Príbehy o orloch, sliepkach a ľuďoch

Tieto príbehy sme možno už počuli, sú však zaujímavé a zazneli aj na teen-tábore (obnova pre birmovancov). Preto ich zverejňujeme, aby sme sa k nim mohli vrátiť, oživiť si ich význam a uvedomiť si, že človek má niečo s nimi spoločné…

1. Sliepky sú dobré a užitočné, ale možnože sliepkou nie si. Kto si a kde si?

Bola raz jedna orlica, ktorá už vysedela radu vajec a vychovala niekoľko orlích mláďat, ktoré sa z nich vykľuli. Keď si jedného jarného dňa pretrela oči zo spánku a vzniesla sa k prvému letu v rannom slnku, cítila, že práve dnes opäť prišiel ten čas, aby zniesla do hniezda vajce a vysedela ho. Keď sa tak vznášala vo vzduchu nad horami a skalnými priepasťami, silnela v jej vnútri voči vajci v jej tele hlboká nechuť. – Aký ťažký bol pre ňu čas, kým vysedela posledné mláďa. Po celé týždne bola v hniezde a jej orol sa o ňu tiež príliš nestaral. Čo jej vlastne vysedenie vajec prinieslo? Všetky deti ju opustili hneď, keď boli schopné letu. – Tak v nej pomaly klíčila myšlienka, aby tento rok na seba nevzala bremeno vysedenia vajec a výchovy mláďat. Musí predsa aj na seba niekedy myslieť.

Preto sa orlica rozhodla, že vajce neznesie do hniezda, ale nechá ho spadnúť na zem. Kĺzavým letom sa zniesla do horského údolia, kde vajce iba tak spustila a s miernymi výčitkami svedomia rýchle odletela.

Náhodou sa tomu orliemu vajcu nič nestalo. Spadlo do hromady sena, takže sa nerozbilo. Jedna stará sliepka, ktorá už vysedela množstvo cudzích vajec a vychovala mnoho cudzích mláďat zazrela v údive, ako niečo padá z neba. Bola zvedavá a šla si toto „čosi“ bližšie prezrieť. Dospela k záveru, že to musí byť nadmieru veľké, čerstvo znesené vajce.

Budú jej stačiť perie a krídla, aby toto obrovité vajce vysedela? Ticho sa v nej ozval materinský inštinkt a ona sa rozhodla, že to skúsi. Svojím perím a svojím telom sa jej podarilo poskytnúť vajcu správu teplotu k liahnutiu, takže za niekoľko týždňov sa vo vajci niečo živého pohlo, ľahko zvnútra zaťukalo na škrupinku. Z vajca sa vykľulo veľké kura, aké ešte nikdy nevidela. Chovalo sa ale úplne rovnako ako jej normálne malé kuriatka. Tie sa síce spočiatku orlieho kuraťa trochu báli a držali sa od neho radšej v úctivej vzdialenosti. Keď však spozorovali, že obrovské kura má tiež strach a je neisté, skoro si s ním začali hrať a vyvádzali spolu ako o závod.

Tak uplynul nejaký rok a veľký orol žil spokojne so sliepkami, zobal zrno a k údivu sliepok občas zjedol mimoriadne veľkého červa alebo podobnú háveď. Až jedného rána sa orol za pomoci vetra a svojich širokých krídel dostal na strechu domu a zazrel na vychádzajúce slnko. V hĺbke svojho orlieho srdca pocítil nesmiernu túžbu po diaľkach a po horách, ktoré zo strechy po prvýkrát zazrel. Keď však pod sebou videl svojich slepačích súrodencov, ako zobú a hrajú sa spolu, rýchle sa vrátil späť do svojho dôverne známeho prostredia. A predsa sa v tomto prostredí cítil v najhlbšom vnútri sám a – pri všetkej náklonnosti zo strany sliepok – ako outsider.

Jeho vlastná orlia matka ho očividne nechcela a zapudila ho. Jeho nevlastná matka, ktorá ho vysedela a vychovala, mu rozprávala, že ako vajce náhle padol z neba do hromady sena a ako ho potom vysedela ona. Teraz poznal orol svoj hrozný životný príbeh. Necítil sa v hĺbke srdca vždy sám a akoby bez domova? Bol síce sliepkam vďačný, že sa ho ujali, že u nich na slepačom dvore mohol až doteraz tráviť svoj život, ale koniec-koncov sem nepatril. Teraz to pochopil. [1]

Čím ďalej orol premýšľal, tým viac prichádzal k jasnému záveru, že nebol povolaný k životu na slepačom dvore. Áno, sliepky boli vždy milé, nachádzal tu starostlivosť a uznanie. Obzvlášť ťažké mu pripadalo rozlúčiť sa so svojou nevlastnou matkou, ktorá ho vysedela a vychovala. Ale akú cenu za to zaplatil? Vlastne zaplatil svojou slobodou a stratou svojej orlej identity.

Preto sa orol jedného dňa rozhodol, že skôr, než sa prebudí a zakikiríka kohút, vyletí na strechu. Keď za horami vyšlo slnko, dlho hľadel do slnečného svitu a na vrcholky hôr. Potom ucítil, ako sa mu zachvelo vnútro a po prvý raz vyrazil mu z hrdla orlí krik, takže celý slepačí dvor upadol do paniky. Ešte raz vrhol vďačný pohľad na dvor, ktorý mu bol až dosiaľ bezpečným životným priestorom, ale aj väzením. Potom sa – s plačom i smiechom zároveň – vzniesol do vzduchu a letel v ústrety slnku, ktoré je i pre orla, tak pre tých ostatných prameňom a cieľom života.

 [1] Frielingsdorf, K.: Falošné predstavy o Bohu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2010, s. 90-93.

Pouvažuj a odpovedz na otázky: Čo ti ten príbeh pripomenul? Kto si skutočne? Kde patríš? Čo potrebuješ získať/urobiť, aby si sa viac stal tým, kým si?

2. Prebuď v sebe to, kto si… dokážeš to, ak objavíš „Slnko“.

Leonardo Boff – brazílsky františkán, predstaviteľ latinskoamerickej teológie oslobodenia – v jednom zo svojich diel uvádza príbeh o orlovi, ktorý bol vychovaný na dedinskom dvore medzi sliepkami. Zdalo sa, že sa stal jedným z nich. Po čase navštívil sedliaka ornitológ a orla si hneď všimol. Napriek námietkam sedliaka, že sa už udomácnil, tvrdil, že orol bude vždy orlom, nikdy sa nezaradí medzi hydinu. Jedného dňa vzlietne. Po niekoľkých pokusoch prírodovedca, pri ktorých sa chabé orlie krídla nedokázali udržať vo vzduchu, znova a znova sa spustili k zemi, vzal muž orla k vrcholu hory a vystavil ho žiarivému slnku. Až vtedy orol roztiahol mohutné krídla a začal lietať, vždy vyššie a vyššie, až kým nezmizol za horizontom.

Každý človek skrýva v sebe orla. Tento orol sa chce narodiť, uzrieť svetlo sveta. Cíti sa povolaný vzniesť sa do výšky, k slnku. Stojíme teda nevyhnutne pred výzvou oslobodiť orla v nás.

V našich úvahách nie je orol iba dravý vták. Predstavuje jeden z archetypov. Každý archetyp žije, a preto nie je len fosíliou ľudského nevedomia. Podobne aj kura predstavuje jeden z archetypov. Kura je vyjadrením aspektov, ktoré sú v rozpore s tými, čo pripisujeme orlovi, no zároveň ich aj dopĺňajú. Orol a kura teda symbolizujú celok ľudskej existencie.

Zdráhame sa byť len kuraťom. Chceme byť aj orlom, dobývať výšky… S radosťou pristupujeme k svojim pevným koreňom (kura), ale svojou korunou (orol) cítime slnko, dážď, vzduch a vesmír. Naša orlia existencia sa musí opäť dostať k slovu. Orly nemajú nič proti zemi, veď tam získavajú svoju potravu. Nie sú však stvorené, aby behali po zemi; sú predurčené lietať vo výškach a zmerať svoje sily s horskými vrcholmi a búrkami. (Leonardo Boff)

Pouvažuj a odpovedz na otázky: Človek sa spoznáva tak, že spoznáva druhých. Najlepšie to ide tam, kde nás majú radi a dávajú nám primeranú slobodu i zodpovednosť. Ako to bolo v prípade nášho orla? Čo v tom orlovi prebudilo slnko? Ako hodnotíš orla, ktorý opustil sliepku, ktorá ho vychovala? Ako sa mal zachovať? Čo je to za slnko, ktoré prebúdza v človeku to, kto v skutočnosti je?

3. Byť hrdý na to, kto som… byť hrdý na to, komu patrím.

• alebo vychováva k hrdosti – k životaschopnosti..

Orol robí mnohé zvláštne, povedali by sme, zaujímavé veci. Napríklad orlica odlomí vetvičku zo stromu alebo kríka, vezme ju do zobáka, vzlietne do veľkej výšky a začne ňou krúžiť. Orly začínajú lietať okolo orlice, ona rafinovane hodí túto vetvičku dole a pozerá. Následne nejaký orol zachytí padajúcu vetvu ešte vo vzduchu, nenechá ju spadnúť úplne na zem a opatrne ju prinesie k samičke, predá jej ju zo zobáka k zobáku. Orlica vezme vetvičku a hodí ju znova, orol ju opäť chytí a prinesie ju k nej, ona ju znova hodí … A tak sa to mnohokrát opakuje. Ak orol v skúške obstojí orlica s ním vytvorí pár. Potom sa zhromaždia vysoko na skale, urobia si hniezdo z tvrdých prútov a tak samček ako aj samička si začnú vytrhávať vlastné perie. S týmto perím lemujú hniezdo, upchávajú všetky diery v ňom, robia ho mäkkým a hrejivým. V takom mäkkom a teplom hniezde orlica nakladie vajíčka, potom sa vyliahnu malé orlíčatá. Keď sa mláďatá vyliahnu (prídu na svetlo Božie, sú tak malé, nahé, slabé), rodičia ich zakryjú telom, až kým nezosilnejú.. Chránia ich pred dažďom krídlami, taktiež pred slnečnou páľavou, nosia im vodu, jedlo a orlíčatá rastú. Začína im rásť perie, krídla a chvost sú silnejšie.

Hoci sú stále malé, sú už operené a vtedy ich rodičia uvidia, že je čas …

Otec orol sa posadí na okraj hniezda a začne naň ním biť krídlami: mláti, búši, natriasa sa nad týmto hniezdom. Prečo? Aby vyrazil všetko perie a páperie a aby zostal iba tuhý rám konárov, ktoré sú od začiatku popretkávané a dokonale uložené. A mláďatá sedia v tomto trasúcom sa hniezde, je im to nepohodlné, halúzky sú tvrdé a nerozumejú, čo sa vlastne deje: koniec koncov, mama a otec boli predtým takí láskaví a starostliví. Orlica v tejto chvíli niekde letí, ulovila rybu a sedí niekde asi päť metrov od hniezda, aby ju mohli vidieť mláďatá. Potom pred zrakom mláďat začne túto rybu pomaly jesť.

Operence sedia v hniezde, kričia, vykukujú z neho a nerozumejú čo sa stalo, pretože predtým bolo všetko iné. Mama a otec ich kŕmili, napojili a teraz všetko zmizlo: hniezdo je nepohodlné, perie a páperie sú preč a rodičia si pochutnávajú na rybách, ale im nedajú.

Čo robiť? Nakoniec, ak chcete jesť, musíte sa dostať z hniezda. A tak orlíčatá začnú robiť pohyby, ktoré nikdy predtým nerobili. Neposunuli by sa ďalej, ak by ich rodičia aj naďalej pokračovali v opatrovaní. Vtáci začínajú vyliezať z hniezda. Tu mláďa orla vypadne, je taký nemotorný, stále nič nevie. Hniezdo je na skale, na strmom útese, takže sa tam žiadne dravce nedostanú. Mláďa padá bruchom nadol a rúti sa strmhlav do priepasti. A tu otec (ten, ktorý zvykol chytať vetvičky), sa vrhol hlavou dole a zachytil padajúce orlíča, čím mu zabránil dolámať si krídelká. Vzal ho na chrbát a odniesol do nepohodlného hniezda, opäť na skalu a všetko začína znova. Tieto mláďatá padajú a otec ich chytá.

A Otec ich chytal a prinášal hore na chrbte. Pri lekcií lietania sa nikdy žiadne orly nezranili.

A v určitom okamihu na jeseň sa orlíča začína pohybovať tak, ako nikdy predtým: rozprestrie svoje krídla vo vetre, padá do prúdu vzduchu a začína tak lietať. Orly teda učia lietať svoje mláďatá. Akonáhle orlíča začne lietať samé, rodičia ho vezmú so sebou a ukážu mu, kde žijú ryby. Už ho neznášajú v zobáku.

Toto je veľmi dobrý príklad toho, ako musíme vzdelávať svoje deti duchovne a fyzicky. Aké dôležité je nehýčkať ich do navždy v teplom hniezde! Aké dôležité je neprekrmovať ich rybami, keď si ich sami môžu chytiť! A s akou starostlivosťou ich musíme naučiť lietať, venovať tomu svoju silu a čas, múdrosť a zručnosti! Niet divu, že žena si vyberá samca hádzaním vetvičky. Nechce, aby sa jej deti vyhubili. Keď si partnera nevyberiete starostlivo, vaše deti nebudú v bezpečí… Orly už majú málo mláďat, jedno alebo dve …

Pouvažuj a odpovedz na otázky: Ako sa človek môže učiť aj z prírody? Ktoré veci by už za mňa nemali robiť rodičia, alebo iní dospelí? Prevzal som v živote už za niečo zodpovednosť? Ako to vyzerá v zodpovednosti za moju vieru a prípravu na birmovku?