O Marte a Márii, alebo o našej práci…
V túto nedeľu (17.7.2022) budeme počuť známy príbeh z evanjelia o Marte a Márii (Lk 10, 38-42). Ak sa doňho lepšie započúvame, zistíme, že pre náš život až taký známy nemusí byť. Pozýva nás pozrieť sa na našu prácu – štýl našej práce a náš postoj k Ježišovi.
Nasledujúce riadky sú z väčšej časti inšpirované a preložené z komentára don Fernanda Armelliniho.
Nech sa páči:
O epizóde, o ktorej rozpráva dnešný úryvok evanjelia, píše len evanjelista Lukáš, ktorý ju umiestnil do dediny, ktorej meno nám nepovedal, ale vieme, že je to Betánia, pretože hovorí o rodine, ktorú dobre poznáme, o rodine Marty, Márie a Lazára.
Pozrime sa teraz, čo sa jedného dňa stalo v Betánii.
Počúvajme (alebo čítajme):
Keď boli učeníci s Ježišom na ceste, Ježiš vošiel do jednej dediny a žena menom Marta ho prijala vo svojom dome.
Príbeh sa začína odkazom na cestu, ktorú Ježiš podnikol so svojimi učeníkmi.
Pripomíname si, že keď bol ešte v Kafarnaume, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema, prešiel cez Samáriu, odkiaľ ho vyhnali, a teraz prišiel do dediny, kde ho vo svojom dome privítala žena Marta.
Všimnime si, čo nám hovorí Lukáš: “Ježiš vošiel do Martinho domu”.
Kam išli učeníci?
Zmizli, nevstúpili do Martinho domu, iba Ježiš.
Z akého dôvodu?
Táto rodina má v Evanjeliu podľa Lukáša a v Evanjeliu podľa Jána symbolický význam.
Všimnime si, kto ju tvorí: nie sú v nej otcovia, matky, manželia, manželky, starí rodičia, deti, nie, je to rodina zložená len zo sestier a bratov; je to obraz spoločenstva učeníkov, ktorí prijímajú Ježiša a jeho evanjelium.
To je dôvod, prečo učeníci nevstupujú do Martinho domu, oni sú tou rodinou, ktorá je povolaná privítať Ježiša, keď príde.
A je to Marta, ktorá víta Ježiša… o Lazárovi sa nehovorí, hovorí o ňom evanjelista Ján.
Zvyčajne to bol muž, pán domu, kto vítal hosťa, a keď prišiel, sedel s ním, ženy museli zostať vnútri, v kuchyni, nemohli byť videné.
V tomto dome sú úlohy vymenené: pani je žena, Marta, a tá, ktorá hostí prijíma, je iná žena, Mária.
Tu chápeme dôležité posolstvo: tam, kde je Ježiš prijatý, kde prichádza evanjelium, sú odsúdené a prekonané všetky predsudky a diskriminácia medzi mužmi a ženami, ktoré sú dedičstvom pohanskej kultúry a dedičstva.
Vtedy sa nespochybňuje len prekonávanie rolí a podriadenosť žien, ale aj revolučné Ježišovo správanie; v tom čase sa považovalo za krajne nevhodné, aby muž prijal pohostinnosť, ktorú mu ponúkli ženy.
Ježiš sa nenecháva podmieňovať tradíciami, je slobodný človek!
Vo vzťahu k žene, On, ktorý je taký náročný na čistotu srdca, keď hovorí:
“Kto sa pozerá na ženu, aby po nej túžil, už spáchal cudzoložstvo”.
Ten, ktorý je taký náročný, je slobodný vo vonkajšom vzťahu k žene, pretože má čisté srdce.
Potom je tu ešte dôležitejšie posolstvo, ktoré tvorí ústrednú tému úryvku: Ježiš je Boh, ktorý žiada, aby bol prijatý!
Náš Boh musí vstúpiť do našich sŕdc, do našich domovov.
Naučili sme sa považovať Boha tak trochu za kráľa sediaceho na tróne, ku ktorému sa človek musí utiekať, aby získal nejakú priazeň, a potom, beda mu, pretože sa stáva prísnym.
Náš Boh je veľmi ľudský a nežný, vidíme ho v Ježišovi a je to Boh, ktorý hľadá našu spoločnosť, ktorý potrebuje byť vypočutý.
Ježiš je v Jeruzaleme a tam je voči nemu okolie veľmi nepriateľské, kladú mu pasce, nástrahy, pretože ho chcú obviniť, dostať z jeho cesty.
V tomto prostredí, keď Ježiš večer prichádza, cíti potrebu nájsť známy kontext, v ktorom by sa cítil prijatý, pochopený tými, ktorí zdieľajú jeho odvážne rozhodnutia, hľadá domov, kde by mohol ventilovať aj svoje starosti.
Náš Boh je taký, potrebuje náklonnosť, ľudské teplo, hľadá naše priateľstvo, žiadny Boh nie je taký ako Boh, ktorého vidíme v jeho dokonalom obraze, ktorým je Ježiš z Nazareta.
V tretej kapitole knihy Zjavenia máme známy text listu, v ktorom ktorý Zmŕtvychvstalý odkazuje komunite v Laodicey:
“Stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, prídem k nemu, budem s ním stolovať a on bude so mnou!”
Je to Boh, ktorý klope na dvere, hlas, ktorý sa nevnucuje silou, ale ponúka lásku.
Je to milujúci priateľ, ktorý si chce podmaniť srdce milovanej osoby, a táto milovaná ho môže dokonca držať ďaleko od svojho domu, pretože ten, ktorý miluje predkladá svoju ponuku lásky, ale vždy ju ponecháva v slobode na prijatie.
A teraz na scénu vstupuje Mária, počúvajme:
Marta mala sestru Máriu, ktorá sedela pri Pánových nohách a počúvala jeho slová.
Ako je možné, že evanjelista Lukáš si všíma postavenie, ktoré zaujala Mária:
“sedela pri nohách Majstra”.
V palestínskom domove neboli stoličky, boli tam koberce, takže všetci sedeli na zemi.
Nie je to banálna poznámka, je to odborný výraz, ktorý má veľmi presnú hodnotu: sedieť pri nohách učiteľa znamenalo byť prijatý medzi žiakov, tento výraz sa používal pre tých, ktorí oficiálne a pravidelne navštevovali hodiny rabína.
Napríklad v Skutkoch apoštolov Pavol hrdo spomína:
“Sedel som pri nohách veľkého rabína Gamaliela”.
Tento zjavne láskyplný, zbožný prejav Márie sediacej pri Ježišových nohách predstavuje absolútnu novinku… žiadny učiteľ by nikdy neprijal medzi svojich učeníkov ženu!
Rabíni hovorili:
“Je lepšie spáliť Bibliu, ako ju dať do ruky žene.
a tiež:
“Nech sa ženy neodvažujú vyslovovať požehnanie pred jedlom”;
a potom znova:
“Ak ide žena do synagógy, nech ide skryte, nech sa neukazuje na verejnosti!”
Táto mentalita bola tak rozšírená, že prenikla aj do prvých kresťanských komunít, napríklad v Korinte. Pavol poučuje, že “ženy musia v zhromaždeniach mlčať, pretože nesmú hovoriť, ak sa chcú niečo dozvedieť, musia sa doma pýtať svojich manželov, pretože nie je vhodné, aby žena hovorila na zhromaždení spoločenstva”.
Venujme teda pozornosť posolstvu, ktoré nám chce evanjelista odovzdať… Mária sedí pri nohách Ježiša, nie aby sa rozprávala, aby hovorila o malichernostiach, ale aby počúvala Slovo.
Je to obraz učeníka, ktorý oddane počúva evanjelium, počúva Majstra.
Teraz Lukáš predstaví Martu, ktorá nechápe rozhodnutie svojej sestry, chcela by, aby sa vzdala tohto počúvania, ktoré sa jej zdá trochu stratou času, a namiesto toho sa hneď zapojila do nejakej služby. Na druhej strane, Marta bola rozptýlená ohľadom mnohých služieb. Potom vystúpila a povedala: “Pane, či ti nevadí, že ma moja sestra nechala slúžiť samu? Povedz jej, aby mi pomohla.”
Lukáš nám nehovorí o bezvýznamnej hádke medzi sestrami, jednej z mnohých hádok, ktorých sme svedkami aj v našich rodinách.
Koho zastupuje Marta?
Predstavuje tých členov dnešného kresťanského spoločenstva, ktorí podobne ako Marta milujú Ježiša, prijímajú ho do svojich domovov, teda do svojho života, sú pokrstení, pobirmovaní, chodia do kostola… No počúvanie Slova je pre nich na druhom mieste, považujú ho skrátka za niečo druhoradé v porovnaní s konaním, činnosťou, nasadením v práci, výkonnosťou, produkciou, to je to, čo je dôležité, a počúvanie je niečo, čo môže ísť bokom.
Práve pred takýmto nebezpečným správaním chce učeníkov varovať.
Chce, aby si uvedomili, že činnosť, ktorá sa nerodí z počúvania Slova a ktorá nie je týmto počúvaním neustále živená, sa ľahko mení na rozrušenie, na stres a potom pohlcuje všetku energiu, všetok záujem až do tej miery, že človek stráca zo zreteľa cieľ, zmysel všetkého, čo v živote robí.
Zamyslime sa nad tým, koľko kresťanov, ktorí sú úspešní vo svojom zamestnaní, sa hneď po prebudení začne trápiť nabitým programom. Celý deň bežia a večer prichádzajú vyčerpaní, bez toho, aby mali chvíľu na premýšľanie, aby si položili otázku, či to, čo robia, je v súlade s Pánovým plánom pre ich život.
V reakcii Marty zachytávame výsledok tohto konania, ktorému nepredchádza počúvanie Slova. Sloveso “perispauma”, ktoré je tu použité, znamená, že Marta bola rozptýlená, zmietaná sem a tam mnohými službami, a čo robí?
“Dáva o sebe vedieť”. Grécke slovo “epistasa” znamená, že sa nahnevala.
Tu je človek, ktorý nepočúval Slovo, ktorý je úplne pohltený činnosťou, už nemá čas ani dýchať.
Aký je výsledok? Nie je spokojná, nie je pokojná, v jej reakcii zachytíme znak zle nastavenej práce, ktorá nie je vedená počúvaním.
Hnev, hádky, nepokoj. Marta sa vrhne na všetkých, dokonca aj na hosťa, ktorý s tým nemá nič spoločné. Počujme teraz, čo jej Ježiš odpovedá:
Ale Pán jej odpovedal: “Marta, Marta, ty sa trápiš a trápiš pre mnohé veci, teraz je potrebná len jedna vec. Mária si vybrala dobrú časť, ktorá jej nebude odňatá.”
“Marta, Marta” Prečo sa názov opakuje?
V Biblii sa často uvádza povolanie človeka… Samuel, Samuel; Mojžiš, Mojžiš; Saul, Saul.
Marta je tu povolaná stať sa učeníkom, je dobrou Martou, usilovne pracuje, ale ešte nie je učeníkom; aby sa ním stala, musí pochopiť, že na prvé miesto, pred prácu, musí postaviť počúvanie Majstrovho slova, ktoré potom musí riadiť celú jej činnosť.
Dôsledok nepočúvania tohto Slova:
“Marta, ty sa namáhaš a trápiš”.
Sloveso rozčuľovať sa, v gréčtine “merimnaõ”, opisuje rozdelenie, ktoré nastáva v srdci človeka, keď sa zmieta medzi dvoma cieľmi, medzi protichodnými voľbami; Marta sa zmieta sem a tam…
A potom “turbazein” sloveso “turbazein” znamená: “Marta, ty si na plecia kladieš len veľký zmätok, takže sa nemôžeš tešiť ani z krásnych vecí, ktoré robíš, nemáš čas zastaviť sa a tešiť sa zo života, zo stretnutia so svojimi bratmi a sestrami.
Vidíte, nie práca, záväzky v prospech iných vás vzďaľujú od Boha, je to odcudzenie sa v tejto práci, akoby sme stratili v práci hlavu. Znamená to nemať ani chvíľu oddych alebo čas myslieť na niečo iné.
A to odľudšťuje, núti človeka zanedbávať to, čo je podstatné.
“Potrebujeme len jednu vec.
Mária si vybrala dobré dedičstvo, to jej nebude odňaté”.
Čo je to za protiklad medzi množstvom vecí a jednou potrebnou vecou? Niektoré preklady hovoria “Mária si vybrala lepšiu časť”… lepšia časť neexistuje, vybrala si to, čo je dobré.
Pápež Gregor Veľký v 6. storočí rozlišoval tri stupne svätosti:
– najnižšia bola svätosť laikov,
– na vyššom stupni bola svätosť kňazov,
– a na najvyššom bola svätosť mníchov, pretože žijú v kontemplácii.
Aký dobrý podiel si vybrala Mária?
Odkazuje sa tu na dedičstvo, ako to je v Žalme 16, ktorý zložil kňaz z kmeňa Léviho, keď si Izraelity po dobytí krajiny rozdelili krajinu Kanaán medzi jednolitvé kmene. Leviti však nezdedili konkrétne územie, ale len mesto, v ktorom mohli bývať.
To, čo zdedili, bola služba vo svätyni. Toto je skutočne nádherné dedičstvo… byť stále s Pánom!
Toto dedičstvo si vybrala Mária, ktorá počúva Slovo a celý svoj život žije v súlade s Majstrom.
Veľkým problémom dnešného človeka je práve zanedbávanie tejto dobrej časti, toho, čo je potrebné, čo je podstatné.
Stáva sa to aj v našich farnostiach, môžeme si to overiť, sú tu kňazi, katechéti, kresťania, ktorí sa venujú toľkým službám: v charite, v katechéze… ale ak tejto práci nepredchádza počúvanie evanjelia, mení sa na horúčkovité hľadanie výsledku a často sa stáva aj dôvodom závisti, hádok a snahy o zviditeľnenie.
Počúvanie Slova privádza k plnému prežívaniu vlastného povolania. Koľkí však žijú svoje povolanie, svoju sviatosť? Mať sviatosť – alebo byť sviatosťou znamená žiť v prítomnosti a činnosti Pána – v krste a od chvíle nášho krstu patríme Pánovi, v kňazstve má kňaz účasť na činnosti Krista kňaza – hlavy Cirkvi, ktorý vyučuje a posväcuje Cirkev – svoje tajomné telo (v konkrétnych úkonoch a časoch), v manželstve majú manželia účasť na Kristovi, ktorý miluje Cirkev 24 hodín denne 7 dní v týždni… (už nie sú dvaja, ale jedno…, a láska Krista sa prejavuje v ich vzťahu, voči sebe navzájom, voči deťom a rodine, voči rodinám i ľuďom, ktorých stretajú).
Ježiš nehovorí, že Mária nesmie pracovať, ale dobrou a nevyhnutnou súčasťou nášho života je počúvanie Slova, ktoré potom vedie všetky rozhodnutia.
Na Ježišove slová už nikto nereaguje, príbeh sa vlastne ani nezdá byť ukončený, zdá sa, že Lukáš chce naozaj upozorniť na mlčanie.
Tu vidíme Máriino mlčanie počas celého príbehu… nepovie ani slovo, nebráni sa, nevysvetľuje svoje rozhodnutie, mlčí.
A všetko nás vedie k domnienke, že jej mlčanie, ktoré je znakom meditácie, zvnútornenia Slova, ktoré počula, toto mlčanie trvalo aj neskôr.
Nestačí počúvať evanjelium, slovo Majstra, treba o ňom rozjímať, osvojiť si ho, a to sa môže udiať len v tichu.
Marta si teraz potrebuje sadnúť k Ježišovým nohám, aby ho počúvala, aby získala pokoj, vnútorný pokoj, mier.
Ak chceme tento príbeh uzavrieť, môžeme si pripomenúť to, čo evanjelista Ján rozpráva v 12. kapitole svojho evanjelia. Predstavuje Máriu, ktorá prejavuje výsledok počúvania Majstrovho slova: nezištne vylieva vzácny nardový olej, ktorý je symbolom bezodplatnej lásky. Tento nardový olej daruje ako prejav svoje lásky k Ježišovi – bratovi.
Táto vôňa lásky, ktorá je Kristovou láskou, je charakteristickou vôňou a evanjelista Ján hovorí, že “celý dom bol naplnený touto vôňou”. Je to vôňa lásky, ktorú by mali okamžite vnímať všetci, ktorí sa priblížia k našim komunitám, najmä keď vo svojej angažovanosti, vo svojej práci všetko uprednostňujú pred počúvaním Slova.
Nech Pán odmení všetkých, ktorí počúvajú Slovo a podľa neho konajú a žijú.
