Dievčenský pobytový tábor

Kronika obce Babinec nad Potokom

Nedeľa 12.4. roku Pána 1872

Dnes sa v našej obci odohrala významná udalosť. Obecná rada, náš najvyšší zákonodárny orgán, sa rozšírila o štyri novozvolené členky. Každá bude presadzovať záujmy svojho rodu a snažiť sa o rozvoj našej milovanej domoviny.

S hrôzou v srdci musím zapísať aj tajomnú udalosť, ktorá sa odohrala vo večerných hodinách. Zlo z dávnej legendy o ktorom sme si mysleli, že je už navždy preč, sa vrátilo. Dvojica významných obyvateliek pri večernej prechádzke na poli za dedinou zbadala postavy v maskách a čiernych plášťoch. Ak si myslíte, že to bola iba hra tieňov, mýlite sa. Neskôr boli postavy spozorované aj ďalšími obyvateľkami.

Nebezpečenstvo sa nám podarilo aspoň na chvíľu zmierniť obnovením tradície strážkyň tajomstva. Každý rod v našej obci má jednu, ktorá ich bude pred nebezpečenstvom ochraňovať – najmä svojimi znalosťami a skúsenosťami s tajomným priorstvom Mors Mortis, ktorý je späť v našej dedine.

Pondelok 13.4. roku Pána 1872

Ráno po prvý raz zasadala nová obecná rada – zabudli sme osláviť Dni obce. Spoločne došli k záveru, že najlepšie je osláviť ich hneď dnes a to športom. Počas dopoludnia sa celou dedinou niesli výkriky radosti a napätia zo všetkých ihrísk, ktoré máme k dispozícii. Nechýbal žiaden z tradičných športov, ktoré sa v našej obci hrajú od nepamäti. Aj keď to bolo nečakané a rýchle riešenie, všetky obyvateľky (a obyvateľ) si túto slávnosť veľmi užili.

Sme obec na úrovni a dbáme na to, aby z našej mládeže vyrástli rozumní ľudia. Preto je pre nich zavedená povinná školská dochádzka. A nie iba na papieri, ako v mnohých obciach okolo nás. Z tohto dôvodu sme aj dnes mali vyučovanie, na ktorom okrem obecnej pani učiteľky pomáhali aj ďalšie ženy vzdelané v jednotlivých oblastiach.

Po vyučovaní som o pomoc požiadala dievčatá ja – kronikárka a archivárka obce. V archíve sa mi pomiešali rozprávky a postavy, no dievčatá mi ochotne pomohli všetko vrátiť do pôvodného stavu. A ako odmenu sme v archíve našli pár mien z ich rodokmeňov, aby mohli viac spoznávať svoje korene a svojich predkov.

S prichádzajúcou tmou sa objavili aj členovia priorstva Mors Mortis. Po dlhom snažení a zapájaní všetkých mozgových buniek, ktoré nám slnko ešte nestihlo spáliť, sa nám od strážkyň podarilo zistiť informácie o nich – kto sú, čo robia v našej dedine a prečo nás nechcú nechať na pokoji. Zistenia nás vydesili, no aspoň vieme, čo musíme urobiť. S odvahou sa im postaviť, získať listiny deviatich lordov a nájsť ukrytú korunu, ktorá so sebou prináša veľkú moc.

Utorok 14.4. roku Pána 1872

Ako to už na dedine býva, pani hospodárka nás zobudila skôr, ako by to bolo väčšine z nás príjemné. Avšak mala na to dobrý dôvod – potrebovala pomoc pri kŕmení zvierat a získavaní produktov od nich. Ochotne sme jej pomáhali aj napriek tomu, že sme ešte neraňajkovali a mnohé sme boli ešte v pyžamách.

Po raňajkách nám pani hospodárka poďakovala a povedala, že si zaslúžime relax. Musím skonštatovať, že tá prechádzka na slnku ako relax vôbec nevyzerala, no to, čo bolo na jej konci nám doslova vyrazilo dych. Čakala nás plavba po Palcmanskej Maši. Rýchlo sme si odložili veci, nasadili záchranné vesty a nasadli do lodiek. Najbližšie chvíle sme si naplno užívali krásnu prírodu, zvuk vody a škrípanie pedálov. Na záver si tie odvážnejšie z nás aj trochu zaplávali. Naspäť sme prišli úplne premočené, no nikomu z nás to neprekážalo.

Popoludnie sa nieslo v znamení remesiel. Každý rod ponúkol nejaké zo svojich zručností a dievčatá sa mohli naučiť to, čo ich najviac lákalo. Najväčší úspech mali remeselníci pracujúci s textilom, ale mnohé sa prišli priučiť aj ku pekárom či remeselníkom vyrábajúcim hry a rôzne ozdoby.

Pred zotmením sme ešte pokračovali v práci. O statok sme sa postarali ráno, teraz sme pomáhali v záhrade a v dome – trhali sme burinu, upratovali po remeslách a umývali okná. A popri tom sme stihli zostaviť naše rodokmene, na ktorých sme pracovali od predošlého dňa.

Večer opäť nastal čas na boj s Mors Mortis. Na listine sme objavili tajné písmo, získali sme sviečky a odhalili sme celý skrytý odkaz. Zaviedol nás na cintorín, kde sa nám podarilo rozlúštiť ďalšiu nápovedu – musíme hľadať v starej kaplnke. Neskorá nočná hodina nás ale presvedčila, že si radšej poriadne oddýchneme.

Streda 15.4. roku Pána 1872

Ako plynie čas? Minúta po minúte, deň po dni, rok po roku. To je síce pravda, ale Babinec nad Potokom je aj v tomto výnimočný. Počas dnešného dňa sme prežili všetky ročné obdobia.

Ráno sme sa prebudili do jesenného počasia. A k jeseni neodmysliteľne patria dušičky a návšteva hrobov. Spoločnými silami sa nám podarilo nazbierať kvety, zviazať ich do kytíc a povyzvedať medzi babičkami, kde nájdeme starý cintorín. Tam sme naše kytičky zaniesli.

Medzitým sa nám ochladilo a nastala zima. A to znamená advent – čas duchovnej prípravy na Vianoce. Ten náš sme prežili vo forme duchovnej obnovy. Rozdelili sme sa na staršie a mladšie. Staršie sa v malých skupinkách zamýšľali nad evanjeliom a mladšie budovali spoločenstvo a rozvíjali svoj duchovný život vo forme drobných aktivít a príbehu. Advent vyvrcholil Vianocami – Štedrú večeru sme nahradili štedrým obedom vo forme ryby a zemiakového šalátu, ktorý sme obohatili o koledy.

Popoludní sme prežívali jar. K nej patrí mnoho zvykov, tradícií a frazeologizmov. Preto sme si niektoré vyskúšali v praxi. Už ste (doslova) hľadali ihlu v kope sena alebo ťahali za jeden povraz? Jar sme zakončili oslavou Veľkej noci. Teda konkrétne veľkonočného pondelka. A to vodnými hrami a poriadnou oblievačkou.

Večer sa jar začala meniť na leto a preto sme sa rozhodli zapáliť jánske ohne. Našu príjemnú atmosféru prerušila správa, že naše strážkyne bojovali a boli zajaté. Vydali sme sa ich zachrániť. Našli sme ich živé, no zviazané uprostred lesa. Keď sme ich zbavili pút, rozpovedali nám všetko o ich súboji s Mors Mortis a ukázali nám zvyšné listiny, ktoré potrebujeme k nájdeniu koruny, ktoré sa im počas boja podarilo ukradnúť.

Šťastné z dobrého konca sme sa vrátili do dediny a pokračovali v oslave. Vytvárali sme si vlastné tance pri ohni a mali sme módnu prehliadku. Jednoducho dievčenský čas pri ohníku ako sa patrí.

Štvrtok 16.4. roku Pána 1872

Zo spánku nás vytrhol zúfalý krik obecnej hlásateľky. Ktosi nám v noci ukradol obecnú pokladnicu. Rýchlo sme sa naraňajkovali, zbalili si veci a vydali sa za nimi.

Keďže zlodejky neboli veľmi opatrné, cestou mnoho mincí stratili. Práve tie sa im stali osudné, pretože nám ukázali správny smer. S nimi a so svedectvami obyvateľov o predošlej noci sa nám podarilo nájsť ich. Cesta bola obrovská výzva – museli sme zdolať skaly, vodu, rebríky a mnohé ďalšie ťažkosti, no napokon sa nám podarilo zlodejky zajať na Geravách a získať späť peniaze.

Cestou dole sme sa zastavili pri Palcmanskej Maši a trochu si po náročnom prenasledovaní odpočinuli a ochladili sa vo vode. Po návrate nás richtárka odmenila dvojchodovou večerou, po ktorej nasledoval dedinský súd.

Obecná rada, ktorá vypočula aj hlas ľudu sa – aj vďaka ranným modlitbám – rozhodla vinníčkam odpustiť. Dostali však za úlohu pripraviť nám miesto na zábavu. My sme sa medzitým prezliekli do šiat a sukní a pravá dedinská veselica sa mohla začať. Hudba a tanec sa striedali s rôznymi aktivitami a hrami. Skončili sme, až keď sme už od únavy ledva stáli na nohách a pre tmu nevideli ani na krok.

S predstavou teplej postele sme sa ponáhľali na izby. Ale naša snaha bola rýchlo zmarená. Čas na spánok ešte nenastal.

Mladšie spoznávali svoje silné a slabé stránky počas prechádzky na cintorín. Staršie sa zase učili tej najťažšej voľbe – medzi dvoma dobrými vecami. V prípade našich dievčat medzi dvoma ich životnými hodnotami. Túto ich voľbu museli vykonať v úplnej tichosti na lesnej čistinke. Tiež sa nám podarilo spojiť deviatku listín, nájsť korunu a urobiť ťažké rozhodnutie – vzdať sa moci a korunu naveky zničiť. A s ňou i moc priorstva Mors Mortis. A teraz už prišiel čas na náš vytúžený spánok.

Piatok 17.4. roku Pána 1872

Nepoznám dedinu, ktorá by nás dokázala predbehnúť v šírení klebiet. A najmä dôsledkom začínajúcej hluchoty dedinských klebetníc sa rody v našej obci rozhádali. Jediným rozumným riešením sa javilo prehľadať archív a všetky dostupné záznamy a odhaliť pravdu, čo sa stalo so 14 ročnou Elzou, ktorá má mať údajne zajtra pohreb.

Po náročnom pátraní, prehľadávaní každého miesta v obci a rozlišovaní lží od pravdy sme sa dozvedeli, že Elza žije – bola videná v susednej obci Babinec pod Potokom. Toto zistenie nám pomohlo uzmieriť všetky obyvateľky a rozísť sa z našej obce v radostnom a priateľskom duchu.