Predvianočná duchovná obnova

Raz večer vošiel jeden kňaz do svojho kostola, aby sa pomodlil. Napriek tomu, že bola už dosť neskorá hodina a kostol bol predtým zamknutý, zbadal, že v prednej lavici niekto kľačí a modlí sa. Kňaz sa najskôr zarazil, ale potom sa osmelil a pristúpil bližšie. Cítil, že tento neznámy je niekto vznešený. Sadol si do lavice za ním a bolo mu stále jasnejšie, že sa tu modlí sám Boh!

Ešte čudnejší mu však pripadal obsah jeho modlitby. Boh totiž prosil takto: „Človeče, prosím ťa, ak existuješ – zjav sa mi. Chcel by som v teba uveriť… Chcel by som veriť, že si na svete…“

Kňaz nabral odvahu a prihovoril sa Bohu: „Pane, ako môžeš pochybovať, veď si ma ty stvoril.“ Počul odpoveď: „Áno, viem, že som ťa stvoril. Ale človek sa stratil. Už tak dávno som nestretol človeka, že som takmer zapochyboval…“

Tento kratučký príbeh nás vovádza do zaujímavého uvažovania nad človekom a  Bohom, nad ich vzťahom. Ten chrám, ten priestor a čas, kde sa mi Boh prihovára, kde ma hľadá, je moje srdce. Moja duša. Do tohto chrámu sa dá ísť vždy. Aj v čase lockdownu… ;) A úplne špeciálne počas duchovnej obnovy… :) Ak chceš, vstúp. Nech sa páči… :)

Boh verí človekovi, dôveruje mu a verí stále, aj keď by mal milión dôvodov, aby mu veriť prestal. K takémuto pohľadu na nášho Boha nás postupne vedie Sv. Písmo.

Hneď na začiatku, v knihe Genezis, sa píše, ako Boh zveril ľuďom rajskú záhradu. Strom poznania dobra a zla, ktorý v nej rástol, nám hovorí, že Boh verí človekovi. Keď mu zakázal jesť z tohoto stromu, veril, dôveroval, že človek ho poslúchne. Nepostavil k stromu stráž, neohradil ho elektrickým plotom, aby sa človek k nemu nemohol dostať. Veril mu. Veril v ich vzájomnú lásku…

V Biblii však máme v časti o potope sveta opísanú aj situáciu, kde Boh akoby na chvíľu zaváhal: „Keď Pán videl, že ľudské zlo na zemi je už veľké a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: Vyničím zo zemského povrchu ľudí … lebo ľutujem, že som ich urobil.“ (Gn 6, 5 – 7)

Boh prestal veriť v človeka? Nie, veď Noe bol človek a ďalej žil. Našiel milosť u Pána. A našlo ju celé ľudstvo, ktoré už stratilo nádej, pretože Boh im ju opäť daroval. Uzavrel s ľuďmi zmluvu: „V oblakoch bude oblúk dúhy, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou…“ (Gn 9, 16)

Zaviazal sa zmluvou, že už nikdy nedopustí potopu. Boh je verný človekovi, aj keď človek prestane byť verný jemu. Dáva nádej. Všetko obnovuje nanovo… (Strenna Hlavného predstaveného 2021)

Celými dejinami spásy sa preplieta nevernosť človeka a vernosť Boha. Ale vrcholom dôvery Boha v nás ľudí je novozákonná udalosť, ktorú nám Písmo opisuje jednoduchými slovami:

„V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k Panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi a meno panny bolo Mária…“ (Lk 1, 26-27)

Anjel ju pozdravil a oznámil jej, že z nej, ak to aj sama chce, sa narodí Spasiteľ, Kristus, Pán. Boh sa stáva človekom ako dieťa, ktoré je totálne odkázané na ochranu matky, ktorá ho živí materským mliekom zo svojho tela. Boh verí v človeka. Sám sa zveruje do jeho rúk. Neboli to dáke svalnaté ruky Ramba. Boli to ruky dievčenské, útle, nežné… A Boh im predsa verí. Baví ho spolupracovať s človekom. Až tak, že Boží Syn sa cez ľudské ruky Márie, naplnenej Duchom Svätým, vlastne odovzdáva do rúk Boha Otca…

Golgota nám hovorí, že sa mu viera v človeka veľmi nevyplatila. Zbičovaný, tŕním korunovaný, ukrižovaný… Ty, ktorý si tak veľmi veril v človeka, tu máš dôsledky svojej dôvery. Napodiv, Boh ani na kríži neoľutoval, že svojho Syna vydal do rúk ľudí. Naopak – najväčšiu zlobu premieňa na dobro. Kríž na vykúpenie sveta. A aby nám bolo jasné, že je svojej zmluve s nami verný, predbehol našu zlobu a večer pred svojím umučením vzal chlieb a vzdával vďaky a povedal: „Toto je moje telo“ a nad vínom: „Toto je moja krv.“ Je to krv novej a večnej zmluvy. Vtedy, keď sa vy, ľudia, chystáte porušiť zmluvu najstrašnejším spôsobom – vyliatím mojej krvi, ja ju tým istým spôsobom spečaťujem. Robím ju novou a večnou, odovzdávam sa do vašich rúk ako obyčajná vec na jedenie. Verím vám. Vraciam vám znovu nádej. A všetko postupne obnovím. Vrátane vás samých…

Prečo pre nás Boh toto všetko robí? Prečo nám tak veľmi dôveruje, že zachádza až do takej brutálnej krajnosti? Akoby nám dáva výzvu. Challenge. :) Hovorí: „mám na to!“ Nebojím sa zveriť do vašich rúk. Aj keď sú také neisté. Nebojte sa ani vy zveriť do mojich, ktoré sú milujúce, všemohúce – úplne isté. Je to pre človeka veľmi výhodná zámena. Ja sa vám zverujem, verím vám, milujem vás. Ostaňte v mojej láske.

„Človeče, ak existuješ, zjav sa mi. Chcem v teba veriť.“ Takto prosil Boh v úvodnom príbehu.

Boh veril Márii. Ľúbil ju. Mal v nej zaľúbenie. A ona uverila tejto jeho láske. Nielen verila v Boha. Uverila Bohu. Dôverovala mu. Ľúbila ho. Hoci to pre ňu znamenalo, že sa jej zmenil celý život. Ona sa toho nezľakla. Nie vždy rozumela, na čo to je dobré. Dokonca si ju ctíme ako Sedembolestnú. Ale nie sedemnešťastnú. ;) Vďaka tomu, že uverila, že Boh ju ľúbi, si bola istá, že, nech by sa dialo čokoľvek, je vždy v Božích rukách. Verila, že Boh vie, čo robí a na čo je to dobré…

Panna Mária – Bohorodička je pre nás dôkazom, že Boh v nás ľudí verí. Nech je nám ona – Matka Božia, Pomocnica kresťanov – pomocou, aby sme mu aj my verili tak, ako ona. Aby sme sa nechali obdarovať, vyprovokovať jeho láskou. Aby sme sa nestratili… ;)

Boh mi verí. Aj dnes posiela svojho milovaného Syna ako úplne bezbranného a vkladá ho do mojich slabých rúk. Odkedy u nás dostávame sv. prijímanie na ruku, tak je tento obraz ešte silnejší…

Takto sa kedysi zveril do rúk mladej Márie. Boli skromné, útle, nespoliehali sa na svoju silu. A najmä boli otvorené. Pripravené prijať ho. Nechala sa ním obdarovať.

Ako som na tom ja? Nechávam sa strhnúť modernými zákonníkmi, ktorí celú svoju eucharistickú úctu „vybíjajú“ na nekonečných diskusiách o vhodnosti prijímania do úst či na ruku?

Alebo sa radšej nechávam napĺňať úžasom z toho, ako veľmi mi Boh dôveruje?

Boh sa mi dáva doslova do rúk ako dar. Verí mi. Kedysi sa narodil do betlehemských jasličiek. On nemá problém prísť aj do maštale. Ak tam nájde ľudí, ktorí mu veria. Ktorí mu dôverujú. A ktorí ho ľúbia…

Čím mu ja dávam najavo, že mu verím? Že ho mám rád? V čom, v akých situáciách sa ukazuje moja dôvera v neho?

Mária je obdarovaná, ale nenecháva si dar pre seba. Putuje k Alžbete. Ide jej poslúžiť. A potom obdarováva Synom nás všetkých.

Boh aj mňa obdaroval. Všemožne. Životom. Telom. Rodinou. Vierou. Oratkom… V čom konkrétne, v akej oblasti sa cítim tak špeciálne obdarovaný?

A ako využívam/ môžem naďalej využívať/ moje osobné dary pre službu? Komu konkrétne? Kde, kedy? V čom? Ktorý dar nesmiem, nechcem stratiť?

Chystám vianočné darčeky. OK. Ale ako, čím zo seba (nie z obchodu) môžem obdarovať mojich najbližších? Čo robí radosť mojim rodičom? Čo by im dobre padlo? Čo odo mňa možno už dávno čakajú? A čo oceňujú moji súrodenci? Čo by som mohol pre nich urobiť? Povedať? Zmeniť? Skončiť?

Čo škola? Oratko?

Aký môj dar začnem viac rozvíjať? Intelekt? Teda učenie sa? Napr. dajaký cudzí jazyk? Grafiku? Zvýšiť kondičku? Hudobnú zručnosť? Dajaké ručné práce? Manuálne zručnosti? Poriadok v izbe? Čistotu srdca, vnútornú „hygienu“? Dar modlitby? Vnútorného stíšenia? Čosi ako „informačný detox“? Pápež František raz povedal, že dnešný svet trpí duchovnou anorexiou a informačnou bulímiou…

A čo robím s najväčším Darom, ktorý som dostal: veď sa mi vo sviatostiach daroval samotný Boh!

On obdaroval Máriu celým sebou samým. A ona sa celá darovala Bohu.

OK. Lenže ona je Nepoškvrnená atď. Ale čo ja? Čím už len ja môžem obdarovať Pána Boha? Hej, viem, že bude mať narodeniny… ;)

Uf… Čo ak… Až sa to tu bojím napísať… Sebou? Čo ak, rovnako, ako od Panny Márie, Boh nechce nič odo mňa, ale iba mňa? Otázka povolania… Vzdialená príprava pre manželstvo… Alebo…

Čo ak sú aj v našom oratku mladí, ktorí sa cítia natoľko obdarovaní celým Bohom, že kdesi v hĺbke srdca tiež cítia túžbu darovať sa Bohu celí, tak špeciálnejšie…? Možno Ti aj napadajú dajaké mená, koho by si si vedel predstaviť ako rehoľnú sestru, rehoľníka, kňaza… Jeho či ju z Juhu, z Veľkej, zo Soboty, z Kubách… ;) Možno je na tom „zozname“ aj Tvoje meno… ;)

Že sa na to nehodíš? Že si človek slabý, neschopný atď? No… A kto nie je? Boh si nevyberá najschopnejších. On len uschopňuje ochotných. Tých, čo mu dôverujú. Čo uverili, že ich má rád. A zo všetkých svojich (často slabých) síl sa tú lásku snažia opätovať… Týka sa to skrátka všetkých. Lebo – darovať svoj život sa dá nielen v kláštore. Aj, ale nie len. Veď sebadarovanie, nezištné dávanie sa v sebe zahŕňajú aj slová „vydať sa“… ;) Týka sa to teda každého životného stavu a povolania.

Boh verí v človeka. Obdaroval ťa. A čo ty? :)