Chlapčenský pobytový tábor (update 3.7.)
1. deň (Denník mladého sparťana)
Tak a je to tu. Vystúpil som z autobusu a prvé, čo som počul, bolo: „Vitaj v Sparte!“ Žiadne „Ahoj“, žiadne „Ako si cestoval?“ – len hromový pokrik a hymna! Vyzerá to, že animátori to s témou starovekej Sparty myslia vážne… až príliš vážne.
Po príchode nasledovalo rozdelenie do mór – pomenovanie skupiniek v spartskom jazyku. Museli sme sa však prebojovať cez mini Spartan Race, kde sme skákali, liezli, plazili sa a dusili sa smiechom (a prachom), aby sme si „zaslúžili“ svoju móru. Výsledok? Špinavé kolená, mokré tenisky a odraté lakte za názvy Messenčania, Lakónčania, Skiritovia a Dórovia. Znie to dosť hrdinsky, kým nezistíš, čo to všetko obnáša nosiť jeden z týchto názvov. Ale o tom radšej zajtra.
Večer nás čakala veľká kolonizácia okolitých území – náš tábor sa premenil na mapu starovekého sveta. Každá skupina si založila vlastné „mesto“ a začala vysielať prieskumníkov, obchodovať, a – samozrejme – viesť vojny (zatiaľ len papierovo… zatiaľ). Vraj nás čaká celý týždeň budovania impéria, taktizovania a tréningu.
Ak to pôjde takto ďalej, z tohto tábora sa nevrátim ako obyčajný chalan – ale ako pravý Sparťan. Ale teraz vážne… má niekto masť na pľuzgiere?
II. deň (Spartský výcvik)
Dnes ráno nás prebudil ostrý výkrik veliteľa – vraj bojovníci nespia dlho. Hneď po raňajkách sme sa pustili do výroby vlastných mečov a štítov. Bolo to namáhavé, ale zároveň úžasné vidieť, ako sa z obyčajného dreva stáva zbraň pripravená na boj. Každý z nás si na svoj štít namaľoval znak – môj mal červeného leva, symbol odvahy.
Po zbrojení nás čakal výcvik v príprave jedla – vraj aj skutočný Sparťan si musí vedieť navariť. Naučili sme sa, ako si pripraviť jednoduchý bojový pokrm z múky a vody. Niektorým to veľmi nešlo, ale hlad je najlepší kuchár, takže nakoniec to chutilo všetkým.
Popoludní začal poriadny bojový výcvik. Beh, šerm, obrana, útok – potili sme sa, padali, vstávali, ale nevzdali sa. Každý z nás cítil, že sa stáva o čosi silnejším bojovníkom.
Keď už slnko klesalo za horizont, vtom pribehol do tábora unavený, zaprášený vojak – vraj z Maratónu. So zvyškom síl zakričal, že sme zvíťazili! No nestačil si vydýchnuť a už pokračoval: „Peržania… dorazili k hraniciam!“ Všetci sme zmeraveli, no nikto necúvol. Veliteľ zavelil a bez váhania sme sa vydali oproti nepriateľovi.
A vtedy sa to stalo – stretli sme sa s ich jednotkami a statočne sme bojovali. Aj keď ich bolo mnoho, náš duch a odhodlanie boli silnejšie. Podarilo sa nám ich zatlačiť aj v Termopylách, kde sme ich rozprášili ako vietor piesok. No ani v noci nám nedali pokoj – stále dobiedzali, skúšali naše obranné línie. Preto sme museli postaviť nočnú stráž. Striedali sme sa a odrážali útoky až do neskorej noci.
Bol to dlhý deň. Únava bola veľká, ale hrdosť ešte väčšia. Čo sa však stane nasledujúci deň… o tom až zajtra.
III. deň (Porážka Perzie)
Ak som si včera myslel, že sme unavení, tak dnes viem, že včera sme boli len príjemne vyčerpaní. Noc bola nekonečná. Strážili sme strategický most do Sparty – vraj „kľúčový obranný bod“, no podľa mňa to bol len studený kus dreva ponad rieku a obľúbené miesto komárov, ktoré nás žrali zaživa. Keby sme vtedy mali repelent, Peržania by možno ani nemuseli prísť – komáre by nás vybavili.
No ale – vráťme sa k Peržanom. Tí prefíkaní nepriatelia nespali. Zatiaľ čo sme poctivo strážili most, oni si vymysleli vlastnú skratku. Doslova sa nám dostali do chrbta – a nie metaforicky, ale ozaj. Vbehli na nás z tyla ako nepozvaní hostia na večierok, ale my sme sa nevzdali. Začal sa ťažký boj pri Termopylách. A tam… tam sme zažili niečo, čo si zapamätám navždy.
Náš kráľ Leonidas, ozajstný Sparťan z mäsa, kostí a brady tvrdšej než naša kaša, sa rozhodol spraviť to, čo robia len hrdinovia – spolu s malou skupinou odvážlivcov ostal brániť priechod, aby ostatní mohli uniknúť do bezpečia, do Atén. Viem, že sa to nemá hovoriť, ale keď nám to oznámil, niektorí z nás si potichu utreli oko. Ale len od prachu. Jasné?
Obetovali sa. A vďaka nim sme mohli utekať. Bežali sme, ako keby za nami letel sám Zeus – nie do cieľa, ale do Atén. Tam sme dúfali, že bude pokoj. Nebol.
Perzská armáda prišla aj tam a Atény padli. Vtedy som si myslel, že je koniec. Že Grécko skončí a že budeme musieť nosiť perzské tuniky a učiť sa ich jazyk. (Čo je desivá predstava, pretože perzština má viac krútiacich znakov než môj obed klobások.)
Ale potom prišla záchrana – more. Doslova. Naša flotila vyplávala do boja pri Salamíne. Bola to veľká námorná bitka. My síce len stáli na brehu, kričali a mávali mečmi do vzduchu (čo vôbec neodstrašilo čajky), ale to, čo sme videli, bolo ako z božskej mytológie. Grécke lode rozrážali vlny aj perzské nádeje a nakoniec – Peržania boli porazení. Nie na zemi, ale na vode!
Ale to ešte nebolo všetko.
Večer prišiel ten veľký moment – definitívna porážka perzského kráľa Xerxa. Počas ďalšieho stretu na súši si niektorí naši bystrí bojovníci všimli, že jeho elitná stráž má slabé miesto na boku zbroje – presne tam, kde sa človek naje a rozopne opasok. A tak, ozbrojení odvahou a mečmi (a niektorí aj tvrdým syrom), sme zaútočili. Bol to ťažký boj, prach lietal, kričali sme ako hladní vlci a nakoniec… rozprášili sme ich ako múku do vetra.
Vtedy som si uvedomil, že Spartský duch sa nezlomí. Ani keď sa zdá, že je všetkému koniec. Pretože keď ide o česť, kamarátstvo a vlasť – Sparťan sa nevzdáva.
Tak dnes večer zaspávam konečne bez strachu a s pocitom, že sme niečo dokázali. A možno… len možno… si zaslúžime zajtra na raňajky hodné víťazov.
IV. deň (Obnova Sparty)
Ráno bolo podozrivo pokojné. Nikto nekričal, nikto na nás nekydal vodu, dokonca aj miestna mačka, ktorá v skutočnosti nie je mačka, ale Pytagorov pokus o strážnu kozu) spala. Vzduch voňal… pokojom. A možno aj trošku rybacinou – predsa len, včera sme pri Salamíne porazili Peržanov na mori.
No a keďže celé Staroveké Grécko bolo po vojnách s Peržanmi spustošené, rozhodli sme sa, že ho jednoducho postavíme na nohy. Tak, ako sa patrí – múdro, usilovne a s trochou lepidla (aj keď vtedy sme ešte lepidlo nemali, takže sme používali figy, tie lepia rovnako dobre).
Stavali sme nové chrámy, domy, a dokonca aj divadlo. Niekto ho omylom postavil opačne, takže kulisy boli vpredu a herci vzadu, ale čo – hlavne, že bolo veselo.
A potom… to prišlo. Olympijské hry! Chlapci boli nadšení – konečne nie meč, ale disk, nie výkrik bojový, ale výkrik „do cieľa!“ V behu som síce skončil tretí (z troch), ale v hode oštepom som omylom zasiahol figovník a odvtedy máme figy zadarmo, takže vlastne úspech.
Každý z nás cítil, že život môže byť aj iný ako neustály boj. Objavili sme radosť z hry, smiech, a… že zápas bez bitky je tiež zápas.
Ale nie všetkým sa to páčilo.
Náš veliteľ Lysandros – ten mal z tejto novej pohody tik v oku a škrípal zubami tak nahlas, že mu Helén napísal sonet len podľa rytmu jeho škrípania. „Toto nie je Sparta!“ kričal, „kde sú výpady, výkriky, výcvik?!“ No my sme už mali iného hrdinu – Aténčana, ktorý nás privádzal na cestou múdrosti, filozofie a… demokracie. Rozprával o Sókratovi, ktorého síce nikto nevidel, ale vraj robil skvelé otázky. A aj keď Lysandros krútil hlavou, nám sa páčilo objavovať svet hlavou, nie len rukou s mečom.
Lenže, keď je príliš dobre… história zaklope. Na obzore sa črtá nový konflikt. Zatiaľ nevieme kde a ako… ale Lysandros sa začal usmievať. A to neveští nič dobré.
V. deň (Koniec myšlienky Sparty?)
Ráno začalo ako každé iné – piskotom kohúta, ktorý v skutočnosti bol jeden z našich chlapcov napodobňujúci kohúta, aby sme sa „cítili viac autenticky“. Až na to, že ten kohút kokrhal aj o polnoci, takže už nikto nevedel, čo je za čas. Ale to bol ešte ten lepší zmätok.
Dnes totiž Sparta stratila rozum.
Náš veliteľ Lysandros sa úplne zbláznil. Najprv sa tváril, že len nechce hrať olympijské hry. Potom začal nosiť prilbu aj do kúpeľov. A dnes… dnes to vyvrcholilo. Od rána vyhlasoval, že Sparta má byť opäť veľká, výbojná a bez filozofov! A keď sme sa snažili nášho aténskeho učenca upokojiť, on len povedal: „Učenosť je slabosť!“
A potom… sa to stalo. Odvážneho Aténčana odstránil z povrchu zemského. Presne tak. Zabil ho chladnokrvne mečom. Nikto nevie prečoako – či mečom, pohľadom alebo jednoducho vypísal správu na hlinenú tabuľku „odstránený“ a pečiatkou to potvrdil. Proste… bol preč.
To bol moment, keď aj najtvrdší Sparťania povedali DOSŤ. Hodili svoje meče (nie veľmi ďaleko, boli drahé), otočili sa a utekali preč zo Sparty. Bez hlavy, bez kráľa, bez filozofa… len s figami v ruksaku.
Putovali sme horami, údoliami a pri jednnom basecampe jednej móry jednou veľmi podozrivou jaskyňou, kde sme stretli pustovníka. Mal bradu, ktorá by mohla mať vlastné PSČ, a oči, ktoré videli viac než naša celá knižnica (čo, úprimne, nie je až tak veľa). A on nám povedal:
„Len jednotou porazíte Lysandra. Sparta je viac než zbrane. Je to bratstvo, česť a myšlienka.“
To posledné sme asi zle pochopili, ale myšlienka bola jasná.
Vrátili sme sa späť do Sparty. No tam… ticho. Nikde nikto. Ani Lysandros, ani vojaci, ani peskozel. Sparta bola opustená. A my sme len stáli a škrabali sa po hlavách (niektorí aj pod prilbou, čo je výkon).
Bez kráľa sme nemohli bojovať – Sparťania bez kráľa sú ako oštiepok bez ohňa. A tak sme si povedali: „Dobre, ak sa máme biť, tak aspoň demokraticky!“ A urobili sme voľby. Každý mal hlas – aj ten, čo hlasoval za seba 6-krát, kým sme mu nezobrali kamene na hlasovanie.
A tak máme nového kráľa! Zajtra nás povedie do boja. Proti Lysandrovi, proti bezduchému násiliu, a možno aj proti komárom, lebo tých máme stále veľa.
O tom, čo bude… až zajtra. Ale dnes – sme opäť Sparťania. Len trochu múdrejší.
