Články

Chlapčenská chatovačka

Uplynulý víkend sa na chatovačku vybrali chlapčenské stretká. Chatovačku sme začínali svätou omšou v oratku. Po nej nás Veliteľ Samo požiadal o pomoc. Dostali sme správu zo vzdialenej planéty, ktorú prepadli zombíci. Jej obyvatelia nás prosili o pomoc. Keďže však išlo o vzdialenú planétu, museli sme sa na ňu nejako dopraviť.

A tak sme sa pustili do zháňania surovín na výrobu rakety. Keď sa nám ich podarilo zohnať, vyrobili sme si raketu a vyleteli na záchrannú misiu na vzdialenú planétu (saleziánsku chatu na Kvetnici). Po príchode na ňu sme zistili, že počasie na tejto planéte nie je ideálne. Tak sme sa išli dnu navečerať a ubytovať. Po večery, keď sa počasie trochu umúdrilo, sme sa vybrali preskúmať okolie. Natrafili sme však na zombíkov okolo ktorých sme museli prejsť. Keď sme sa dostali cez zombie stráž, našli sme odkaz od miestnych obyvateľov. Po jeho prečítaní sme si uvedomili, že situácia je naozaj zlá o zombíci sú naozaj všade. A naozaj, po návrate do chaty sme zistili, že sa dostali aj do našej chaty a ukradli niektoré naše veci. Tak sme ich museli hľadať po tme, aby sme na seba neupútali ich pozornosť a nenakazili aj nás. To sa nám nakoniec podarilo a keď sme mali všetky svoje veci späť, mohli sme si ísť konečne odpočinúť, pretože nás čakal ešte náročný víkend.

V sobotu ráno sme sa prebrali do krásneho rána. Počasie bolo skvelé. No k týmto dobrým správam sa pridala aj zlá – zombíci cez noc zničili našu raketu. Tak sme ju museli opraviť. Nebolo to však také jednoduché. Opravár, ktorý nám jediný vedel poskytnúť suroviny na opravu našej rakety bol v lese plnom zombíkov. Museli sme sa opäť vyhýbať zombíkom, ktorí ho strážili a dostať sa k nemu teda nebolo jednoduché. No nakoniec sa nám to podarilo a raketa bola znovu funkčná. 

Keď sme už mali raketu funkčnú, zrazu sa ku nám z lesa vyrútil Veliteľ tímu Alfa. Bol rád, že sme konečne tu, že sme dostali jeho správu. Prezradil nám, že celý jeho tím zombíci zničili, ale že vie, že na planéte sa nachádza človek, ktorý má recept proti zombíkom. Išlo o istého Gádža. Ten sa ukrýval pred zombíkmi v miestnej štôlni (štôlni svätej Heleny). Tak sme sa za ním vybrali.

Gádžo od nás ale za liek proti zombíkom niečo chcel – pol milióna. A tak sme sa vybrali naspäť na chatu. Tam sme vyrábali rôzne kreatívne predmety, ktoré veliteľ Alfa spolu s veliteľom Samom oceňovali. Keď sa nám konečne podarilo vyrobiť dostatok tovaru a zarobiť potrebnú sumu, nastal obed.
Po obede sme sa opäť vybrali za Gádžom, aby sme mu dali peniaze a on nám vydal protiliek. Po príchode sme ale zistili, že protiliek nemá, má len recept na protiliek, ktorý si ale musíme vyrobiť sami, pretože on sám by nedokázal pozháňať všetky potrebné ingrediencie. A tak sme sa znovu vrátili na chatu, kde sme sa pustili do zháňania ingrediencií a do postupného varenia protilieku.

Podarilo sa nám pozháňať takmer všetky potrebné igrediencie. Nasledovala svätá omša a po nej opekačka. Potom sa už zvečerilo, čo znamená, že zombíci opäť začali vyliezať. A tak sme sa vybrali protiliek vyskúšať. Po krátkom boji sme zistili, že protiliek nefunguje. Čo bolo horšie, do boja so zombíkmi sa pustil aj veliteľ tímu Alfa, ktorý ale padol za obeť zombíkom. Pred smrťou nám ale stihol zanechať odkaz, ktorý nás poslal opäť za Gádžom, ktorý mal vedieť, prečo protiliek nefungoval. Gádža sme tentokrát nenašli v jeho štôlni. Keďže bola sobota večer, išiel na zábavu do Rožňavy (nie tej skutočnej = názvy rôznych miest boli rozvešané po okolí chaty).

Vrátili sme sa teda na chatu a vybrali sa za ním do „Rožňavy“. Gádža sme tam skutočne našli v dobrej nálade. Prezradil nám, že dôvodom, prečo liek nefungoval bol, že sme nemali všetky potrebné ingrediencie. Chýbal nám Urán. Gádžo nám prezradil, že tento Urán sa chystal vyťažiť jeho brat, ktorý býval v Kežmarku. A ak sa mu to ešte nepodarilo, bude sa nachádzať v lese stráženom zombíkmi. Gádžovho brata sme však nenašli, a tak nás čakala najťahšia úloha – priam skúška odvahy – ísť po samom do lesa a získať urán. Po tme sa tí odvážnejší vybrali cez les plného zombíkov, až k tajomnej postave hore. Tá nám dala za úlohu pomodliť sa tri zdravasy za duše v očistci (keďže sme v dušičkovom období). Po pomodlení sa každý z nás dostal jeden kus uránu a mohli sme sa vrátiť dole. Dole zatiaľ pri ohni gradovalo rozprávanie strašidelných (ale aj iných) historiek. Keď sme všetci odvážnejší podonášali úrán, pridali sme ho do kotlíka a nechali do rána variť. Snáď už ráno bude skutočný liek hotový. Potom sme sa vybrali spať.

Po krátkej noci nastalo ráno prvého dňa v týždni – nedele (pre nás len však tretieho a záverečného na tejto planéte). Hneď po prebudení nám rozcvičku dával Gádžo, ktorý vyzeral po prehýrenej noci na rožnavskej diskotéke veľmi namotivovane a ešte stále mal chuť tancovať – a tak sme sa k nemu pridali. Po rozcvičke nás čakali raňajky. Po raňajkách sme zistili, že zombíci opäť prenikli do našej chaty. Mali sme len jeden pohár uvareného protilieku a jednú zbraň.

A tak sme plnili vyzývačky – súperenie. Víťaz vyzývačky si vždy mohol zobrať jedného partáka, ktorý mu pomôže bojovať zo zombíkom. Ak zombíka trafíme, on zostane na chvíľku paralizovaný, a my mu musíme ešte strieknuť protiliek. Po veľa pokusoch sa nám podarilo zneškodniť takmer všetkých zombíkov. Tesne pred koncom ku nám prišlo elitné komando, ktoré zlikvidovalo posledného zombíka tak, že ho priviedlo do spoločenskej miestnosti a my sme ho prinútili vypiť protiliek. 
Zombíci boli teda zlikvidovaní a planéta oslobodená. My sme mohli začať sláviť víťaztvo. To sme slávili svätou omšou a chutným obedom, ktorý nám pripravila Mária Králiková. Po obede sme sa pustili do upratovania a keď bola chata uprataná, opustili sme planétu a vrátili sa naspäť do oratka.

Bol to víkend plný zážitkov, ale aj utužovania priateľstiev, budovania kolektívu ale aj prehlbovaniu vzťahu s nebeským Otcom. Už teraz sa tešíme na ďalšiu chatovačku. Veríme, že najneskôr na jar sa jej všetci dočkáme. Stretko Gumky-Chrumky už jednu chatovačku malo, stretko Povstalcov čaká ďalšia chatovačka už o mesiac a stretkonajmenších Apačov snáď na jar tiež ešte nejaké podobné dobrodružstvo zažije. 

Tento víkend sa na chatovačku chystajú pre zmenu dievčatá. Prajeme im rovnako skvelú chatovačku, akú sme mali my.

Všetky fotky z našej výpravy nájdete -> TU

Prípravkárov už niet! Kde zmizli?

víkendovka animátorov z oratka

Milý denník popradských animátorov,

je piatok 26.5., pre mnohých smrteľníkov obyčajný deň, no pre našich prípravkárov ani zďaleka. Po sv. omši v kostole sv. Cyrila a Metoda ich totiž čakalo to, na čo sa celý rok intenzívne pripravovali – animátorská skúška. Kým sa úpenlivo snažili dostať zo seba všetky nazbierané vedomosti, my sme sa pobrali pešo na Kvetnicu, aby sme sa poriadne pripravili na večerný obrad prijatia nových animátorov do našej rodinky.

Priebeh nasledovný:

19:30 aranžujeme jedáleň

19:40 Maruška vyberá faklistov (držačov faklí pri obrade) a vysvetľuje nám úlohy

21:50 večeriame, lebo… lebo

22:10 ,,Ešte raz, čo mám vlastne robiť?”

22:13 prichádzajú prví úspešní absolventi a zároveň ex-prípravkári, pre ktorých sme to tu všetko chystali

Keď sa nazbierali všetci, mohol začať oficiálny program. Každý z absolventov si od nášho plamienka odpálil sviečku a tým symbolicky prebral štafetu na tomto behu za Don Boscom. Prebehlo slávnostné odovzdanie dekrétov i animátorských krížikov a párty mohla začať!

23:19 cool buchanie

23:35 “som sviňka ritipinka, som sviňka ritipinka…”

0:14 smiech, smiech a ešte raz, smiech

Zažmúrila som oči a zrazu bolo 7:40 a my sme sa po krátkej noci začali zliezavať na program. Čakala nás prednáška s našou hosťkou – Anežkou Karľou. Spolu s ňou sme mohli rozlišovať growth&fixed mindset v našom stredisku. Dokonca sme dostali aj pár šikovných rád, ako robiť veci tak, aby nás naše chyby posúvali vpred.

Keď nám už mozgové bunky odchádzali, vybrali sme sa, milý denník, vonku na poriadnu hráčsku nakladačku. Šatky, líšky, buldog, kráľu kráľu, hop. Všetky tieto hry 5krát minimálne. Očakávam zajtra svalovicu.

Deň končíme pri táboráčiku s gitarkou a pesničkami, čo ti poviem, skutočná romantika.

28.5. Zobúdzam sa o 7:39, číslam na budíku však neverím. O dosť viac vo mne totiž prevláda pocit vypľutej rezanky ako pocit animátorky, ktorá má byť o 20 minút ustrojená dole na omši. So saleziánskou presnosťou som ale predsa len získala nejaký čas k dobru.

Na omši je ozaj cítiť, že si nesieme v srdci tie krásne momenty z tejto víkendovky. Tímové pokriky, hromadné objatia či spojenie všetkých rúk za slov Otčenáša.

Ó a ak by si mi neveril, denníček, všetky fotodôkazy budú: TU!