Krížovú cestu miništrantov a ich rodín organizoval don Števko Urban. V sobotu 13.9 sme štartovali o 14:20 spred kostola. Trasa viedla cez Spišskú Teplicu, kde nás čakala jedna rodina s občerstvením. Pomodlili sme sa krížovú cestu a cestou späť sme sa zastavili v novozriadenom Múzeu v Spišskej Teplici. Zážitok bol komplexný – šport, príroda, modlitba, aj história. Vďaka zaň nášmu štedrému Pánovi!
Na stretnutie prišli knazi so svojimi miništrantmi. Hlavným kazateľom bol dekan Ondrej Borsik.
Po sv. omši bol guláš, nasledoval futbalový turnaj, kde sme síce prehrali, ale napriek tomu radosť z pohybu bola veľká, keď sme si vonku dobre zahrali s miništrantmi z Kravian.
Pozývame všetkých chlapcov od ukončeného 4. ročníka ZŠ a starších na Bodku 2025, ktorá sa uskutoční v piatok 29. augusta 2025. Tento rok bude výnimočný – oslávime jubilejný 40. ročník!
Čaká nás dobrodružná téma: „Výprava za pokladom do krajiny obrov“, inšpirovaná 150. výročím prvej saleziánskej misijnej výpravy do Argentíny. Pripravte sa na deň plný hier, súťaží, zábavy, ale aj nových priateľstiev a prekvapení. Chýbať nebude tradičný Grammy Bodkár s tombolou a hodnotnými cenami, možnosť sv. spovede a zaujímavé workshopy pre každého. Vyvrcholením bude slávnostná sv. omša, na ktorú sa prisľúbil aj sám otec provinciál don Peter Timko. S prekvapením na záver môžete rátať aj tento rok.
📌 Bližšie informácie a prihlásenie nájdete na tomto odkaze:
https://forms.gle/Ui5fRfhT8629Cygr6
Oleje? Koreniny? Látky? Koberce? A mnohé ďalšie veci, ktoré sa kričali na našich ihriskách od prvých minút pondelka.
To sme ešte nikto netušili, ako veľa ešte o nich budeme počuť. Naši mladí nádejníci sa vydali hľadať prácu v mestách krajiny Agrabah.
Medina, Maskat, Aden, Bakhara, Fudžajra, Nizwa, Dauha, Rijad, Salalah, Talfír sa stali pre tento týždeň domovom našich účastníkov.
Postupne sme spoznávali obyvateľstvo a situáciu v krajine. Najviac si našu pozornosť však získal mladý Aladdin (s jeho opičiakom Abu), ktorý bohatstvo ulice rozdával medzi chudobných. Jeho pozornosť, však získal ešte niekto ďalší. Krásna princezná Jasmína. Teda, Dália, ako sa nám najprv predstavila.
Aladdin bol odhodlaný urobiť všetko, aby získal srdce princeznej, ktorá ho oslovila svojou vonkajšou, no najmä vnútornou krásou. Zajatý sultánovým vezírom pri jej návšteve, bol Aladdin donútený vstúpiť do záhadnej jaskyne, aby Jaffarovi získal akúsi lampu. Jaffar nám však sľúbil bohatsvo, ktoré by nám mohlo pomôcť zaujať princeznú. Teda, to sme si aspoň myslali.
Poslepiačky sme sa vydali na miesto, kde sa tajomná jaskyňa ukrývala. Teraz ostávalo už len jedno, získať lampu. A neuverili by ste nám, ale napriek tme a náročným matematickým úlohám, sa nám to podarilo. Lampu sme dali Jaffarovi… ten nás však zradil. A tak sme zostali uväznení v jaskyni. Nie však na dlho. Už spomínaný opičiak Abu nám lampu priniesol späť. Nebola to však obyčajná lampa, ako sme si mysleli. Táto lampa v sebe ukrývala zázračného Džina, ktorý plnil svojim pánom 3 želania.
Takže už tušíte, ako sme sa dostali z jaskyne. Náš Aladdin však túžil veľmi ešte po jednej veci. A to získať srdce nádhernej Jasmíny. Vedel však, že ako chlapec z ulice nemôže žiadať o ruku princeznej, a tak požiadal Džina, aby z neho urobil princa. Na čele s novým princom Alim sme sa v slávnostnom sprievode vydali naspäť do paláca. Ak ste v teda v utorok medzi 12tou hodinou počuli hluk a humbuk, áno, to bol náš sprievod. Trúbky, farebné krepáky, kvetové náhrdelníky a mnoho ďalších prostriedkov na zaujatie obyvateľov paláca.
V paláci nás Sultán Sulejman aj so svojou dcérou prijali s otvorenou náručou. Nikto z prítomných nespoznal pravú totožnosť princa Aliho. Džin si však všimol menšie (alebo aj väčšie) nezrovnalosti pri etikete, a tak nám dohodil lekciu bontónu. Áno, milí rodičia, aj také veci sa diali na prímestskom tábore 2025.
V stredu náš princ Ali začal ešte intenzívnejšie pracovať na tom, aby očaril srdce mladej dámy Jasmíny. Zobral ju na nádhernú cestu svetom. Na ceste za nimi sme zdolalili cestu električkou do Tatier v lete(?!), ale aj rôzne iné úlohy ako odfotiť sa so skautom, pomôcť náhodným núdznym, nacvičiť choreografiu na hymnu, ale aj dôjsť na Hrebienok či ochutnať smokoveckú kyselku. Ktorá, ako sme sa dozvedeli, nie je obyčajnou vodou. Po chutnom gulášiku nás čakala duchovná aktivita. Teda hneď dve. Aktivita pre starších aj pre mladších. Ak sa vám napríklad doma ocitol návrh na erb vašej rodiny, aj to bolo jednou z úloh duchovnej aktivity.
Sv. omša v kostole v Novom Smokovci mala svoje jedinečné čaro. O tom vám snáď aspoň trochu povedia fotky. Ja poviem len jedno. Už ste videli celý kostol od najmenšieho po najväčšieho ukazovať a spievať Budem ako strom? My hej, a táto pesnička sa nám mnohým na tomto mieste spojila s týmto táborom.
Beh na električku a sme späť v Poprade. Mali sme za sebou nádherný deň. A páčil sa nám všetkým až na vezíra Jaffara, ktorý Aladdina spoznal. Vedel, že z jaskyne, v ktorej ho nechal mohol uniknúť len pomocou lampy, a aby túto svoju teóriu overil, Jaffar napadol Aladdina, ktorý zostal nevládne ležať na zemi. Opäť iba Džin by ho mohol zachrániť z tejto situácie.
A samozrejme, že zachránil. Vo štvrtok Jaffar prichystal vzburu. Proti Aladdinovi i sultánovi. A na naše nešťastie, akokoľvek mocne sme v turnajoch bojovali. Jaffar s ukradnutou čarovnou lampou a Džinom sa stal novým sultánom a nastalo obdobie trpkej krutovlády a mnohí naši udatní bojovnívi (rozumej všetci) skončili vo väzení.
Jaffar nás donútil zarábať v dielničkach ťažké peniaze, ktoré sme potom ukladali do banky. Ako čas plynul nastala však zmena mysle u viacerých z nás a zatúžili sme po spravodlivej vláde sultána Sulejmána. Vrhli sme sa teda do záverečného boja proti Jaffarovi. Legenda vraví, že niektorým sa o korálkach sníva ešte aj dnes.
Úpenlivo sme sa snažili získať moc na porazenie Jaffara. Až kým sme neuvedomili, že Jaffarovi nemusíme moc brať, pretože keď sa stane všemocným, moc ho sama pohltí. A tak sa aj stalo. Keď sme mu všetku našu moc vrátili, stále jej nemal dosť. Chcel sa stať najlepším, najbohatším, najmocnejším. Jednoducho jednotkou. A tak si vybral želanie, ktoré sa mu stalo osudným. Stať sa džinom. A stalo sa. Lampa sa vrátila do rúk Aladdinovi a vládu nad Agrabahom opäť získal Sultán Sulejman.
Už zostávala len jediná otázka. Čo s posledným želaním pred tým, ako sa náš Džin znovu vráti do väzenia svojej lampy? Aladdin so svojím zlatým srdcom v tom mal jasno. „Želám si, aby si sa stal človekom.” To bolo posledné želanie nášho Aladdina, ktoré navždy oslobodilo jeho priateľa Džina z čarovnej lampy.
Naším pokladom možno neboli mince, striebro a zlato, ale naším pokladom sa stali naše priateľstvá, na ktoré sme mysleli či pri hrách, hymne alebo ranných modlitbách. Držte nám palce, aby naše srdcia zostali vždy blízko našim pokladom, či v krajine Agrabah alebo aj tu, na zemi.
Všetky fotky nájdete TU.
Už 6. až 8. augusta sa tešíme na spoločný program pre rodičov na aj po materskej aj s ich deťmi. Program sa bude odohrávať v oratku na juhu. Viac informácií na plagáte.
Po smutnom konci skúsenej saleziánskej mačky Iči, ktorá roky úspešne lovila myši na dvore a ktorá stále všetkým chýba, sa našim saleziánom podarilo zabezpečiť nové krásne čiernobiele mačiatko Miu. Zo začiatku to vyzeralo, že sa veľmi dobre adaptovala a robila radosť každému, kto ju videl a pohral sa s ňou.
Neskôr však Miuška získala nebezpečný zvyk ujsť z domáceho dvora na ulicu a objavovať na vlastnú päsť krásy historickej Veľkej. Keď sa to stalo prvýkrát, Radka Horáková, ktorá je odbornou tútorkou všetkých mačičiek, ktoré pozná, spustila pátraciu akciu. Susedia Miu nevideli, preto zavesila na Popradské info na fcb oznam o hľadanom mačiatku spolu s jej fotkou. Dopadlo to šťastne, mačičku priviezli až z Holumnice, kde ju mali dobrí ľudia, ktorým sa malého mačiatka na ulici uľútostilo a vzali ho domov.
To sme si všetci mysleli, že útek z domovského dvora bol pre ňu ojedinelým zážitkom, ktorý si netúži zopakovať. Mýlili sme sa… Nasledovný útek dopadol rovnako dobre, naši farníci ju našli pri Rubicone a po pár dňoch v náhradnom domove u Simky Šmídovej sa zase vrátila domov. Neostala tam však dlho – Miuška je zase nezvestná…
Dokedy budú oznamy na fcb fungovať? Vyzerá to, že bude potrebné Miuške zaželať, aby nový domov, do ktorého sa snáď na svojich potulkách dostane, bol pre ňu láskavým a bezpečným miestom a aby v ňom bola mačiatkovsky šťastná…
Túto nedeľu 30. 3 sme zakúsili, aký pôstny čas je najkrajší. Je to čas, kedy sa vzdáme pohodlia, financií a vlastného voľna v službe pre druhých, z lásky.
Po svätých omšiach v nedeľu sme usilovne naberali polievku, ktorú navarili šikovné ruky pani Tomkovej, pani Kostolníkovej a pani Globinovskej. Motivoval nás nápad nevariť doma polievku, prísť sa najesť do Orlovne a ušetrené peniaze venovať na podporu nízkopríjmových rodín.
Na prekvapenie všetkých bola dlho očakávaná pôstna polievka kapustnica. Najesť sa prišli všetky generácie. Niektorí si polievku odniesli aj domov vo svojich nádobách. Bol zo znova čas, kedy sme sa mohli zblížiť ako farnosť a ukázať, že my, katolíci, chceme vo svete šíriť lásku a dobro, ako nás k tomu povoláva náš Nebeský otec – aby sme mali podiel na Nebeskom kráľovstve a prinášali skrze Neho nebo na zem práve tu a teraz. Presne tam, kde sa nachádzame.
Polievka sa tak stala symbolom spoločenstva a nášho vzťahu s Bohom – chceme načerpať v spoločenstve a aj s Ním, aby sme si tuto vzácnu “polievku” mohli nosiť všade so sebou. Aby sme ju priniesli do našich domovov, školy, do práce…A ak sa náhodou pristihneme, ze sme hladní, budeme vedieť, kam sa vrátiť. Nech je naše spoločenstvo miestom, kde je každá náruč otvorená a kde to prekypuje prijatím a záujmom o ostatných.
Skonzumoval sa celý objem 60 litrov polievky, bolo by sa určite zjedlo aj viac.
Dúfame, že pôst, láskavosť a obeta sa touto polievkou nekončí.
Nechajme sa milovať Pánom Ježišom, aby mohol cez nás miloval tých, s ktorými žijeme aj tých, ktorých na našej životnej ceste stretávame.
Pán kostolník Jozef Brejčák verne vykonával službu kostolníka v našej farnosti po dobu neuveriteľných 9 rokov. Robil ju skromne, evanjeliovo. Všetko bolo vždy pripravené a málokto si uvedomil, koľko svojho času a úsilia do prípravy bolo potrebné vložiť. Až pri rozlúčke sme si to začali uvedomovať.
Druhého marca mu poďakoval pán farár – don Laci za všetkých nás. Nielen milými slovami, ale aj hudbou – spolu s donom Štefanom. A vieme, že kto spieva, dvakrát sa modlí, preto aj poďakovanie hudbou bolo určite dvojnásobné.
Manželka pána kostolníka nám na posedenie po svätej omši o 7.00 aj o 9.30 pripravila ku káve chutné zákusky. Aj jej patrí poďakovanie za podporu svojho manžela počas celých tých rokov.
Milý pán kostolník, nech Vás náš Pán požehnáva ešte dlhé roky dobrým zdravím a radosťou zo stretnutí vo farnosti počas slávenia bohoslužieb, tentoraz už z kostolnej lavice, nie zo sakristie.
Ďakujeme za Vašu obetavú prácu pre celú farnosť!
Karneval sa konal 22. 5. na Základnej škole v Poprade Veľkej, známom mieste pre našich stretkárov, ale aj animátorov. Mnohí z nich túto školu navštevujú. Parkovisko pri škole bolo plné áut. Hneď pri vchode som spoznala známe tváre, i keď boli zamaskované v kostýmoch.
Chodbou školy sa niesla hudba a krik detí. Veľká školská telocvičňa totálne zmenila svoj vzhľad. Animátori ju krásne vyzdobili. Balóny, girlandy ale aj recyklované sukne z krepového papiera z Don Bosco show lemovali telocvičňu. Farby do nej okrem výzdoby samozrejme vniesli aj účastníci karnevalu. Bábätká, deti, animátori, kňazi, ale ani rodičia sa nenechali zahanbiť a pousilovali sa čo najpresvedčivejšie vyzerať ako niekto iný a celé jedno popoludnie prežiť v koži svojej masky. Ako to už v telocvični býva, behajúce deti a lopty boli všade. Hral sa volejbal, basketbal, futbal, naháňačky a hra Molekuly.
Môžem konštatovať, že tohtoroční organizátori zvládli všetko na jednotku. Karnevalový organizačný tím sa skladal zo začínajúcich organizátorov – deviatakov, zo skúsených organizátorov a samozrejme z našich milých saleziánov, ktorí dbali o to, aby mal karneval hlbšiu ako len vizuálno-svetskú podobu. Don Feri sa chopil úlohy moderátora, ktorý autenticky udržiaval radostnú atmosféru. Skvelo komunikoval s deťmi a uvádzal jednotlivé aktivity. Žiadna maska neostala nepovšimnutá, pred publikom sa predstavilo každé dieťa. O kreativitu núdza nebola, čomu nasvedčovali zaujímavé outfity, účesy, klobúky…Niektorí si dokonca masky vyrobili sami. Lákadlom bola tombola, v ktorej mohli deti vyhrať zaujímavé ceny.
Mne osobne sa najviac páčil Arturko v kostýme domu z rozprávky Hore, ktorého ocko zase zobrazoval starého pána z toho istého príbehu. Aj Laura vyzerala krásne v kostýme medúzy so svetielkami. Najviac ma však prekvapil chlapec, ktorý mal na sebe krabicu, na krabici prací gél a kôš na bielizeň – prišiel totiž prezlečený za práčku!
Na záver sme sa spoločne pomodlili, zatancovali si animátorské tance a rôzne bansy. Bolo to skvelé podujatie, ktoré by sa mohlo organizovať každoročne. Nevyužitá školská telocvičňa sa počas tejto soboty stala miestom zábavy a radosti zo spoločenstva. Nebola to iba akcia pre deti a mladých, ale pre celú našu farnosť. Ďakujem mladším animátorom, ktorí sa podujali na organizátorskú prácu a hlavne Ferimu, ktorý prišiel s týmto vynikajúcim nápadom. Náš nebeský Otec z nás mal určite radosť.
Fotky z karnevalu nájdete tu:
Všetci sme sa na tento deň tešili. Prípravy boli veľké, určite by mal z nás don Bosco radosť. Mladí v spevokole mali skvelo nacvičené nové piesne, mamy a staré mamy upiekli koláče, pani Janka v kuchyni usilovne pracovala od samého rána. Čakali sme totiž vzácneho hosťa, otca biskupa Františka Trstenského, ktorý mal byť vo Veľkej po prvýkrát, aby spolu s „našimi“ saleziánmi celebroval slávnosť spomienky na sv. Jána Bosca. Od prvých radostných tónov zboru bolo jasné, že eucharistiu budeme sláviť inak, ako zvyčajne – s otvoreným, veselým srdcom, aké mávajú deti…
Náš otec biskup, na ktorého zvolenie diecéza roky čakala, je majestátny človek svojím zjavom aj prejavom. Pán mu dal dar reči, na veľký úžitok pre tých, ktorí ho počúvajú. Pochválil saleziánsku komunitu za dielo, ktoré medzi mladými koná a vyzdvihol jej význam v rámci diecézy. Povzbudil bratov saleziánov, aby neúnavne hľadali odstrčených, zatúlaných a blúdiacich, ako to robil sv. Ján Bosco, aby sme tak tvorili otvorenú cirkev, ktorá ide svetu v ústrety a neuzatvára sa do seba.
Povzbudil nás ostatných, keď spomenul vlastnú skúsenosť so saleziánskymi svätcami. Jeho birmovné meno je Dominik Sávio, ktorý ho v mladosti silne inšpiroval na cestu ku kňazstvu. Poukázal na dva piliere cirkvi, ktoré mal don Bosco v jednom zo svojich snov: eucharistiu a úctu k Panne Márii. Pridal ešte ďalší, ktorý z vlastnej skúsenosti považuje za dôležitý – čítanie životopisov svätých. Múdro pripomenul príslovie – povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si.
Slávnosť eucharistie bola vtipne ukončená direktorom komunity, donom Martinom, keď otcovi biskupovi na jeho prekvapenie podaroval argentínske víno dopestované tamojšou komunitou saleziánov, ktorí vinnú révu priniesli z Talianska.
Po slávnosti sme sa presunuli na farský dvor na agapé, ktoré sa s vareným punčom vydarilo napriek januárovému chladu. Tak som sa dívala na tváre mladých aj starých a nenašla som jedinú, ktorá by nežiarila veselosťou.
Don Bosco, môžeš byť spokojný. Určite si nás videl – živé spoločenstvo, ktoré motivuje saleziánsky duch, pochádzajúci od teba…
Fotky z tejto akcie môžete nájsť na tomto linku:
https://eu.zonerama.com/salezianipoprad/Album/12806861
