Komentár k evanjeliu Mk 10, 2-16 – rozvod a postoj dieťaťa (3.10. 2021)

Z evanjelia podľa Marka 10,2-16 – veľmi aktuálne v roku rodiny (27. nedeľa – 3.10.2021)

V tom čase k nemu pristúpili farizeji a na skúšku sa Ježiša opýtali, či je dovolené, aby manžel zavrhol svoju manželku. On im však odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Povedali: „Mojžiš povolil spísanie listiny o odmietnutí a jej zavrhnutie.

Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vašich sŕdc vám napísal toto pravidlo. Ale od počiatku stvorenia ich [Boh] stvoril ako muža a ženu; preto muž opustí svojho otca i matku a spojí sa so svojou ženou a tí dvaja budú jedno telo. Takže už nie sú dvaja, ale jedno telo. Preto nech nikto nerozdeľuje, čo Boh spojil.

Doma sa ho učeníci opäť pýtali na túto tému. A povedal im: „Kto zavrhne svoju ženu a vezme si inú, cudzoloží s ňou; a ak zavrhne svojho muža a vezme si iného, cudzoloží s ním.

Predložili mu deti, aby sa ich dotýkal, ale učeníci ich pokarhali. Keď to Ježiš videl, rozhorčil sa a povedal im: „Nechajte deti prísť ku mne, nebráňte im, lebo takým, ako sú oni, patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo, ako ho prijíma dieťa, nevojde doň. Vzal ich do náručia, požehnal ich a položil na nich ruky.

Ak existuje aktuálny problém, nad ktorým sa oplatí uvažovať vo svetle evanjelia, je to moment, ktorým prechádza inštitúcia rodiny v našej spoločnosti.

Ako vieme, obraz, ktorý dnes vykresľujú sociológovia, je znepokojujúci, a netreba sa odvolávať na ich štúdie, pretože skutočnosť je všetkým jasná… ľudia sa sobášia čoraz menej a čoraz neskôr, majú jedno, nanajvýš dve deti; narastá percento tých, ktorí nechcú ani počuť o tom, že by sa mali zaviazať k projektu akým je založenie rodiny.

Túto obavu majú mnohí rodičia, ktorí majú svoje deti aj po štyridsiatke doma.

Dokonca sú aj takí, ktorí hovoria o spoločnosti, ktorá sa formuje a ktorá je post-rodinná; to znamená, že tradičná rodina už má svoje dni za sebou, je to dedičstvo minulosti.

Dnes sú v móde rodiny, ktoré nám masmédiá prezentujú ako normálne, ba ako moderné, nie sú to tradičné rodiny, ale rozšírené rodiny, kde je viac otcov, viac matiek, nevlastných bratov a sestier, ktorí žijú pokojne a šťastne.

Tento obraz je nebezpečný a tiež falošný, pretože rozvod, ktorý je zbytočné pred nami skrývať, je vždy neúspechom, zanecháva rany, hlboké stopy v zúčastnených, najmä v deťoch, ale tento obraz sa médiá snažia vydávať za realitu budúcnosti.

V tomto kontexte tí, ktorí ešte stále veria v hodnotu bezpodmienečnej a definitívnej manželskej lásky, pociťujú určitý nepokoj a cítia sa ako tí, ktorí nerozumejú, ktorí nežijú v súlade s dobou.

Ako je sexualita prezentovaná v masmédiách? Ako by sa to malo prežívať?

Myslím si, že najrozšírenejšia norma je táto: každý má právo mať sex kdekoľvek, akokoľvek a s kýmkoľvek, pokiaľ s tým zúčastnené osoby súhlasia.

Takto sa v spoločnosti šíri permisívna mentalita, podľa ktorej je všetko dobré, všetko je dovolené, normou je, čo sa človeku páči, takže zažeňte zábrany, pocit viny, to sú veci, ktoré vymyslelo náboženstvo.

Predstavte si televíznu debatu, v ktorej by sa niekto odvážil predniesť nejaké výhrady voči týmto rozhodnutiam, ako by bol označený?

„Tmársky, bigotný, sexistický, stredoveký…“

Toto je perspektíva, pred ktorou stojí budúca spoločnosť!

Položme si však otázku, či je tento prístup k sexualite správny alebo nebezpečný?

Humanizuje nás, alebo nás posúva do úzadia?

Pre nás veriacich je dôležité, aby sme vedeli, čo si o tom myslí Ježiš, potom síce budeme rešpektovať všetky ostatné spôsoby myslenia alebo života, ale je dôležité, aby si veriaci človek osvojil myšlienky Ježiša z Nazareta a svojím životom svedčil o tom, že pravda, ktorá nám je predložená v evanjeliu, prináša výsledky radosti a lásky.

Vypočujme si, kto otvorí diskusiu na túto tému:

„Pristúpili farizeji a pokúšali Ježiša. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku.“

Zdá sa, že otázka, ktorú Ježišovi položili farizeji, je rovnaká ako tá, ktorá koluje dnes: „rozvod áno alebo rozvod nie“, dnes sa pridáva „predmanželské vzťahy áno alebo predmanželské vzťahy nie“, „spolužitie áno, spolužitie nie“ a rozlišuje sa aj medzi „modernými a nemodernými kňazmi“.

Ak chcete držať krok s dobou, musíte odpovedať áno okamžite, inak ste spiatočník.

V tejto téme už majú ľudia svoje presvedčenie jasne definované a spravidla ho nechcú spochybňovať, a preto sa ani neoplatí diskutovať, pretože nakoniec môžete zvýšiť hlas, a urazíte ich…

Prečo? Prečo takto lipneme na svojich pozíciách?

Pretože pred odpoveďou je potrebné objasniť si svoju predstavu o vzťahu muža a ženy a o sexualite, teda položiť si otázku, prečo Boh alebo príroda chceli mať človeka muža a ženu, s akým cieľom?

Treba si teda ujasniť východisko, inak hovoríme rôznymi jazykmi a nikto nie je ochotný spochybniť závery, ku ktorým už dospel, a v skutočnosti si všímame, že Ježiš nedáva odpoveď „áno alebo nie“, chce vyniesť pravdu z vnútra; ste ľudia, ste ľudia, nechajte vyjsť zo svojej najhlbšej prirodzenosti, zo zmyslu pre autentický vzťah muža a ženy, to, čo chce vaša ľudská prirodzenosť.

V skutočnosti si všimneme, že Ježiš namiesto odpovede „áno alebo nie“ kladie protiotázku a chce pomôcť svojim respondentom objaviť a prijať Boží plán pre sexualitu.

Vypočujme si, čo sa ich pýta:

„Ježiš im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?““

Povedali: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť“.

Ako vieme, v Ježišových časoch bol rozvod v Izraeli povolený a biblický text, na ktorý sa odvolával, bola 24. kapitola knihy Deuteronómium, kde sa píše, že „muž, ktorý žil so svojou ženou, ale jedného dňa na nej zistí niečo nevhodné – „ervat davar“ po hebrejsky – potom musí napísať listinu o jej zavrhnutí a poslať ju späť.

Žena, ktorá získala tento dokument, sa môže znovu vydať a mať legitímne deti.

Mojžišov text teda slúžil na ochranu ženy, pretože ak by odišla bez tohto dokumentu v ruke, jej manžel by ju mohol udať ako cudzoložnicu a mohli by ju ukameňovať.

Na ochranu ženy Mojžiš ustanovil, že kto sa zriekne svojej ženy, musí jej dať tento dokument, aby ju oslobodil.

V „Mišne“ sú uvedené diskusie rabínov o tomto detaile, teda o tom, aký je dôvod, ktorý môže mužovi dovoliť, aby sa zriekol svojej manželky.

Existoval „Bischammah“, ktorý učil, že človek nemôže zavrhnúť svoju manželku, pokiaľ by sa nesprávala nemorálne;

„Rabín Hillel“ bol naopak otvorenejší a povedal, že sa s ňou môže rozviesť, ak by pokazila jedlo;

a potom „rabín Akivu„, ktorý učil, že ju môže zavrhnúť, keby si našiel nejakú krajšiu, než je ona.

Každý si však pamätá na odsúdenie rozvodu, ktoré vyslovil „prorok Malachiáš„, sme na konci piateho storočia pred Kristom a v kontexte dlhého obvinenia proroka, ktorý odsudzuje priestupky jeruzalemských kňazov, na jednom mieste hovorí:

„A ešte niečo robíte: slzami, plačom a vzdychaním pokrývate Pánov oltár, na ktorom prinášate svoje obety, a Boh sa nepozerá na vaše obety, neprijíma ich z vašich rúk.“

– Z akého dôvodu? –

„Lebo Pán je svedkom medzi tebou a ženou tvojej mladosti, ktorú si zradil, keď bola tvojou družkou, ženou, ktorá bola s tebou spojená zmluvou. – A na záver hovorí: „Pretože sa mi hnusí zavrhnutie, hovorí Pán, Boh Izraela.“

Nenávidím odmietanie!

Každý poznal tento text a traktát „Talmudu„, ktorý hovorí o rozvode, končí citovaním názoru „rabína Eleazara“, ktorý povedal, že „rozvod je krajné opatrenie, zlo, ktorému sa treba vyhýbať, pretože pri rozvode plačú aj kamene chrámového oltára„.

Akú odpoveď dávajú farizeji Ježišovi v tomto sociálnom kontexte?

Odpovedajú:

„Mojžiš dovolil, aby bol napísaný akt zavrhnutia“.

Ježiš sa pýtal, čo vám prikázal, nie čo vám dovolil!

Mojžiš nikdy nič nedovolil, rozvody existovali a Mojžiš chcel chrániť ženu tým, že zaviedol pravidlo, že ak sa rozvedieš, musíš jej dať dokument o odmietnutí.

Na obrázku vidíte za mnou „ketubot“, to je dokument, ktorý sa číta v okamihu uzavretia manželstva, dokument, ktorý potom podpisujú snúbenci a svedkovia, sú tam záväzky, ktoré sa prijímajú.

Všimnite si, že tieto „ketubot“, ako sa nazývajú, sú chválospevom na život, sú tam kvety, kytice, niektoré dokonca namaľoval Chagall, v týchto ketubot všetko hovorí o radosti, o manželskej láske požehnanej Pánom.

A teraz si všimnite obrázok „sefer keritut“,

dokument o odlúčení, o rozlúčení, ako hovorí hebrejský termín, o porušení zmluvy lásky; zatiaľ čo „ketubot“ sú hymny na radosť a život, „sefer keritut“ je chladný formulár, ktorý treba vyplniť. Je napísaný kurzívou, nie hebrejským pravopisom, ktorý nájdeme v kódexoch Tóry, pretože posvätný pravopis sa nedá použiť na písanie „sefer keritut“.

Stačí teda dodržiavať Mojžišov poriadok, aby sme sa cítili v súlade s Božím plánom v oblasti sexuality?

Počujme Ježišovu odpoveď:

„Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto pravidlo. Ale od počiatku stvorenia ich stvoril ako muža a ženu; preto muž opustí svojho otca a matku a pripojí sa k svojej žene a tí dvaja budú jedno telo. Takže už nie sú dvaja, ale jedno telo. Preto nech nikto nerozdeľuje, čo Boh spojil.“

Ježiš jasne povedal, že Mojžiš nedal povolenie na rozvod, ale stanovil pravidlo na ochranu práv žien, a tu dodáva dôvod, prečo dal toto ustanovenie:

„Pre tvrdosť vašich sŕdc.“

Rozviedol si sa a pri svojej tvrdej povahe si zabudol na práva ženy a Mojžiš ju chcel chrániť.

Teraz však spoločne hľadajme – hovorí Ježiš – aký je Stvoriteľov plán sexuality, a potom, vychádzajúc z tohto Stvoriteľovho plánu, zhodnotíme, ktoré správanie je súčasťou tohto plánu a ktoré je mimo neho; konkrétne zistíme, či je rozvod súčasťou tohto Stvoriteľovho plánu.

Existuje biologická skutočnosť, ktorej zmysel sa musíme pokúsiť odhaliť, a tou je fakt, že existujú dva spôsoby vtelenia ľudskej bytosti – ako muža alebo ako ženy.

To je tá veľká rozmanitosť, ktorú nachádzame v ľudskej bytosti, voči ktorej sú všetky ostatné rozmanitosti okrajové, či už sú krásne alebo menej krásne, inteligentné alebo menej inteligentné, biele alebo čierne, čínske alebo európske; sú to veľmi okrajové rozmanitosti.

Prečo Boh chcel mať človeka muža a ženu?

Chcel, aby boli takí, pretože ich stvoril tak, aby sa navzájom potrebovali, aby sa dopĺňali, aby každý z nich v tom druhom zakrýval tú časť, ktorú potrebuje, aby bol úplne sám sebou.

Text knihy Genesis nazýva tento stav „nahotou“.

„Tí dvaja boli nahí a necítili hanbu.“

Nahota je stav, v ktorom sa človek rodí a rodí sa nesamostatný.

Taká je jeho prirodzenosť, potrebuje druhého, aby sa naplnil ako osoba, bez druhého nie je úplný. Je krásne, čo hovorí text, že človek sa za túto neúplnosť nehanbil.

V Biblii hanba znamená porážku, zlyhanie.

Človek, ktorý čelil tomuto stavu, necítil hanbu, to znamená, že to nepovažoval za porážku alebo zlyhanie.

Vyrovnaný človek je šťastný, že potrebuje druhého, že nie je sebestačný. No ten, kto chce byť nadčlovekom, si myslí, že si vystačí sám, „ja nikoho nepotrebujem“. Tu je, superman.

Boh nás stvoril dobre, chcel nás neúplných, aby nás prinútil vyjsť zo seba, stretnúť sa s druhým, vymeniť si s ním dary, a tak milovať.

Stvoril nás, aby sme milovali!

To je prirodzenosť človeka a dôvod všetkých našich rozdielov, pretože potrebujeme to, čo má ten druhý, a ten druhý potrebuje naše dary.

Toto je naša prirodzenosť, za ktorú by sme sa nemali hanbiť, naša nahota, náš stav, a naozaj si dobre všimnite posvätný text:

„Po tom, čo bolo povedané, že Boh videl, že všetko je dobré, že všetko je krásne – sedemkrát sa tento refrén opakuje v Biblii na začiatku – prvá vec, ktorú Boh vidí, že nie je dobrá, je osamelosť človeka.“

Pre človeka nie je dobré byť samému, pretože ak je sám, „neľudští sa“, nenapĺňa sa ako človek.

Tu je teda zmysel sexuality, zmysel, ktorý má táto rozmanitosť, ktorá je obrazom všetkých rozmanitostí, ktorými nás Boh obohatil, práve preto, že si vymieňame svoje dary.

Sexualita by sa preto nemala stotožňovať s pohlavnosťou; sexualita je oveľa širšia, preniká každý aspekt našej osoby, je to pud, ktorá nás núti vyjsť zo samoty a hľadať tých, ktorí sú iní ako my, nechať sa zapojiť do dynamiky lásky, do výmeny darov, ktoré má každý z nás a ktoré treba dať tým, ktorí to potrebujú.

Preto ak sa učiteľ, ktorý má dar vedy, stretne so žiakmi, ktorí tento dar potrebujú, keď štedro rozdáva svoje vedomosti, uvedomuje si význam sexuality, teda pohnútok, ktoré z tejto rozmanitosti vyplývajú.

Musíme mať na pamäti, že genitalita je len veľmi dôležitým aspektom sexuality a táto pohlavnosť, tento spôsob realizácie sexuality, sa v Božom pláne uskutočňuje vo veľmi presnom kontexte, ktorým je manželská láska, ktorá predpokladá bezpodmienečný, definitívny a výlučný záväzok lásky medzi dvoma osobami. Realizácia genitality (pohlavnosti) však nie je nevyhnutná pre realizáciu sexuality.

Ježiš si plne uvedomoval sexualitu, pretože všetko v ňom bolo darom, ale nevykonával genitálnosť.

Z tejto povahy manželskej lásky Ježiš vyvodzuje záver:

„Preto nech nikto nerozdeľuje, čo Boh spojil“.

Takto rozvod nie je súčasťou tohto obrazu!

V pozadí som dal ďalšie dva „ketuby“, všimnite si… na tej „ketube“ sú dve hebrejské písmená „ghimel“ a „teth“, je to slovo „get“, ktoré znamená „odmietnutie“.

Rabíni si všimli, že toto slovo „odmietnutie“ „get“ v Biblii neexistuje, a nielen to, ale tieto dve písmená „ghimel“ a „teth“ sa v žiadnom hebrejskom slove nenachádzajú za sebou, a nielen to, rabíni si všimli, že žiadne slovo v hebrejskej Biblii nekončí na „ghimel“ a ďalšie nezačína na „teth“.

Dospeli k záveru: „Boh sa chcel vyhnúť čo i len tieňu zavrhnutia v Biblii“.

Nejde teda o nerozlučiteľnosť, pretože ak sa vydáva za normu, ktorá ľudí spútava, nemá žiadny význam. Ide skôr o skutočnosť lásky, ktorá je svojou povahou bezpodmienečná, definitívna, bez výhrad, bez zmeny názoru; je to možnosť, v ktorej pár musí počítať s láskou toho druhého, bez strachu, bez neistoty; pretože vie, že bude definitívna. Toto je Stvoriteľov zámer!

Medzi zaľúbenými počúvame opakovať:

„Milujem ťa, pretože ťa chcem pre seba.“

„Potrebujem ťa“,

„Absolútne ťa chcem, beda každému, kto sa ťa dotkne, pretože si výlučne moja, pretože mám potešenie len z toho, že som s tebou“… ale v deň, keď mi už toto uspokojenie neposkytuješ, zmením ťa a nájdem si inú!

Toto však na konci už vôbec nie je láska, ktorá je v Božom pláne, je to už zahrávanie sa s ňou (vydieranie).

Vzorec lásky, ktorý navrhol Boh, je iný; milujem ťa znamená, že som ochotný urobiť všetko, dokonca aj dať svoj život, aby si bola úplne šťastná, a táto moja ochota postarať sa o tvoje šťastie nikdy nesklame, môžeš sa plne spoľahnúť na dar celého môjho ja.

Toto je láska, ktorú navrhol Stvoriteľ!

Po pochopení tohto dizajnu sexuality môžeme posúdiť, či určité spôsoby prežívania genitality do tohto dizajnu zapadajú alebo nie.

Nejde v prvom rade o to, či je to zakázané alebo dovolené. Skôr tu ide o to, či určité správanie človeka robí ľudskejším, alebo ho ponižuje – degraduje.

Ak teda vychádzame z tohto Stvoriteľovho zámeru, môžeme povedať, že sexuálne dobrodružstvá, neusporiadané „dávanie sa“ atď. sú určite mimo Božieho zámeru….

Masmédiá s potešením prezentujú a ospravedlňujú takéto správanie, ale vždy vyvolávajú vnútorné drámy, aj keď sa ich snažia zakryť. Spôsobujú zmätok, neudržateľné situácie, aj keď sa zúčastnení snažia predvádzať zdanlivé šťastie, majme to na pamäti. Sexualita nie je hra. Budovanie lásky, ktorú chce Boh, je náročná úloha, preto sa treba vyhýbať netrpezlivosti a náhlivosti.

Je mimomanželský pomer súčasťou Stvoriteľovho plánu?

Zjavne nie!

Je to zrada lásky, ochudobňuje protagonistov, neobohacuje ich.

Patrí spolužitie, jednoduché, pokiaľ trvá, predmanželské vzťahy do tohto Stvoriteľovho plánu, alebo nie?

Nechceme súdiť ani odsudzovať, ale len pochopiť, čo je plne humanizujúce a čo nie. Aj keď existujú prejavy lásky, vždy je v nich iskra lásky, ale musíme sa zamerať na úplný zámer Stvoriteľa.

Musíme povedať, že v tomto správaní, v spolužití, v predmanželských vzťahoch, chýba plná a definitívna angažovanosť, ktorá je zjavne predpokladom Stvoriteľovho plánu.

Keď hovorí:

„muž sa spojí so svojou ženou a budú jedno telo„.

Je krásne, že pasívum slovesa, ktoré Ježiš použil „proskollaumai“ v gréčtine, je toto spojenie a je uvedené v pasíve, teda „muž bude spojený so svojou ženou“.

To, že „bude spojený“, nazývajú biblisti „božským pasívom“, teda subjektom je Boh, ktorý spája muža s jeho ženou a títo dvaja sa stávajú jedným telom, v tomto kontexte sa realizuje ľudská sexualita, ktorá sa prejavuje aj v genitálnosti.

Je ľahké alebo ťažké prijať v živote tento projekt bezpodmienečnej lásky, ktorý chcel Boh?

Určite to bolo ťažké pochopiť a prijať, bolo to ťažké aj pre apoštolov, ktorí boli s Ježišom.

Vypočujme si ich námietku:

Doma sa ho učeníci opäť pýtali na túto tému. A povedal im: „Kto zavrhne svoju manželku a vezme si inú, cudzoloží s ňou; a ak zavrhne svojho muža a vezme si iného, cudzoloží s ním.“

Zoči-voči jasnému Ježišovmu postoju k téme rozvodu boli nielen farizeji, ale aj učeníci veľmi zmätení, pretože sa v katechéze naučili, že muž má nielen právo, ale niekedy aj povinnosť zavrhnúť svoju manželku. Napríklad, ak mu nedá deti (prvé Božie prikázanie v Biblii je vzrastajte a množte sa), ak ho nemôžem splniť s touto ženou, musím ju zmeniť.

S Ježišom prišlo Božie kráľovstvo a nastal čas povedať „nie“ všetkému, čo nie je v súlade so Stvoriteľovým plánom, takže už žiadne kompromisy, malichernosti, úskoky.

Človek musí smerovať k ideálu, ktorý je navrhnutý v stvorení.

Ježiš teda nezaviedol nový zákon, prísnejší ako Mojžišov, nie!

Pripomenul pôvodný Boží plán, v ktorom sa neuvažuje o zavrhnutí.

A teraz evanjelista Marek uvádza na scénu deti. Pýtame sa sami seba, či majú niečo spoločné s témou, ktorou sa zaoberá Ježiš?

Majú s tým veľa spoločného, vypočujme si to:

Predložili Ježišovi deti, aby sa ich dotýkal, ale učeníci ich pokarhali. Keď to Ježiš videl, rozhorčil sa a povedal im: „Nechajte deti prísť ku mne, nebráňte im, lebo takým, ako sú oni, patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo, ako ho prijíma dieťa, nevojde doň. Vzal ich do náručia, požehnal ich a položil na nich ruky.“

Túto scénu opisujú aj evanjelisti Matúš a Lukáš, ale iba Marek hovorí, že Ježiš vzal tieto deti na ruky k veľkej radosti matiek, ale učeníci ich začali odháňať, lebo ich Majster stratil prestíž.

Je to jediný prípad v evanjeliách, keď sa sloveso „aganacteo“ používa na vyjadrenie hnevu, ktorý Ježiš pociťoval, bol rozhorčený na svojich učeníkov a v skutočnosti im dáva veľmi dôležité posolstvo:

„Len tí, ktorí zaujmú postoj dieťaťa, môžu prijať Božie kráľovstvo.“

Dieťa nemá nič vlastné, všetko dostáva od otca a prijíma to s plnou dôverou, dôveruje otcovej láske.

Ježiš tu hovorí:

„Dieťa, ktoré je vzorom toho, kto prijíma Božie kráľovstvo dôverou v lásku nebeského Otca.“

V kontexte posolstva dnešného úryvku evanjelia je táto pripomienka toho, že sme povolaní s plnou dôverou prijímať to, čo nám hovorí Otec, na mieste.

Ľudské uvažovanie v oblasti sexuality môže viesť k ospravedlneniu mnohých spôsobov správania, ktoré sú mimo Božieho plánu, pretože ľudský zdravý rozum, naše vlastné kritériá, môžu ospravedlniť mnohé veci.

S dôverou dieťaťa sa postavte pred ponuku, ktorú vám Boh predkladá, dôverujte mu, pretože On chce váš život (aby ste žili).

Cieľ, ktorý sa nám ponúka, je veľmi vysoký, ale vieme, že kroky ľudí sú vždy dosť neisté a Boh chápe našu krehkosť, a práve v tomto bode musí vstúpiť pastorácia, teda vedieť sprevádzať konkrétne situácie, v ktorých sa nachádza každý z našich bratov a sestier, brat alebo sestra, ktorých nikto nikdy nemôže súdiť, nech sa rozhodnú akokoľvek.

Vždy sa snažíme bratovi (i sestre) porozumieť, sprevádzať ho, aby sme zo situácie, v ktorej sa nachádza, vyťažili to najlepšie.

A prejavenie porozumenia a trpezlivosti neznamená, že zmierňujeme požiadavky a nároky evanjelia alebo sa prispôsobujeme súčasnej morálke, nie!

Ale je to prejav múdrosti a predovšetkým prejav lásky k ľuďom, ktorí prechádzajú ťažkými a vždy veľmi bolestivými situáciami.

(Originál je na: https://www.commentivangelodomenica.it autor biblista Fernando Armellini.)