Púť po stopách dona Bosca
Milý animátorský denníček!
Teraz z teba urobím naozajstný denník – podelím sa s tebou o nové zážitky každý deň. A výnimočne to nebude iba o nás, animátoroch. Toto dobrodružstvo s nami prežijú aj rodičia a ďalší oratkári. Prajem ti príjemné čítanie a verím, že ti moje zápisky priblížia atmosféru, ktorú budeme na púti po stopách dona Bosca prežívať.
Nedeľa 16.2.
Naše dobrodružstvo začíname svätou omšou v oratku. Po nej nasledujú posledné objatia na rozlúčku, nakladanie batožiny a s iba 35 minútovým meškaním nastupujeme do autobusu a vyrážame.
Už o pár minút sa autobusom nesie pravá oratkovská atmosféra – veselý smiech, diskusia a spev sa nesie z oboch koncov autobusu – z toho animátorského a aj z toho dospeláckeho. Priznám sa ti, milý denníček, netušila som ako jednoduché hry na cestu dokážu vyčarovať toľko smiechu a radosti.
Večer sa mení na hlbokú noc a autobus utícha. Je čas načerpať sily do ďalšieho dňa. Dobrú noc, denníček.
Pondelok 17.2.
S prvými lúčmi slnka sa zvítavame na čerpacej stanici, tentokrát už v Taliansku. Plní energie (tedáá aspoň tí, ktorí majú superschopnosť spať aj v autobuse) pokračujeme v aktivitách, ktorými si krátime cestu.
Na poludnie už posielame domov správu – šťastne sme dorazili do cieľa!
Prvá vec, ktorá nás čaká, je na našu obrovskú radosť obed. Po ňom si berieme veci a presúvame sa na miesto, ktoré bude najbližšie dni naším domovom – Colle don Bosco.
Čas rýchlo beží, a tak sa vyberáme poznávať miesta, kde sa začal písať príbeh dona Bosca. Salezián don Livio nám zábavnou formou s divadelnou asistenciou (ne)dobrovoľníkov z našich radov približuje ťažký život mamy Margity, malého Janka Bosca a jeho bratov. Tebe, milý denníček ukážem tieto miesta aspoň na fotkách.
Tí, ktorých ešte nezmohla únava sa rozhodli využiť večer na modlitbu ruženca a na spoločenské hry. Jediný argument, ktorý nás núti ukončiť tieto aktivity a ísť spať je vidina skorého ranného vstávania.
Utorok 18.2.
Milý denníček, vieš si predstaviť deň taký plný prehliadok, počúvania, obdivovania, modlitby a zamýšľania sa, že večer už poriadne nevieš, ako sa voláš? Ak nie, teraz ti ho opíšem. Presne tak totiž vyzerá program dnešného dňa.
Hneď po raňajkách sa vydávame na cestu. Naše kroky vedú do neďalekej obce Morialdo – do dedinky, v ktorej žil ďalší zo saleziánskych svätcov – Dominik Sávio. Tu nám don Livio rozpráva príbeh tohto malého chlapca, ktorý sa stal vzorom mnohých mladých. Máme možnosť navštíviť dom, v ktorom žil a kostolík, do ktorého sa ako malý chlapec chodieval modliť.
Naša cesta pokračuje naprieč miestami spätými so životmi Dominika Sávia a dona Bosca. Zastavujeme sa v dome rodiny Sáviovcov v Mondoniu, na statku Mogliovcov či v chráme, do ktorého mama Margita priviedla malého Janka k sviatostiam krstu, zmiernenia a Eucharistie. No omnoho viac ako krása architektúry nás oslovujú udalosti, ktoré sa tu odohrali.
Ani obedom naše prehliadky nekončia. Popoludní nás čakajú 2 mestečká – Riva presso Chieri – rodná obec Dominika Sávia a Chieri – mesto, v ktorom Ján Bosco strávil väčšinu svojich študentských rokov.
Ani po takom náročnom dni nedávame prednosť posteliam a tak ešte trávime večer pri Ligrette, Bangu a rozhovoroch. Končíme až vtedy, keď od únavy zaspávame na nohách.
Streda 19.2.
Ranné vstávanie je deň čo deň náročnejšie. No myšlienka na to, čo nás čaká všetkých vyťahuje z postele.
Hneď po raňajkách nastupujeme do autobusu a o hodinu už stojíme na Valdoccu v Turíne. Čaká nás prehliadka múzea, ktoré bolo kedysi prvým oratóriom. Myslím, drahý denníček, že sme už dávno neboli takí vďační za výklad v slovenčine ako práve tu. Po dvoch dňoch dvojjazyčných taliansko-slovenských výkladov je to pre nás vítaná zmena.
Na Valdoccu však nie sme sami. V týchto dňoch sa tam koná Generálna kapitula – zástupcovia saleziánov z celého sveta si volia nového predstaveného. A my, pútnici z Popradu, sme sa ocitli na sv. omši s všetkými týmito saleziánmi. Môžeš mi veriť, táto spomienka vo všetkých ostane ešte veľmi dlho.
Po výbornom obede sa vydávame objavovať ďalšie zaujímavé miesta v Turíne – miesta spojené so saleziánmi, ale aj napríklad Turínsky dóm, v ktorom je uložené Turínske plátno.
Štvrtok 20.2.
Zobúdzame sa plní nadšenia na deň, ktorý nás čaká. Bude niečím výnimočný – dnes nebudeme spoločne navštevovať pamiatky a počúvať výklady. Dnes budeme tráviť čas v tichu. Milý denníček, som si istá že vieš, čo tým myslím. Dnes nás čaká duchovná obnova.
Celé doobedie trávime na Valdoccu – duchovná obnova začína prednáškou saleziána Vlada Peregrima a pokračuje časom stíšenia sa. Časom, kedy máme možnosť zamyslieť sa, zreflektovať a stráviť čas v osobnej modlitbe. Duchovnú obnovu zakončujeme omšou a obedom.
Popoludní máme možnosť výberu – tí, ktorým sa Turín zapáčil ostávajú ešte na pár hodín v jeho uličkách. Nás ostatných čaká výstup na Sacra di San Michele – kláštor sv. Michala týčiaci sa na vysokom kopci. Skupinka odvážnejších si volí výstup ferratou, ostatní sa vydávajú chodníkom. Bez mučenia sa ti, denníček, priznávam – asi stokrát som sa chcela otočiť a vzdať to. No ten výhľad na Alpy a oblasť pod nami naozaj stál za to.
Na Colle don Bosco sa večer vraciame ešte zničenejší ako predošlé dni, no keďže je to posledná noc, spať nejdeme. Užívame si spoločný čas pri hrách, rozhovoroch a dobrom jedle. Slnko už má bližšie k východu ako k západu keď si líhame do postelí.
Piatok 21.2.
Budík zvoní o niečo neskôr ako sme si zvykli, no neteší nás to. Doobedie sa nesie v znamení balenia a chystania jedla na cestu. Tí, ktorých to ešte neomrzelo, majú možnosť navštíviť misijné múzeum. Vedel si, milý denníček, že saleziáni sú rehoľa, ktorá je v najväčšom počte krajín?
Púť sme začali omšou a rovnako ju omšou aj ukončujeme. Už iba posledná spoločná fotka a je čas vyraziť.
Autobusom sa aj teraz šíria hlasy plné smiechu, ale aj slová hlbokých rozhovorov a zvuky z rozprávky. Každý z nás si užíva posledné hodiny v tomto úžasnom spoločenstve.
Sobota 22.2.
Je sedem hodín ráno a my vystupujeme v Poprade. Nepripravení na podtatranské teploty si slová na rozlúčku hovoríme cez drkotajúce zuby. Domov sa rozchádzame unavení, zničení ale šťastní a plní zážitkov. Ako sa hovorí, lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Stáť na miestach, kde sa všetky tie udalosti odohrali, mnohým z nás zanechalo stopy hlboko v srdci.
