zakázal a za verejné prejavy kresťanstva (napríklad verejná modlitba, verejne prežehnanie sa) alebo nájdenie niektorých kresťanských predmetov ako krížika alebo ICHTIS hrozia kruté tresty. Dokonca Šogún pred našimi očami zbičoval nášho japonského kamaráta Ichira!
Po Šogúnovom odchode sme pristúpili ku zranenému chlapcovi Ichirovi, ten sa za našej pomoci pozbieral, dal si znovu na krk krížik a posmeľoval nás, aby sme boli vytrvalí vo viere. Že aj misionári nám vraveli, že budeme pre Kristovo meno trpieť. Povzbudení krásnym svedectvom, ktoré vydal Ichir na rannú modlitbu, ktorú sme sa ale modlili v skrytosti. Nasledovali raňajky. Po raňajkách nás znovu predvolal Šogún, ktorému sa nepáčilo, že sme sa včera venovali duchovným záležitostiam a za trest nám dal tvrdo makať – vybudovať baštu na obranu proti nepriateľom. Túto baštu sme budovali za pomoci veľkého množstva surovín, ktoré trebalo vyniesť na kopec nad našou osadou, a budovanie nám skomplikovali rôzne poveternostné podmienky. Keď sa nám to konečne úspešne podarilo, išli sme sa naobedovať. Po obede sa opäť objavil Šogún a rozhodol, že sa musíme vrátiť k pôvodnej kultúre a znovu napraviť, čo misionári zmenili. Túto kultúru sme obnovovali celé popoludnie až do večere za pomoci turnajov (Yucatán, Vybíjaná, Famfrbál, Sedball). Nasledovala večera. Po večeri sa v našej osade objavil ďalší záhadný muž. Neskôr sme zistili, že sa volá Kobajaši. Prezradil nám, že nie všetci misionári odišli z krajiny. Dal nám denníko ktorom si myslel, že patril jednému z misionárov. Podľa tohto denníka sme sa teda rozhodli zostalých misionárov vyhľadať. Pátranie po misionárov nám ale komplikovali niektoré šogúnovéelementy – napríklad colníci, ktorí si od nás žiadali potvrdenia o prekonaní utorňajších chorôb. Zároveň miesto, kde sa nachádzajú nebolo v denníku napísane priamo, museli sme prísť na to, akým spôsobom misionári zašifrovali miesto, kde sa nachádzajú.
Keď sme už konečne našli správnu cestu, museli sme sa cez ňu preplaziť, pretože ju strážili kanibali! S Božou pomocou sa nám to podarilo. Po stretnutí s misionármi nám porozprávali, čo vedia. Vedia, že sa Šogún chystá na zvrhnutie cisára. Dostali sme od nich časť ich liturgických predmetov. Zároveň nám dali aj úlohu – zaniesť tieto predmety kresťanom, ktorým chýbajú. Posmelovali nás v tom, aby sme sa viery nevzdávali, a miestnym ľuďom pomohli zbaviť sa Šogúnovej krutovlády. Keďže sme sa opäť stretli s misionárom, mohli sme aj dnes sláviť svätú omšu. Takto po tme v lese to bolo krásne. Hoci sa po náročnom dni v túto pokročilejšiu hodinu niektorým ťažko sústredilo. Keďže sme boli v skrytosti, potajme sme sa pomodlili aj desiatok ruženca. To sa však už po lese prechádzali Šogúnové stráže, ktoré dostali echo o našej „nelegálnej“ činnosti. Rovnako ticho sme sa vybrali naspäť do osady, aby sme si odpočinuli. Zajtra nás čaká náročný deň – vydať sa na výpravu zaniesť liturgické predmety iným kresťanom.
Vo štvrtok ráno sme sa prebudili už pokojným spôsobom. Po modlitbe, rozcvičke a raňajkách nám Šogún oznámil, že ide na vizitáciu do inej krajiny. Zostal nás strážiť už iba Kató. Rozhodli sme sa túto možnosť využiť a vydali sme sa na výpravu – zaniesť liturgické predmety kresťanom. Nebolo to jednoduché, museli sme sa dostať cez stráže, ktoré na nás číhali. S Božou pomocou sme to ale zvládli. Keď sa nám to podarilo a predmety boli u našich druhov kresťanov, mali sme spoločnú svätú omšu. Potom sme sa rozhodli ísť splniť ďalšiu úlohu – varovať cisára, že náš Šogún sa ho bude snažiť odstrániť a zasadnúť na jeho miesto. Cisár bol prekvapený z diania a chystajúcej sa vzbury. Poprosil nás, aby sme sa pridali na jeho stranu a v prípade krajnej núdze ho bránili pred Šogúnovými povstalcami. Od cisára sme sa dozvedeliaj to, že nie on, ale samotný Šogún sa rozhodol zakázať kresťanstvo a že nás celú dobu klamal. Rozhodol sa s nami poslať aj svojho posla. Po návšteve cisára sme sa vybrali naspäť do našej osady, aby sme boli naspäť skôr, ako sa ku nám Šogún vráti zo svojej výpravy. To sme však nestihli, vrátili sme sa a Šogún na nás čakal. Bol veľmi rozčúlený. Rozhodol sa nás prehľadať. U niektorých našich sa však našli zakázané predmety. Šogún sa rozhodol dať všetkých, ktorí mali kresťanské predmety popraviť. Jeden z našich sa obetoval za ostatných a navrhol Šogúnovi, aby zabil len jeho. Ten zo začiatku nesúhlasil a trval na masovej poprave všetkých kresťanov. Náš priateľ mu ale povedal, že vie o tom, že dekrét od cisára je falošný, a že kresťanstvo nezakázal cisár, ale samotný Šogún. Šogún sa nakoniec rozhodol zabiť iba jeho a ostatných omilosti od popravy. Nám to však dalo ďalší krásny príklad viery. Náš priateľ urobil to čo Ježiš Kristus – dal svoj život za nás ostatných. Šogún nám však rozdal povolávacie rozkazy do svojej armády proti cisárovi. Na to odišiel. My sme sa rozhodli zistiť, kedy, kde a akým spôsobom chce Šogún zaútočiť. To sa nám podarilo, zároveň sme sa dokázali aj zabezpečiť proti jeho útoku. Ten nastal hneď po večeri. Bol to náročný boj, ktorý sme nakoniec s Božou pomocou zvládli. Šogún sa na čas stiahol. Boj sme síce vyhrali, no vojnu ešte zďaleka nie. Musíme celú noc v trojčlenných skupinkách strážiť osadu. V tunajších lesoch sa to ešte stále hemží Šogúnovými prívržencami. Po večerných modlitbách nás teda ešte čakala dlhá noc…
Nadišlo piatkové ráno. Celú noc sme na striedačku strážili. Celú noc sme zažívali vpády šogúnovej povstaleckej bandy, ktoré sme ale skoro vždy úspešne odrazili. Približne hodinu po polnoci vtrhla do tábora elitná skupina Šogunovej armády a napriek silnému odporu sa jej podarilo ukoristiť vlajku tábora.
Ráno sme sa však dozvedeli, že celá Šogúnová armáda je už blízko v lese a chce opäť zaútočiť. Rozhodli sme sa preto rýchlo sa najesť, pomodliť sa a zbaliť pre prípad, že budeme musieť narýchlo evakuovať mesto. Zbalili sme si všetky veci, no boli sme pripravený brániť cisára aj mesto. Počas toho, ako sme sa balili prišiel k nám prieskumník, ktorý nám povedal, že Šogúnovévojská sú už na horizonte a čoskoro k nám dorazia. Nachystali sme sa teda na posledný rozhodujúci boj. Bol to náročný boj, ktorý miestami vyzeral stratene. Takmer sme to nezvládli. Lenže Bohu nič nie je nemožné. Podarilo sa nám Šogúnové vojsko poraziť. Zúfali Šogún, keď videl čo sa deje a že si ideme po neho sa rozhodol urobiť najhoršiu, pre nás kresťanov veriacich o nesmiernej Božej láske k nám nepochopiteľnú vec – rozhodol sa prebodnúť svojím mečom so slovami, že radšej zomrieť vlastnou rukou, ako rukou nepriateľských kmeňov.
Vyhrali sme teda záverečný boj. Zachránili sme osadu aj samotného cisára, aj všetkých nevinných japonských kresťanov. No stratili sme boj o duše Šogúna a jeho posluhovačov. Opäť sme sa stretli s misionármi, ktorí nám pomohli obnoviť kresťanskú vieru v krajine. Dnes sa stala veľká vec – kresťanstvo vyhralo, zlí nepriateľ bol porazený. Je však škoda, že sa aj on nerozhodol dať svoj život Ježišovej milosrdenj láske. Keby sa rozhodol poprosiť Boha o odpustenie, Boh by mu to odpustil. Ale Šogún, podobne ako Judáš volil inú cestu. Myslel, že mu už niet odpustenia. Tak veľmi sa mýlil! Mali by sme si z tohto zážitku odniesť jednú vec. Nikdy, bez ohľadu na to, ako hlboko padneme sa nesmieme vzdávať nádeje, že Boh nás miluje. Potom dopadneme tak zle ako oni. Po obnovení kresťanstva nasledovala svätá omša, obed, záverečné balenie a vydali sme sa naspäť domov. V tejto krajine sme už zanechali veľa dobra. Stali sme sa pre ňu misionármi. Priniesli sme Krista tam, kde ho nepoznali. Priniesli sme svetlo do temnosti. Svetlo vo tmách svieti, no niektoré tmy ho nepriali. Ani tu. No snáď sme vo veľa tmách navždy zažali svetlo. Snáď miestni obyvatelia v tvári a živote každého z nás spoznali tú tvár kresťana – tvár Kristovu.
Teraz nás po návrate domov však čaká ešte náročnejšia misia. Vnášať Krista a svetlo jeho tváre všade tam, kde žijeme. Doma v rodine, v oratóriu, v škole, vonku na ihrisku, na krúžkoch a kdekoľvek sa budeme pohybovať. Snáď aj títo ľudia budú do konca našich životov v nás vidieť Kristovo svetlo, ktoré im posvieti na cestu a v našej tvári tú Ježišovu. A tiež snáď budeme do konca našich životov pamätať na zázraky, ktorých sme sa posledné dni stali svedkami. A na najdôležitejšiu vec na svete – že Bohu nič nie je nemožné. Nech situácia vyzerá akokoľvek zle, s Božou pomocou sa všetko zvládne. Aj keď prechádzame búrkou na mori, Ježiš kráča ku nám. Aj keď zažívame veľký piatok, príde veľkonočná nedeľa. Naša najväčšia celoživotná misia sa ešte len začína. Veríme, že ju s Božou pomocou zvládneme. Boh, ktorý v nás začal dobre dielo, nech ho aj sám dokončí. Kiež by sa nám nielen na tomto tábore, ale aj v živote darilo spĺňať slová evanjelia, ktoré povedal sám Ježiš svojim učeníkom:
„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Mt 28, 18-20
Foto z tábora sú TU v Galérii.
Andrej Dominik, rodák z Veľkej, pozval svojich blízkych, známych, farníkov na krásnu slávnosť, pri ktorej prijme službu diakonátu.
Po 5.tich rokoch štúdia a duchovnej prípravy prijme túto krásnu službu, ktorá je zároveň aj 1. stupňom kňazskej vysviacky.
Prenos, ktorý bude online, môžete sledovať cez nasledovný odkaz:
https://www.youtube.com/watch?v=wnttou2bWnQ
Po diakonskej vysviacke sa Andrej bude pripravovať ešte rok na prijatie sviatosti kňazstva – sviatosti posvätného rádu.
Sviatosť kňazstva a sviatosť manželstva sú Kristom určené pre vzájomnú spoluprácu na budovaní spoločenstva Cirkvi – Božej rodiny.
Katechizmus katolíckej Cirkvi v bode1534 hovorí: “Ďalšie dve sviatosti, posvätný stav a manželstvo, sú zamerané na spásu iných. Prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným. Udeľujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ľudu.”
Pre malé priblíženie pár užitočných slov o stupňoch sviatosti posvätného rádu (kňazstva). Poznáme 3 stupne kňazstva:
1. diakon – je podriadený presbyterom a biskupovi. Má moc ohlasovať Evanjelium, udeľovať sviatosť krstu, požehnávať manželstvá (s dovolením farára) a sláviť liturgiu bez možnosti slávenia svätej omše (t.j. nemôže slúžiť bohoslužbu obety), tiež nemôže vysluhovať sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Je možné ho udeliť aj ženatým mužom (ak ovdovejú, mali by ostať v celibáte),
2. presbyter – (kńaz) má moc sláviť Eucharistiu a vysluhovať všetky sviatosti s výnimkou manželstva (ktoré si v rímskokatolíckom obrade vysluhujú manželia) a kňazstva. Asistovať pri uzatváraní manželstvo môže s dovolením miestneho farára. Svoju službu vykonáva podriadený biskupovi, ktorý zodpovedá za náboženský život na území diecézy, alebo v presne určenej skupine ľudí (personálna diecéza).
3. episkop – (biskup) vysviackou sa mu udeľuje plnosť kňazstva. Okrem poslania posväcovať (a vysluhovať aj sviatosť kňazstva) je biskup poverený aj poslaním učiť a spravovať. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa vyžaduje osobitné poverenie rímskeho biskupa a prejavom kolegiálneho rázu biskupského stavu by mala byť účasť viacerých biskupov na vysviacke.
Okrem týchto stupňov kňazstva v Cirkvi poznáme aj právne (úradné) hodnosti alebo zaradenia, ktoré sú udeľované kňazom. Stručne o nich:
Tituly čestnej hierarchie : kanonik, monsignor, prelát, kardinál
– kardináli majú možnosť do určitého veku zúčastňovať sa voľby pápeža.
O službe a úlohe kňazov, sa môžete dozvedieť viac TU
