Prípravkárska chata Poluvsie
Lektori našej animátorskej prípravky nám pripravili neobyčajný víkend yameraný na komunikáciu, ktorý sme strávili na chate pri malebnej dedinke Poluvsie. V piatok sme vlakmi križovali večernú krajinu. Netušili sme, čo nás čaká. Veď kto by aj tušil pri našej skupine. Celou cestou nám pod nohami ticho vŕzgal sneh. Potom sme konečne zbadali legendárnu chatu.
Po večeri sme hrali schovávačku. Ale čo tak pre zmenu po tme? Veď nech je zábava (tú chatu sme si ani nestihli poriadne prezrieť). A bola. Neuveriteľná. Nikto sa našťastie nezabil (ale veľa k tomu nechýbalo, že Mišo ;-) ). Zábava gradovala hlavne pri hre, ktorú sme hrali potom aj s našimi animátormi. Princíp bol jednoduchý – postavte úplne rovnakú stavbu z magnetickej stavebnice. Háčik bol v tom, že vzorový hrad bol na poschodí a iba jeden člen z tímu bol hore a hovoril im čo a kde uložiť. Súperili sme proti sebe v dvoch tímoch. Absolútny chaos, adrenalín sa dal krájať, extrémna zábava. Pre našu skupinu dokonalá hra.
Po nádhernom večeri plnom hier a smiechu sme sa schúlili do spacákov a zaspali sme. Ráno bolo ako z nejakej zimnej rozprávky. Všade kde sme z okien dovideli, boli záveje snehu, zvlnené kopce, biele polia – krásna príroda. Čakala nás nádherná sobota.
Chutné raňajky, program a predovšetkým workshop prispôsobený na tému komunikácia a svätá omša. Poobede sme išli na studenú prechádzku. Guľovačka nemohla chýbať. Predsa čo by to bolo, kebyže je všade sneh a my sa ho ani nedotkneme! Celí dosýta vyjašení sme sa vrátili späť k téme. Večeru sme si ukuchtili sami. Naše tortily boli doslova kulinársky zážitok. A ako inak, potom znova hry. Nikto z nás sa nevedel odtrhnúť od Sabotéra. Ale v najlepšom treba skončiť. Do chvíľky sa chata plná kriku a smiechu ponorila do spánku.
Nedeľné ráno bolo pre nás ťažšie. Krátky výklad o svätom donovi Boscovi. Veď sme predsa saleziánska mládež! Potom výborný obed a rýchle vrátenie chaty do pôvodného stavu. Cez deň mala dedinka Poluvsie úplne iné čaro. Celou cestou na stanicu sme vyvádzali v snehu. Nasledovala nekonečná cesta vlakom, počas ktorej niektorí driemali. Ukolísaná cestou a úplne vyčerpaná som si uvedomila, aká som vďačná za to, čo nám odovzdávajú naši animátori, za ich úsilie, trpezlivosť a čas, ktorý nám venovali (a stále venujú). A potom skok do pondelkovej reality…
