O Božej amnestii – prečítaj si pred misiami 1. príhovor z 2

Úvod

Všetci vieme, čo je to amnestia. Po voľbe prezidenta alebo pri mimoriadnych slávnostných udalostiach sa zvykne vyhlásiť v krajine amnestia. Nastáva vtedy veľký rozruch u ľudí, ktorých sa tá amnestia môže týkať. Hľadajú sa oznámenia, presné informácie, vyzváňajú telefóny, píšu sa listy. Ľudia sa pýtajú, čo treba urobiť, koho sa amnestia týka, od koľko rokov. Lebo skutočne mnoho ľudí sa vyhne trestu. Prezident alebo kráľ urobil veľké gesto, amnestia bola požehnaním pre mnohých. Vďaka nej sa stali znovu plnoprávnymi obyvateľmi krajiny.

1.    Amnestia pre Ninive.

Amnestia však nieje vynálezom našich čias. Nevynašli ju ani staroveký faraóni, či cisári, nevynašli ju stredoveký králi. Amnestia je výmyslom samého Boha. Sväté Písmo to hovorí na viacerých miestach, ale typickým príkladom Božej amnestia je mesto Ninive. V tomto veľkom meste žijú veriaci v Boha, ale ich život je veľmi ďaleko od Božích prikázaní. Ako epidémia sa rozšírili hriechy. Rozmnožilo sa tam zlo a neprávosť. Podľa spravodlivosti ich má Boh potrestať, ale On posiela vyvoleného muža – Jonáša, ktorý v jeho mene ohlasuje veľkú amnestiu: “Ak priznáte svoje viny a zmeníte svoje konanie, Boh sa zmiluje nad vami a odpustí vám všetko. Ale ak sa neobrátite, ešte 40 dní a mesto Ninive bude zničené… ” Ľudia z Ninive uverili Jonášovi, priznali vinu a kajali sa od najmladších po najstarších. Sám kráľ vydal k tomu nariadenia a išiel príkladom. A Boh im odpustil vinu – nepotrestal ich.

2.   Amnestia v čase misii

V čase misií posiela nám Boh zvláštnych vyslancov – misionárov, aby tu v jeho mene ohlásili amnestiu. Z evanjelia vieme, že k Bohu možno prísť dvomi cestami:

1. Cestou nevinnosti – takto išla Božia Matka, sv. Jozef, sv. Ján, sv. Terezka, a mnoho iných.
2. Cestou pokánia – tak išiel sv. Peter, sv. Mária Magdaléna, Zachej, lotor ukrižovaný s Ježišom – vpravo, sv. Augustín, obyvatelia Ninive a mnoho iných.

Viem, že v tejto farnosti sú ľudia, ktorý môžu povedať s mládencom: “Pane, prikázania zachovávam od svojej mladosti”. Ale sú tiež ľudia, ktorí potrebujú prísť k Bohu cestou pokánia. Títo potrebujú Božiu amnestiu, lebo čosi ich oddeľuje od Boha. A niet hriechu, niet priestupku, ktorý by Pán Boh nechcel odpustiť. On nie je ako my ľudia, lebo my často nedokážeme zabudnúť, zmieriť sa. Vieme, ako nábožný Noe preklial svojho Syna Cháma. Často rodičia preklínajú svoje vlastné deti: “Keby si sa radšej nebol narodil. Ber sa z domu, nechcem ťa viac vidieť v dome!”

Boh chce zabudnúť na všetko. Na to, čo sme vyparatili v hneve, akoby v nepríčetnom stave, ale aj v pomste, i vo chvíli slabosti, ľahkomyseľnosti alebo pri návale pokušenia.

3. Využime čas

Zakorenil sa medzi veriacimi zlý zvyk: Kým je človek mladý, nech sa vyblázni a potom v starobe nech slúži Bohu. Teraz niet času na Božie veci, potom keď zostarnem budem chodiť do kostola a odmodlím všetko zanedbané. Bohu chceš obetovať zostatky lásky, ktorú svet už neprijíma? Možno stretnúť človeka, tiež “veriaceho”, ktorý nemá čas na sv. omšu, ani na misie nepríde a blízkym tvrdí: Nechajte ma, keď ochoriem, zavolám kňaza a dám sa zaopatriť“. Nerobme to.

Keď nám Boh cez blížiace sa misie ponúka amnestiu, prijmime ju. Nevieme, či nám ju ponúkne vo chvíli smrti. Veľa ľudí, čo sa večer uložili na odpočinok, ráno už nevstali. Pamätáme, ako Ježiš plakal nad obyvateľmi Jeruzalema, lebo “nepoznali čas svojho navštívenia”. Obyvatelia Sodomy i obyvatelia Jeruzalema zotrvávali na svojom, že nepotrebujú pokánie, a to bola ich záhuba.

Vyplnili sa na nich slová Písma, kde sa hovorí o Múdrosti: „Pretože som vás volala, a vy ste sa vzpierali, vystrela som ruku, no nikto si to nevšímal…aj ja sa budem z vašej záhuby smiať“ (Prísl l, 24 – 26).

Nebola to Božia pomsta. Bohu je cudzie pomstiť sa. Boh je Láska. A ľuďom sa vtedy zle vodí, keď ich Boh opustí, keď zadrží svoje požehnanie. Je preto nebezpečné nechávať pokánie na chvíľu smrti.

Skúsený, múdry učiteľ často hovoril svojim deťom i vnukom: “Nenechávajte veci Božie na starobu. Nie je to jednoduché. V starobe sa nechce vstať, bolia nohy, trápi reuma, vynecháva srdce. Rozvíjajte vieru, kým ste mladí a na starosť, akoby ste ju našli. “

Sú takí, ktorí by radi využili misie, počúvali náuky, prišli do kostola, ale choroba im nedovolí. Preto každý, kto len môže, nech využije tento mimoriadny čas milosti. Misie – to je čas premodlený. Misionári, ktorých Boh pošle, sú pre túto prácu špeciálne pripravovaní a Cirkvou vyslaní. Sú to rehoľníci, redemptoristi, ktorých rehoľa už tretie storočie koná misie podľa vzoru zakladateľa sv. Alfonza. U nás neboli misie 14 rokov (kedysi boli priamo nariadené pre farnosť každých 10 rokov). Potreba obnovy nás všetkých je naliehavá.

Keď pri Damasku pochopil Šavol, že poblúdil a koná zle, zvolal: “Pane, čo mám robiť?” Vtedy počul hlas: “Vstaň a choď do mesta, tam ti povedia, čo máš robiť”. (Sk 9,6). Čo mám robiť? – pýta sa dnes človek, ktorý poblúdil a koná zlo. Píše listy do novín, hľadá odpoveď v rádiu, v televízii. Boh ti ponúka ďalšiu príležitosť: Misie, ktoré v našej farnosti začnú  ….. a budú trvať 8 dní. Neplánujte v týchto dňoch žiadne výlety, zábavy, či iné podujatia. Je to jedinečná príležitosť zastaviť sa a počuť odpoveď na otázku: “Pane, čo mám robiť?” Veď misie – to je skoro 30 príhovorov o podstatných otázkach života a viery, to sú piesne, slávnosti a mimoriadna blízkosť Boha. Amen.