Daj nám väčšiu vieru

Komentár k evanjeliu na 27. nedeľu v cezročnom období (Lk 17, 5-10)

originál je TU ( autor Fernando Armellini, preklad DVsdb)

Malá vsuvka :-) na začiatku i na záver…

Keby ste mali vieru…

Najprv text evanjelia:

Lk 17, 5-10: Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“

Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘?

Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo?

Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“

Počuli sme slovo Pánovo.

Čo sme to vlastne počuli?

Aby sme pochopili Ježišove slová, ktoré budeme počuť v dnešnom úryvku evanjelia, musíme ich zaradiť do kontextu, v ktorom ich vyslovil.

Spolu s učeníkmi je na ceste do Jeruzalema a na tých, ktorí ho chcú nasledovať, kladie čoraz náročnejšie požiadavky, ktoré sme počuli v predchádzajúce nedele:

„Ak chce byť niekto mojím učeníkom, musí prejsť úzkou bránou; potom musí byť ochotný opustiť svojho otca, svoju matku, svoju prirodzenú rodinu“.

Chce zanechať celú tradíciu….: „Vždy som tak myslel, vždy som tak konal, ako každý.“

„Teraz k vám prichádzam s niečím novým: čo si vyberiete? Tradíciu alebo si vyberiete teraz mňa?“

Podobne ako keď sa muž zamiluje, ožení sa a opustí otca a matku, naďalej ich miluje, ale teraz všetky voľby, všetky rozhodnutia robí spolu s milovanou osobou.

A Ježiš je Ženích, ktorý neakceptuje, že v srdci žiaka sú aj iní milovníci, nesmie tam byť On s nejakou inou láskou, s nejakou k náklonnosťou k peniazom, s lenivosťou, s neresťami, či inými nedokonalosťami… nie! Ježiš je náročným Ženíchom.

Potom požiadal tých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi, aby sa „zriekli všetkého majetku, aby všetko, čo majú, rozdali tým, ktorí to potrebujú“, a v samotnom verši, ktorý predchádza dnešnému úryvku z evanjelia, požiadal o dispozíciu k bezpodmienečnému odpusteniu.

Povedal:

„Ak sa tvoj brat sedemkrát za deň prehreší proti tebe, sedemkrát mu musíš odpustiť.“

Tvárou v tvár takýmto náročným požiadavkám je prirodzené, že človek začne váhať… „Mám ho nasledovať, alebo nie?“ a zvažujem svoje sily: „Buď zvládnem alebo nezvládnem byť s Ním?“

A Ježiš tiež navrhol položiť si túto otázku, povedal:

„…skôr než ktosi začne stavať vežu, najprv prepočíta, či má peniaze, aby nezačal a potom tam nemusel všetko nechať, zastaviť sa v polovici cesty…” potrebuje teda zhodnotiť svoje sily.

Alebo ten, kto musí viesť vojnu, nech zváži, či má dostatočné vojsko.

A tak ten, kto chce nasledovať Ježiša, si musí položiť túto otázku, a ak si ju nepoloží, znamená to, že nepochopil, čo mu Ježiš navrhuje.

Apoštoli to pochopili:

„Chceli by sme ho nasledovať, ale cítime sa slabí, krehkí, váhame, sme ochotní niečo urobiť, ale nie všetko, pretože to žiada príliš veľa.“

Idú teda za Ježišom, ale ešte nie sú celkom presvedčení, a preto sa na Ježiša obracajú s prosbou.

Nechajme ich, nech to povedia: „Daj nám väčšiu vieru!“

Nakoniec si títo učeníci uvedomili, že majú málo viery.

Kanaánskej žene Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera.“

Na druhej strane učeníkom niekoľkokrát zopakoval: „Ste ľudia malej viery.“

Keď ich napríklad videl, ako sa boja o jedlo a oblečenie, povedal:

„Ale pamätajte, že ak Boh tak oblieka trávu na poli, ktorá je tam dnes a zajtra je hodená do pece, o čo viac sa bude starať o vás, ľudia malej viery.“

Alebo keď ich videl vystrašených vlnami mora, ktoré nie sú vlnami Tiberiadského mora, sú to búrky života, búrky, ktoré vidíme v spoločnosti, v cirkvi, strata hodnôt, a človek je vystrašený, pretože zabúda, že Boh sprevádza dejiny ľudstva a neverí, jeho viera je krehká a Ježiš hovorí týmto vystrašeným ľuďom, ktorí si myslia, že oni sú tí, ktorí musia čeliť búrkam sveta sami, hovorí:

„Ste ľudia malej viery“.

Dokonca aj Petrovi, keď ho Ježiš pozýva, aby k nemu prišiel, pretože Peter nasleduje svoje sny, Ježiš mu hovorí: „Poď ku mne“ a Peter sa vydáva smerom k Ježišovi, teda k jeho ponuke, ktorá je darom života, ale potom sa zľakne, bojí sa smrti, že stratí život, nie vo vlnách Tiberiadskeho jazera, ale vo voľbe, ktorú mu Ježiš ponúka, a chce sa vrátiť, zľakne sa a Ježiš ho chytí za ruku a povie mu:

„Ale prečo pochybuješ, že je to správna voľba? Poď ku mne, si človek malej viery.“

A tiež učeníkom, keď sú na lodi a hádajú sa, lebo si nevzali chlieb, a Ježiš hovorí:

„Prečo sa hádate ľudkovia malej viery?“

V tejto chvíli si uvedomujú, že majú málo viery, a pýtajú sa… ale ako ju zväčšiť?

A počuli sme, že sa obrátili na Ježiša s prosbou:

„Daj nám väčšiu vieru!“

Môže sa však viera zväčšovať alebo zmenšovať?

Záleží na tom, čo sa myslí pod pojmom viera. Ak napríklad viera znamená súlad s pravdou: že Boh existuje, že Kristus je osoba, ktorá konala zázraky, že zomrel na kríži, že vstal z mŕtvych… Ak verím týmto pravdám, som veriaci.

Ateista nemá vieru.

Ak ju chápeme ako nasledovanie pravdy, potom viera nemôže rásť ani klesať… buď je, alebo nie je.

Ateista nemá vieru, nie že by jej mal málo, nemá ju vôbec.

Viera je teda aj súlad (súhlas) s pravdou, ale to nestačí, pretože Jakub v druhej kapitole svojho listu hovorí:

„Bratia, ak niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky, aká je to viera?

Ak je napríklad brat alebo sestra bez šiat, bez každodenného jedla, človek mu povie: „No, skús to zvládnuť,“ aká je jeho viera?“

Ty veríš, že je len jeden Boh, dobre robíš, ale aj diabli veria a dokonca sa trasú… Nestačí veriť v isté pravdy, viera ide ďalej.

Niekedy sa viera stotožňuje s náboženstvom, to znamená, že sa hodnotí na základe vonkajších prejavov tejto viery, napríklad keď sa pýtame: v Európe sa viera rastie, klesá…?

Nuž, posudzuje sa podľa toho, koľko ľudí chodí do kostola, koľko sa modlí, koľko sa v kostole žení; je jasné, že ak takto chápeme vieru, buď sa zväčšuje, alebo zmenšuje, ale vonkajšie prejavy religiozity nemožno stotožňovať s vierou a môžu pretrvávať aj dlhý čas tam, kde už po viere nie je ani stopy; koľkokrát vidíme znamenia kríža, ktoré sú len poverčivými gestami.

Ujasnime si teda, čo máme na mysli pod pojmom viera.

Po prvé, veriť nie je iracionálna voľba, to by bola ľahkovernosť a tej je stále veľa.

Viera je predovšetkým o zmýšľaní.

Keď Ježiš povedal, že „človek musí milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou“, mal na mysli rozumnosť rozhodnutia, ktoré človek urobí.

V určitom bode však táto primeranosť dosiahne vrchol a nepokračuje ďalej.

Keď napríklad človek spozná Krista, študuje jeho evanjelium a pochopí posolstvo, ktoré mu ponúka, k akým záverom dospeje?

Vždy hovorí, že je veľmi rozumné, čo mi zjavuje o Bohu. Zjavenia pohanských bohov, modiel, neboli vôbec rozumné; k návrhu Božej tváre, ktorý mi Ježiš predkladá a ktorý odráža svojou osobou, tento Boh je rozumný, a potom jeho návrh ako človeka je úžasný, nemôžem nájsť lepší, zakaždým, keď ho počúvam, uvažujem a nakoniec vždy dospejem k záveru, nevyhnutne… Má pravdu!

Ani to však ešte nie je viera.

Viera sa spúšťa práve vtedy, keď je táto rozumnosť zavedená, keď človek povie:

„Odovzdávam mu svoju vernosť“, keď sa do neho zamilujem do takej miery, že poviem: „Chcem spojiť svoj život s tvojím v plnej harmónii zámeru“… zamilovanosť je spustená… to je viera!

A potom pochopíme, že táto viera sa môže zväčšovať alebo zmenšovať a môže dokonca zaniknúť.

Môžem byť s Ježišom a istý čas mu dôverovať a potom sa vrátiť k pohanskému životu, tak ako sa to stáva v mnohých milostných vzťahoch… sú vzostupy a pády, milostné vzťahy, ktoré vzplanú a potom zaniknú, chvíle, keď je zaangažovanosť páru úplná, a iné chvíle, keď prevládne rutina, monotónnosť, únava, a potom je tu riziko, že sa láska, vzájomná dôvera zmenší… je to tak, viera je práve toto zamilovanie sa do Krista, keď človek pochopil, že návrh, ktorý mi dáva, je rozumný, a táto viera môže rásť alebo klesať.

Je teda pochopiteľné, že tvárou v tvár návrhu, ktorý nám Ježiš predkladá, môžeme pocítiť svoju slabosť.

Pamätáme si, ako v Kafarnaume ľudia, keď počuli, čo Ježiš navrhuje, povedali:

„Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“

Teraz je to otázka poznania, pretože táto viera/láska môže rásť alebo klesať, pýtame sa sami seba:

„Ale kto môže túto vieru zväčšiť, umožniť aby rástla?“

Učeníci prosili Ježiša, aby ich viera rástla.

Počujme, čo im odpovedal:

„Pán odpovedal: „Keby si mal vieru ako horčičné zrnko, mohol by si povedať tejto moruši: ‚Choď a zasaď sa v mori‘, a poslúchla by ťa.

Počuli sme prosbu, s ktorou sa apoštoli obrátili na Ježiša:

“ Daj nám väčšiu vieru“.

Doslovný preklad pôvodného gréckeho textu by znel: “ Pridaj nám trochu viery k tomu málu, čo máme“.

Potom pochopíme dôvod, prečo Ježiš neodpovedá na ich otázku… pretože to nedáva zmysel.

On nie je ten, kto môže zväčšiť vieru, pretože viera je slobodná odpoveď, ktorú človek môže dať alebo odmietnuť na ponuku lásky, ktorú Ježiš ponúka všetkým.

V skutočnosti si každý deň overujeme, že sú ľudia, ktorí zostávajú len obdivovateľmi Ježiša, iní sa do neho zamilujú len trochu, dajú mu trochu náklonnosti, iní mu dajú trochu viac, a potom sú tu svätí, ktorí skutočne nasadzujú svoj život pre evanjelium.

Spomeňme si na svätých: Ján z Boha, Kamila de Lellis, Cottolenga, Dona Bosca, Salva D’acquista, Maximiliána Kolbeho… títo skutočne nasadili svoje životy z lásky ku Kristovi.

Aby nás Ježiš povzbudil k tomu, aby sme sa mu plne oddali, aby sme mu úplne dôverovali, namiesto odpovede učeníkom uvádza paradoxný obraz, aby nám povedal, aké zázraky dokáže viera:

„Mohli by ste tejto moruši povedať: „Vytrhni sa, choď a zasaď sa do mora“, a ona by vás poslúchla.“

Matúš a Marek vo svojich evanjeliách nehovoria o rastline, ktorú možno vytrhnúť a zasadiť do mora, ale o hore, ktorú možno pohnúť a hodiť do mora, a tento obraz hory musel byť príslovečný, pretože ho používa aj Pavol v 13. kapitole svojho prvého listu Korinťanom.

O akej rastline hovorí Ježiš?

Nie je jasné, či ide o morušu alebo o platan, „sykáminos“ sa môže vzťahovať na obidva stromy, ale videl som, že sa do hebrejčiny prekladá ako „shikmà“, čo je „platan“, a domnievam sa, že Ježiš má na mysli platan, pretože to lepšie odráža jeho myslenie.

Platan bol v Palestíne a Egypte veľmi rozšírenou drevinou, ktorá poskytovala trvanlivé drevo, ktorému neškodí teplo ani vlhkosť. Z tohto dreva boli vyrobené egyptské truhlice na múmie, ktoré sú aj po tisícročiach vo výbornom stave.

V Egypte bol platan aj symbolom nesmrteľnosti, pretože toto drevo sa zdalo byť neporušiteľné a verilo sa, že šťava z plodov platanu má okultnú moc, a to dokonca nesmrteľnosť.

Platan je charakteristický tým, že má veľmi silné a hlboké korene, ktoré je takmer nemožné vykoreniť, zostávajú v zemi aj po vyrúbaní rastliny viac ako 600 rokov.

A Ježiš sa odvoláva na dva momenty tejto rastliny, aby povedal, čo viera dokáže vytvoriť.

Jeden veľmi ťažký: keď je táto rastlina vykorenená, je to možné, ale naozaj veľmi ťažké;

druhý celkom nemožné: aby to rastie v mori.

Čo chcel Ježiš povedať týmito dvoma metaforami, týmito paradoxnými obrazmi?

Viera dokáže dosiahnuť mimoriadne výsledky, a to nielen ťažké, ale aj také, ktoré každý považuje za nemožné.

Ježiš povedal otcovi toho epileptického chlapca:

„Všetko je možné tým, ktorí veria“.

Môžeme si spomenúť na niektoré udalosti, ktoré považujeme za veľmi ťažké alebo dokonca nemožné: svetový mier… nemožné!

Sme svedkami súťaženia o to, kto viac zastraší, kto viac poškodí, alebo kto viac ukradne.

Nikdy nenastane mier, keď si ľudia budú naďalej konkurovať, trhať sa navzájom ako vlci… Prečo to robia, z akého dôvodu?

Pretože nedôverujú evanjeliu, chcú riešiť problémy vlastnou hlavou; nech dôverujú aspoň trochu, nie veľa, len trochu, nech sa delia o svoje dobrá namiesto toho, aby si ich navzájom kradli, nech si uvedomia, že nie sú nadľuďmi, pánmi sveta, ale že Boh je pánom sveta, nech začnú chápať, že sme ľuďmi vtedy, keď milujeme, keď sa zaujímame o tých, ktorí to potrebujú, keď im pomáhame, nie keď vládneme.

Keby si aspoň trochu uvedomili túto pravdu evanjelia a uverili Ježišovi, skončili by nielen vojny, ale aj nespravodlivosť, bieda, hlad.

Ak sa zázrak nestane, je to chyba našej nedostatočnej viery… nedôverujeme mu.

Očakávali by sme, že budeme môcť pokračovať vo svojich hriechoch a že On urobí zázrak, aby neexistovali následky našich hriechov. Nie! Viera robí zázrak.

Zamyslime sa aj nad tým, koľko koreňov platanu nájdeme v ľudských srdciach, o ktorých hovoríme, že ich nikdy nevykoreníme: zášť, nevraživosť za utrpené krivdy…

Obnovenie pokoja, dosiahnutie zmierenia, zvládnutie odpustenia, obnovenie vzťahu po zrade… sú to veľmi ťažké udalosti, nie nemožné, ale ťažké, ak človek dôveruje Ježišovi a jeho evanjeliu, toto všetko sa dá dosiahnuť.

Zamyslime sa aj na osobnej úrovni… je nemožné odstrániť určité zvyky, zlozvyky, život plný kompromisov, dokonca zhýralosť, ktoré sú v nás zakorenené ako druhá prirodzenosť?

Odpoveď je: nie.

Kto dôveruje Kristovi a jeho evanjeliu, získava aj tento zázrak, a ak sa zázraky nedejú, je to pre nedostatok našej viery, pretože zázrak nevykonáva Boh, ale vždy nasleduje po našom prijatí ponuky, ktorú nám Ježiš predkladá.

Keď dôverujeme jeho slovu, dejú sa zázraky.

Aby objasnil svoju myšlienku, Ježiš teraz uvádza podobenstvo. Vypočujme si to:

Kto z vás, ak má sluhu, ktorý orie alebo pasie jeho stádo, mu povie, keď sa vráti z poľa: „Poď rýchlo a sadni si za stôl“? Či mu radšej nepovie: „Priprav jedlo, opáš sa a slúž mi, kým sa nenajem a nenapijem, a až potom budeš jesť a piť“?

Bude mať voči tomuto služobníkovi nejaké záväzky, pretože splnil príkazy, ktoré ste dostal?

Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia. Urobili sme, čo sme museli.“

V podobenstve Ježiš predstavuje postavu otroka, ktorý strávil celý deň na poli orbou a večer unavený prichádza domov.

Očakávali by sme, že mu majster zablahoželá k jeho práci a potom mu povie:

„Teraz si sadni za stôl a daj si niečo na jedenie.“ 

To by sme očakávali my, nie učeníci v Ježišovej dobe, ktorí dobre vedeli, ako sa správajú páni… otrok bol považovaný za majetok pána a nemohol si robiť žiadne nároky.

Ježiš nemá v úmysle riešiť otázku vykorisťovania, sociálnej spravodlivosti alebo otroctva, nevstupuje do tejto témy, berie túto skutočnosť a používa ju ako príklad na poučenie pre každého, kto chce byť jeho učeníkom, a preto kladie tri otázky.

Prvá: povie pán tomu sluhovi: „Poď, sadni si za stôl, najedz sa?“

Odpoveď učeníkov je určite nie, to mu nepovie. Z akého dôvodu?

Pretože sluha zostáva sluhom, keď je na poli, aj keď je doma, zostáva sluhom cez deň aj večer… to je jeho prirodzenosť, to je jeho identita, byť vždy pripravený slúžiť a len slúžiť.

Druhá otázka, ktorú Ježiš kladie učeníkom:

Či mu Pán radšej nepovie: „Uprav sa, opáš sa a poď sem, aby si mi poslúžil, keď sa najem, naješ sa aj ty. Či mu to tak nepovie?“

Odpoveď učeníkov znie: „Určite áno, povie mu to: Poslúž mi, potom sa naješ.“

Správanie tohto pána zasiahne našu vnímavosť aj preto, že nám možno prebehne mysľou myšlienka, že Ježiš chce uzavrieť takto: „Boh je Pán, vy ste sluhovia a pamätajte, že musíte vždy poslúchať a len poslúchať“. Kam chce Ježiš zamieriť namiesto toho?

Chce učeníkom a nám vštepiť do mysle dve pravdy.

Prvá pravda: kto Ho nasleduje, musí si uvedomiť svoju identitu sluhu, jeho prirodzenosť bude vždy prirodzenosťou sluhu, nikdy nebude čas ani miesto, kedy sa stane pánom.

Vinič vždy zostáva viničom, nemení svoju povahu, nemôže sa stať granátovým jablkom; vždy a všade sa od neho očakáva, že bude dávať hrozno, nič iné… taká je jeho povaha.

Od Kristovho učeníka sa očakáva len to, že bude vždy a všade k dispozícii každému, kto ho potrebuje. To je prirodzenosť učeníka: byť vždy služobníkom.

Druhá pravda: odkiaľ pochádza táto služobnícka povaha?

Niektorí, ako som povedal, si možno myslia, že pán v podobenstve predstavuje Boha a my sme sluhovia. Nie, učiteľom nie je Boh, učiteľom žiaka je chudobný človek, ten v núdzi je ten, kto dáva príkazy žiakovi, a žiak musí byť vždy pozorný k potrebám učiteľa, ktorý je tým, kto je v núdzi, a vždy musí byť ochotný slúžiť, a dokonca nesmie čakať, kým mu dá príkazy, musí sa chytiť potrieb svojho brata.

Prirodzenosťou učeníka je byť služobníkom

A odkiaľ sa v ňom berie táto povaha sluhu?

Od nebeského Otca, ktorý nie je pánom nikoho, je služobníkom všetkých, pretože je stvorený z lásky a len z lásky.

Milovať znamená slúžiť, opakom lásky nie je nenávisť, nenávisť je totiž niečo iné, opakom lásky je nadvláda nad druhým, zotročenie druhého, a po takomto správaní niet ani stopy v Bohu, ktorý je služobník a jediný služobník.

A túto Božiu tvár sme kontemplovali v Ježišovi z Nazareta, dokonalom obraze Otca.

On to povedal: „Neprišiel som, aby mi slúžili, ale aby som slúžil.“

Spomeňme si na jeho gesto, ktoré odhaľuje Božiu identitu… umývanie nôh človeka.

A nezabudnime, že najkrajší titul, ktorý sa v Biblii opakuje na adresu najdôležitejších postáv, je „služobník Pánov“, teda služobník Božieho plánu a zámeru.

Tretia otázka, ktorú Ježiš kladie, je možno tá najhrubšia a prekvapí nás viac ako tie predchádzajúce:

„Bude mať pán voči tomu sluhovi nejaké záväzky, pretože splnil jeho príkazy?“

Odpoveď je: nie.

A Ježiš uzatvára: „Aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte:

„Sme len neužitoční služobníci, urobili sme, čo sme mali.“

To znamená, že sme sa správali podľa svojej prirodzenosti.

Tieto Ježišove slová nás nechávajú trochu zmätených a mnohokrát sa pokúšali zmierniť to „neužitočné služobníctvo“, aj ja som sa pokúsil nájsť riešenie, „achreios“ nemá iný význam, naozaj znamená „neužitočný“, takže to neobchádzajme, nechajme to tak, ako to je.

Prečo Ježiš používa taký tvrdý jazyk?

Ježiš vie, že učeníci možno pochopili a prijali svoju prirodzenosť služobníkov, ale ešte stále im zostáva urobiť jeden krok, ktorý je možno najťažší…

Toto je tretia pravda, ktorú im chce Ježiš vštepiť do mysle:

„bezodplatnosť lásky“ (nezištnosť). Bezodplatnosť charakterizuje službu služobníka.

Učeník nemiluje preto, že očakáva odmenu, ani tu, ani v nebi, ale preto, že je to jeho prirodzenosť Božieho dieťaťa a chce sa podobať svojmu Otcovi v nebi.

Ježiš používa tento provokatívny obraz, pretože chce skoncovať s duchovnosťou zásluh, ktorú hlásali farizeji a aj niektorí duchovní učitelia dodnes.

Farizeji tvrdili, že vernosť Zákonu dáva právo očakávať odmenu od Boha, že Boh je teda zamestnávateľ, ktorý na konci dňa platí.

Učeník slúži a miluje, pretože je dobré vidieť svojho brata šťastného po tom, čo prijal moju službu, miluje, pretože chce byť ako Otec v nebi.

Čo má toto podobenstvo spoločné s témou, ktorej sa Ježiš venuje, teda s témou viery?

Vo svete, kde každý sníva nie o tom, že bude sluhom, ale o tom, že bude pánom, to je logika, ktorá riadi svet, logika zla podľa Ježiša, sa títo ľudia cítia tým viac naplnení, tým viac ako ľudia, čím viac môžu vládnuť a byť obsluhovaní.

Môže sa tento svet zmeniť?

Môže sa zrodiť nový svet nie z ľudí, ktorí sa všetci snažia byť pánmi, a preto musia súťažiť, musia bojovať, svet, kde sa všetci cítia byť sluhami, jeden druhého?

Myslím, že odpoveď, ktorú dáva každý, je:

„To sa nikdy nestane, to je nemožné!“

Môže v tomto mori nespravodlivosti, korupcie a násilia vzklíčiť nové a bratské ľudstvo, v ktorom zavládne mier?

Odpoveď, ktorú sme v pokušení dať, je:

„Také ľudstvo sa nikdy nezrodí!“

Namiesto toho nám Ježiš chce povedať: „viera je tiež schopná vytvoriť tento nový a bratský svet“.

Čo je väčší zázrak ako tento?

Dokonca aj platan, ktorý rastie v mori, je menším zázrakom ako to, čo dokáže viera, vytvoriť svet, v ktorom sa všetci ľudia cítia ako bratia, ako vzájomní služobníci.

Toto je svet, ktorý chce Boh uskutočniť, a ak veríme Kristovmu slovu, tento svet sa uskutoční.

---

Malý dodatok:

Viera sa rozvíja tak, že odpovedáme na Božie volanie… na Jeho slovo, na Jeho pozývanie.

A takto to vnímajú naši novici: