Animátorská víkendovka

/v , /od

Milý animátorský denníček! Viem, na naše zážitky sme ťa nechali čakať naozaj dlho, no školské povinnosti nás zasypali ako lavína. Aby sme im aspoň na chvíľu unikli, v piatok 15.10. sme učebnice z batohov vybrali a vymenili ich za oblečenie, spacák a zápisník.

Tá dobrodružnejšia polovica z nás víkendové dobrodružstvo začala na vlakovej stanici. Tí ostatní, ktorých kalendár upozorňoval okrem víkendovky aj na stretko, si splnili svoje animátorské povinnosti a nasadli do auta.

Nepopieram, cesta bola dlhá no v takej úžasnej partii ubehla rýchlo. Nakoniec sme sa zvítali a ubytovali na internáte saleziánskej školy v Žiline. Ocitli sme sa na palube výletnej lode Poseidon. Na chvíľu sa z nás stali osoby z rôznych kútov sveta a z rôznych spoločenských vrstiev – mohli sme sa porozprávať s anglickým lordom, profesorom botaniky, predavačkou či mladou cestovateľkou. Prvý večer plavby sme odštartovali večerou a tancovačkou. Zábavu prerušil varovný krik posádky – neďaleko vybuchla rádioaktívna bomba a my sa potápame. Radostná zábava a smiech sa v momente zmenili na boj o holý život. Žiaľ, nie všetci tento boj vyhrali.

Po niekoľkohodinovom trápení sa odvážnej skupinke preživších podarilo doplávať na neďaleký ostrov a vypustiť svetlicu, aby nás niekto zachránil. Našťastie, naše signály zbadala iná loď a priplávala po nás. Po namáhavom boji s prírodnými živlami sme všetci veľmi rýchlo zaspali zaslúženým spánkom v jej kajutách.

Presne viem, čo si teraz myslíš – ráno sme vstali a oslavovali našu záchranu. No musím ťa sklamať, ráno vyzeralo úplne inak…Zobudili sme sa na nepríjemný zvuk sirény, z ktorého nám skoro praskli ušné bubienky. Rýchlo sme sa prezliekli a vydali sme sa zistiť, čo tento rámus znamená. Privítala nás posádka v ochranných odevoch, rukaviciach a s rúškom na tvári. To mohlo znamenať jediné…

Výbuch nespôsobil iba otrasy a veľké vlny, ale okrem nich sa rozšírila aj neznáma nebezpečná nákaza, ktorá sa prejavuje trasením rúk. Aby sme eliminovali riziko nákazy, kým nájdeme protiliek, spravili sme bezpečnostné opatrenia – rozdelili sme sa do tímov a zviazali sme si ruky. Takto chránení sme sa vydali plniť dôležitú misiu – zistiť DNA vírusu a objaviť protiliek.

Môžeš mi veriť, zapotili sme sa viac ako pri úniku z lode. Napokon sa nám podarilo objaviť DNA, vytvoriť protiliek a rovno ho aj otestovať – našťastie bol náš výskum úspešný a mohli sme sa znova slobodne pohybovať. Tento úspech sme oslávili výborným obedom, volejbalom a rôznymi aktivitami. Budovanie partie sme zvládli na jednotku.

Keďže animátorstvo nie je len o skvelom kolektíve animátorov, poobede sme sa presunuli k inej oblasti animátorského života – k stretkám. Dozvedeli sme sa, na čo všetko máme dbať pri výbere tém a aktivít na stretká a pod dohľadom Niky sme to skúsili previesť aj do praxe. Som si istá, že ti nemusím hovoriť, kto založil saleziánov. Áno, práve na don Bosca a jeho život sme sa zamerali v ďalšej z aktivít, ktoré nás čakali. Všetci sme museli prehľadať najtajnejšie zákutia mozgových závitov, aby sme dokázali poskladať jeho životný príbeh. Spoločnými silami sa nám to napokon podarilo a mohli sme sa presunúť k hlavným častiam večera – sv. omši a večeri.

Ráno sme sa plní síl stretli na raňajkách. Nedeľné doobedie sa nieslo v znamení ďalšieho aspektu animátorského života. Vieš o čom hovorím? Trochu ti napoviem… začína na D a končí na uchovný život. V osobnej modlitbe a aj na spoločnej omši sme Bohu poďakovali za krásny spoločný čas a prosili si veľa síl do ďalšej animátorskej služby.

Víkendovku sme ukončili slávnostným nedeľným obedom a po ňom nastal čas na našu najmenej obľúbenú aktivitu – balenie, lúčenie a cestu domov. Milý denníček, sme na konci rozprávania. Verím, že si cez neho prežil všetky naše zážitky aspoň v duchu a že sa tešíš na zážitky, o ktoré sa s tebou podelíme nabudúce. Zatiaľ ahoooj!

Duchovná obnova animátorov

/v , , /od

Milý denníček popradských animátorov!

Opäť sa hlásim s novými zážitkami. No sú trochu iné ako tie predchádzajúce. Smiech, behanie a zábavu sme odložili bokom. Vymenili sme ich za ticho.Áno, vidíš správne. Za ticho. A ak sa pýtaš prečo, hneď ti to objasním.

Po piatkovej omši v oratku sme sa vybrali na chatu na Kvetnici. Strach zo stretnutia s medveďom nás zavrel do chaty, a tak sme večer strávili rozhovormi a spoločenskými hrami.

Energiu do ďalšieho dňa nám dodali výborné špekačky. Po nich si každý našiel svoj zápisník a duchovná obnova sa mohla začať. Don Maťo Kačmáry nám dal nejeden podnet k zamysleniu, a tak sme sa plní myšlienok rozišli na svoje obľúbené miesta.

Najbližšie dve hodiny bolo počuť iba vtáčí spev (áno, znie to neuveriteľne, ale bolo ho počuť aj do chaty) a tiché kroky. No o to viac slov a myšlienok nám behalo v mysli. Na poludnie sme sa všetci stretli na sv. omši, ktorou sme duchovný program ukončili.

Duchovne nasýtení sme potrebovali nasýtiť aj svoje bruchá, k čomu výborne poslúžil guláš s kakaovníkom. Po obede a upratovaní nám ostalo už len jedno. Zobrať si so sebou svoje veci, nové predsavzatia a skúsenosti a vrátiť sa domov.

A tebe, denníček, tiež ostáva iba jedno. Veriť, že na naše ďalšie zážitky nebudeš musieť čakať príliš dlho…

Animátorské Emauzy

/v , , , /od

Milý denník popradských animátorov,

po Veľkej noci strávenej s rodinami a v našich farnostiach prichádza aj čas, aby sme sa znovu stretli aj my – animátori tvojho strediska.

Ako to už býva zvykom, hoc si na to nikto nepamätá, dôvodom nášho zhromaždenia boli – Emauzy. Ako dopadli Emauzy podľa Lukáša? To sa dočítaš v Lukášovom Evanjeliu, 24;13-32. Snáď si nemyslel na niečo iné…

Miro nás pútavým gifom navnadil, a tak sme sa viacerí odhodlali akcie zúčastniť. Hoc niektorí stále netušili kam a stratili sa v čase i v priestore. Keď sa úvodná naháňačka a schovávačka skončila, mohli sme začať s programom na Kvetnici. Vydali sme sa v ústrety západu slnka na Zámčisko. K západu slnka. No. Organizátori zabudli objednať slnko… Hmla a saharský piesok nás obrali o veľa výhľadov. Ale pekné fotky máme, tak sa sťažovať nebudem.

Cestu dole sme obohatili o duchovný zážitok modlitbou ruženca. Z Kvetnice sa naša zostava presunula do nášho skromného oratka.

Iba jedna členka zostavy však vedela, čo sa bude diať ďalej. Pripravila si pre nás totižto veľkú súťaž s jasnou témou: naše oratko a ľudia (alebo veci) v ňom. 

Krycie meno tejto súťaže bolo BAK. Pýtaš sa prečo? Poviem ti len toľko, že tvorkyňa súťaže má veľmi rada skratky, a nie každý im musí rozumieť.

Popasovali sme sa s otázkami o prítomnosti i histórii oratka, skúšali sme šťastie pri bizarných štatistikách, spomínali si na texty táborových hymien, a vo veľkom finále ukladali náhodne vybrané predmety na správne miesto v oratku.

V priemernom animátorskom denníku by stálo, že víťazstvo nebolo dôležité a je hlavné, že sa všetci dobre bavili, ale vyhrať sa podarilo mojej skupinke, takže tu také veci písať nebudem. Radšej sa poďakujem skvelej spoluanimátorke, ktorá pripravila program a dala mi tak možnosť opäť v niečom zvíťaziť.

Pozbierané koláčiky a teplé čajíky zo stola zmizli rýchlo, to isté sa dá povedať aj o našom spoločnom čase. Ale slovami klasika „dobre bolo”, už aspoň všetci vieme, čo sa robí na takých Emauzách.

Animátori na Tepličke 29.2 -3.3. 2024

/v , /od

Náhodný zápis do animátorského denníka

Milovaný (ne)denník popradských animátorov, bol obyčajný štvrtok, keď sa niektorí z nás rozhodli vydať vstriecť volaniu Mira, teda „volaniu dobrodružstva”.

Nahádzali sme veci do auta a vydali sme sa na Tepličku. Prvú aktivitu – neznič si po ceste auto, sme zvládli na jedničku, no došli sme už za tmy.

Túžba zahrať si airsoft bola väčšia ako všetky nepriaznivé faktory a princípy logiky. Bola tma? Áno. Rosili sa nám okuliare? Áno. Vedela som či oproti mne beží Peter alebo medveď? Nie. (Bol to Peter.)

Po pár kolách v nás predsa len zvíťazilo „ráno múdrejšia večera” a pobrali sme sa dnu. Zbrane sme vymenili za hudobné nástroje a zvolili sme si miernejšiu aktivitu – sv. omšu.

Nasýtili sme ducha i následne naše bruchá a neodpustili sme si partičku – What do you meme.

Nastalo to múdrejšie ráno. Vonku bolo krásne, a hlavne bolo vidno. Nasadili sme výstroj a hra sa mohla začať. „Zahráme si pár kôl a najneskôr o 13tej si dáme obed,” hovorili…

Match, bomba, policajti, vymenili sme viacero typov hier.

O 15:30 začalo pršať a nám došlo, že asi je čas dovariť ten obed.

Jedlové experimenty dopadli viac ako dobre (alebo sme len boli fakt hladní) a pri stole sme si vymenili viacero povzbudivých slov. Reakcie typu “aww” sme prestali počítať. Radšej.

Po obede sa začala rošáda prítomných. Niektorí našu posádku opustili, iní zase pribudli.

Obmenu sme oslávili sv.omšou. Opäť vskutku čarovné. Omša sa skončila, no mysľou sme viacerí zostali pri Ježišovi. Najmä keď sa na stole objavilo z 8 vajec 13 palaciniek a nás bolo 15. Žiaľ, žiadne množenie palaciniek sa neudialo. No na nálade nám to rozhodne neubralo.

Už v obmenenej zostave sme sa vybrali na nočnú hru. Tentokrát aspoň bez okuliarí. Tím výsadkárov ukryl v lese „bombu”. Tím tých druhých ju musel vypátrať a pri tom prežiť. S radosťou ti, milý zápisník, viem potvrdiť, že k stratám nedošlo a zvíťazil tím tých druhých.

Po tomto intenzívnom zážitku sme už preferovali prostredie vnútra chaty. A tak sme si, ako inak, dali ďalšie kolo What do you meme. Po naozaj vtipnom kole to chlapci zapečatili „Nakazením rotavírusom podľa Krišpína”. A aby sme sa nesmiali pridlho, nasledoval aj príbeh o Helenke. Kto vie, ten nepočúva keď Ondro zdvíha ruky…

Keď sme prežili noc bez nežiaducich útokov Helenky, naše ambiciózne plány ísť na Kráľovú hoľu sa bohužiaľ, nanešťastie, žiaľbohu, kvôli počasiu museli zrušiť a vymysleli sme si alternatívu výletu – Dzurová.

Umyli sme sa, vychystali sme sa, výjdeme z chaty… a ideme hneď dnu. Začalo pršať. Tento čas nevyužitý na výlet sme plnohodnotne využili pre Pána. Nastal opäť čas výletu. 

Výprava sa rozdelila na dve skupiny podľa fyzickej zdatnosti a podľa písmenok v 23. páre chromozómov. Po zdolaní kopčeka sa skupina XX a XY slušne počkala a začala zábavná časť.

Každý krok bol prekvapením. Nemyslím, milý denník, prekvapenie ako veľmi mi klesla kondička, skôr ako hlboko mi klesla noha do vrstvy snehu.

Vyšli sme na vrchol po stopách (dierach) osoby idúcej pred nami. Vánok, ktorý nám vial vlasy, Horalka za odmenu, pochvala od Mira, čarovný výhľad, ktorý sa nám na pár chvíľ ukázal a pecková fotka stáli za tú kvapalinu v topánkach.

Cesta hore nám dala príležitosť reflektovať nie len náš fyzický výkon, ale aj ten duchovný. Pár ľudí využilo cestu dole na spoveď. Vidina suchých ponožiek pred očami nás hnala neustále vpred. Došli sme na chatu.

Tak ako v praveku je obdobie nazývané „doba temna” kvôli deficitu informácií a historických záznamov, nazvem poobedňajších čas po výlete „dobou temnou”. (Nie len kvôli spánku.) Po „temnej dobe” sme sa opäť tešili z nových členov a strávili sme večer pri spoločenských hrách. Zážitky z Cypru a čierny čaj, či vybrnkávanie na gitare nám spríjemnili večer.

Po zaslúženom telesnom odpočinku nás hneď ráno čakal odpočinok duchovný – sv. omša. Nedeľu sme ani lepšie začať nemohli. Po pokrme duše aj tela sa chlapčenské zastúpenie posledný krát oblieklo do maskáčov a zahrali si dermiéru airsoftu. Zatiaľ čo vonku bolo odporúčané nevykúkať, vnútri sa hrala vedomostná prestrelka I know!

„Je čas na obed“ zakričal Ondro spokojný so svojou mexicko-indickou kuchyňou. Všetci jedli plnými dúškami a vzápätí sa plnými dúškami upratovalo. Onedlho už si všetci naložení v aute vychutnávali krásy Tepličkovského kraja pri počúvaní oldies hudby. Okej, ale teraz sa už ponáhľame naspäť do civilizovaného sveta kde signál a splachovanie nie sú len snami. A kde nám spomienky na chatu ťahajú kútiky úst do zvlneného úsmevu.

Ak ti tieto ukážky fotiek nestačili, neváhaj mrknúť sa aj TU

Prípravkárov už niet! Kde zmizli?

/v , , , /od

víkendovka animátorov z oratka

Milý denník popradských animátorov,

je piatok 26.5., pre mnohých smrteľníkov obyčajný deň, no pre našich prípravkárov ani zďaleka. Po sv. omši v kostole sv. Cyrila a Metoda ich totiž čakalo to, na čo sa celý rok intenzívne pripravovali – animátorská skúška. Kým sa úpenlivo snažili dostať zo seba všetky nazbierané vedomosti, my sme sa pobrali pešo na Kvetnicu, aby sme sa poriadne pripravili na večerný obrad prijatia nových animátorov do našej rodinky.

Priebeh nasledovný:

19:30 aranžujeme jedáleň

19:40 Maruška vyberá faklistov (držačov faklí pri obrade) a vysvetľuje nám úlohy

21:50 večeriame, lebo… lebo

22:10 ,,Ešte raz, čo mám vlastne robiť?“

22:13 prichádzajú prví úspešní absolventi a zároveň ex-prípravkári, pre ktorých sme to tu všetko chystali

Keď sa nazbierali všetci, mohol začať oficiálny program. Každý z absolventov si od nášho plamienka odpálil sviečku a tým symbolicky prebral štafetu na tomto behu za Don Boscom. Prebehlo slávnostné odovzdanie dekrétov i animátorských krížikov a párty mohla začať!

23:19 cool buchanie

23:35 “som sviňka ritipinka, som sviňka ritipinka…”

0:14 smiech, smiech a ešte raz, smiech

Zažmúrila som oči a zrazu bolo 7:40 a my sme sa po krátkej noci začali zliezavať na program. Čakala nás prednáška s našou hosťkou – Anežkou Karľou. Spolu s ňou sme mohli rozlišovať growth&fixed mindset v našom stredisku. Dokonca sme dostali aj pár šikovných rád, ako robiť veci tak, aby nás naše chyby posúvali vpred.

Keď nám už mozgové bunky odchádzali, vybrali sme sa, milý denník, vonku na poriadnu hráčsku nakladačku. Šatky, líšky, buldog, kráľu kráľu, hop. Všetky tieto hry 5krát minimálne. Očakávam zajtra svalovicu.

Deň končíme pri táboráčiku s gitarkou a pesničkami, čo ti poviem, skutočná romantika.

28.5. Zobúdzam sa o 7:39, číslam na budíku však neverím. O dosť viac vo mne totiž prevláda pocit vypľutej rezanky ako pocit animátorky, ktorá má byť o 20 minút ustrojená dole na omši. So saleziánskou presnosťou som ale predsa len získala nejaký čas k dobru.

Na omši je ozaj cítiť, že si nesieme v srdci tie krásne momenty z tejto víkendovky. Tímové pokriky, hromadné objatia či spojenie všetkých rúk za slov Otčenáša.

Ó a ak by si mi neveril, denníček, všetky fotodôkazy budú: TU!