Komentár k evanjeliu: Padajúce hviezdy… (14.11.2021)

Padajúce hviezdy a zemetrasenia… a koniec sveta?

33.nedeľa v roku B (preklad komentára k evanjeliu z 33. nedeli v roku B od biblistu Fernanda Armelliniho)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.

Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi.

Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.

Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“ (Mk 13, 24 – 32)

Ak čítame evanjelium podľa Marka postupne, keď prídeme k 13. kapitole, zasekneme sa, ocitneme sa pred nejasným, tajomným, zložitým jazykom, odlišným od zvyšku evanjelia.

Dnešný úryvok, ktorý budeme počúvať, je práve z tejto kapitoly; budeme počuť Ježiša hovoriť o vojnách, zemetraseniach, pohromách, moroch, oznámi zatmenie slnka, povie, že mesiac už nebude vydávať svetlo, hviezdy budú padať z oblohy.

Najbezprostrednejší výklad je, že Ježiš predpovedá našu budúcnosť, alebo skôr koniec sveta.

Povedzme si to rovno… Ježiš vôbec nehovorí o konci sveta, naopak, dáva nám dobrú správu, že sa má zrodiť nový svet!

Aby sme sa vyhli týmto nesprávnym interpretáciám, ktoré stále kolujú, a aby sme pochopili posolstvo radosti a nádeje, je potrebné spomenúť historický kontext, v ktorom evanjelista Marek túto kapitolu napísal.

Jeho evanjelium bolo napísané okolo roku 68, táto kapitola o niekoľko rokov neskôr.

Aká je situácia komunity v Ríme?

Je to spoločenstvo, ktoré je stále traumatizované práve skončeným Nerónovým prenasledovaním, ktoré trvalo v rokoch 64 až 68.

Mnohí bratia boli zabití krutým spôsobom, ako o tom píše historik Tacitus na pamätnej strane svojich historických opisoch, pre nás kresťanov je dojímavé čítať, čo naši bratia vo viere vytrpeli.

Spolu s týmito mučeníkmi prišli o život aj dva piliere prvotnej Cirkvi, Peter a Pavol, ale najbolestivejšou ranou bolo rozdelenie, ktoré vzniklo v tomto spoločenstve počas prenasledovania, Tacitus hovorí, že boli kresťania, ktorí udávali svojich bratov… bolo to obdobie chaosu.

Po Nerónovej smrti nasledovalo niekoľko mesiacov, počas ktorých sa zdalo, že sa ríša zrúti; násilné občianske vojny, ktoré v rýchlom slede vyniesli k moci troch cisárov: Galbu, Otona, Vitellia, až sa moci ujal Vespasián.

Tacitus opäť hovorí, že v ríši vládol obrovský zmätok a o Nerónovom konci kolovali protichodné, vymyslené fámy… niektoré hovorili, že ešte žije, že sa čoskoro objaví.

Potom prišli roky moru, nešťastia, hladu a predovšetkým v roku 70 bol Jeruzalem zničený a chrám zrovnaný so zemou.

V tomto dramatickom okamihu sa kresťania v Ríme cítili šokovaní a pýtali sa… kam ten svet speje?

Ako sa dajú tieto desivé udalosti zladiť s nádejami, ktoré v nás všetkých vzbudzuje evanjelium?

Kde je ten nový svet, ktorý mal vyrásť?

Uplynulo štyridsať rokov od Veľkej noci a my vidíme, že vo svete pokračujú súperenia, násilie… aký zmysel má všetko to, čo sa deje?

Tieto udalosti obklopuje tajomstvo a nikto neodhalí zmysel, ktorý môže mať náš život.

Keď sú tieto chaotické časy, hrozí nebezpečenstvo, a to zažívame aj dnes, pretože vždy sa nájdu fanatici, exaltovaní ľudia, ktorí predpovedajú katastrofickú budúcnosť, a potom sú tu naivní ľudia, ktorí ich počúvajú… z akého dôvodu?

Sľubujú totiž svojim nasledovníkom, že budú spasení, ak budú počúvať to, čo im navrhujú; ak si navyše pýtajú peniaze, ľudia im veria ešte viac, pretože hovoria: „tak si kúpime túto nádej na spasenie“.

To je dôvod, prečo Marek začína túto stranu odkazom na Ježišovo srdečné odporúčanie:

„buďte opatrní, pretože sa môžete nechať oklamať a nesprávne pochopiť udalosti v dejinách, a tak sa rozhodnúť hlúpo“.

Počúvajme, čo nám odporúča Ježiš:

Buďte opatrní, nikto vás neoklame! Keď budete počuť reči o vojnách, neznepokojujte sa, lebo to musí prísť, ale ešte to nebude koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, na zemi budú zemetrasenia a hlad. To bude začiatok trápenia.

Keď sme počúvali tieto Ježišove tajomné slová, možno sme si podobne ako mnohí z nás mysleli, že naráža na koniec sveta.

Ak sa však trochu zamyslíme, spýtame sa sami seba… povedal niečo zvláštne alebo nové?

Odpoveď je nie!  Jednoducho prezentoval to, čo sa dialo v jeho dobe, čo sa dialo v Nerónovej dobe a čo sa deje aj dnes.

Kedy v dejinách neboli vojny, vojny národov proti národom, vojny kráľovstiev proti kráľovstvám?

Kedy neboli zemetrasenia, katastrofy, hladomory?

Ježiš neohlasoval mimoriadne katastrofy, stačí otvoriť noviny a zistíme, že Ježiš hovoril o aktuálnych udalostiach, o tom, čo sa deje stále, čo sa deje aj dnes a čo má každý pred očami.

Jeho cieľom teda nebolo predpovedať budúcnosť, ale naučiť nás čítať prítomnosť Božími očami, pochopiť zmysel toho, čo sa deje, dať správny výklad, pretože ak udalosti interpretujeme nesprávne, robíme nesprávne rozhodnutia, pretože sa čudujeme, ako môžu byť niektoré drámy, do ktorých sme zapojení, súčasťou Božieho plánu, a chceli by sme, aby niekto odstránil závoj, ktorý zahaľuje zlo a bolesť tajomstvom.

Aj dnes, tvárou v tvár vojnám, nespravodlivosti a násiliu, ktorému sú vystavení nevinní, mnohí dospievajú k záveru: „Svet je vydaný na milosť a nemilosť zlu a bude to stále horšie a horšie, nedá sa nič robiť. Ľudia sa vždy budú riadiť vlastnou chamtivosťou, žiadostivosťou, sebectvom!“

Dôsledkom tohto nesprávneho čítania je strata nádeje a záver: „Božie kráľovstvo bol krásny sen, ktorý mal Ježiš v hlave, ale nikdy sa nenaplní!“

Tu je nesprávne čítanie a dôsledok straty nádeje, rezignácie… „už nemyslime, starajme sa o svoje veci“. 

Ježiš nás vyzýva, aby sme čítali naše dejiny inak, a robí to vetou, ktorá môže byť nesprávne pochopená, hovorí:

„To bude začiatok trápenia“.  O akých bolestiach hovorí?

Okrem tých, ktoré už ohlásil, sú tu aj ďalšie trápenia, vojny, pohromy… kto vie, čo nás teraz čaká?

Toto nie je zmysel vety, ktorú použil Ježiš! Začínajú sa bolesti… aké sú to bolesti?

Sú to pôrodné bolesti, znamenia zrodu života, nového sveta, nie znamenia smrti.

Ježiš už použil tento nádherný obraz počas poslednej večere, ako nám hovorí Ján, keď zoči-voči smútku učeníkov povedal:

„Keď žena rodí, trápi sa, lebo vie, že prišla jej hodina, ale keď porodí dieťa, na trápenie si už nespomenie pre radosť, že na svet prišiel človek.“

Takto nás Ježiš pozýva čítať tieto dramatické udalosti v dejinách!

Sú to dejiny vždy, ako aj znamenia smútku, ktoré sú však predohrou zrodu nového sveta.

A teraz Ježiš pokračuje v otváraní našej mysle tomuto autentickému výkladu toho, čo sa deje, a robí to jazykom, ktorý nie je náš, je to apokalyptický jazyk.

Apokalyptický je prídavné meno odvodené od gréckeho slovesa „apocalūptein“, ktoré nemá význam, aký sa bežne uvádza, keď novinári hovoria „apokalyptické zemetrasenie“, to úplne skresľuje význam tohto prídavného mena.

Pôvodne „apocalūptein“ znamená „odstrániť závoj“ a práve to chce Ježiš urobiť, odstrániť závoj, ktorý nám bráni pochopiť význam toho, čo sa deje, dať správny výklad.

Teraz budeme počuť, že On odstraňuje tento závoj a robí to pomocou obrazov, ktoré by sme mali dekódovať, pretože sú to tie obrazy, ktoré sa nazývajú apokalyptické, počúvajme ich:

V tých dňoch, po súžení, sa zatmie slnko, mesiac už nebude svietiť, hviezdy budú padať z oblohy a mocnosti na nebesiach sa budú triasť.

„Po tomto súžení.“

O akom súžení hovoril Ježiš? Zničenie mesta Jeruzalem a jeho chrámu.

Ježiš to predvídal, Izrael odmietol jeho návrh na svet mieru, univerzálnej lásky, a tým si sám spôsobil zánik, keď sa na Olivovej hore pri pohľade na mesto určené na zničenie rozplakal.

Čo by sa stalo po tejto katastrofe?

Pre Izrael to bol koniec všetkého, nádeje, ktoré vzbudzovali prísľuby prorokov, boli zmarené, bude to koniec všetkého… rezignujme.

Ježiš hovorí nie! Po tejto tragédii vzklíči niečo nádherné, niečo pozitívne.

A čo? Hovorí nám to apokalyptickými obrazmi.

Prvý: „Slnko sa zatmie“.

Hovoríme o hmotnom slnku, pretože ak je zatemnené, je to nešťastie.

Všetky národy starovekého Blízkeho východu považovali hviezdy na oblohe za božstvá a verili, že od nich závisí všetko dianie na svete, pretože môžu podporiť život, vegetáciu… alebo vyvolať nešťastie a pohromu; preto týmto nebeským božstvám prinášali modlitby a obety.

Na celom starovekom Blízkom východe sa uctievalo slnko, v Egypte boh slnka.

V pozadí si pozrite slávny basreliéf s „Amenophisom“ 4., „Achnatonom“ a jeho slávnou nevestou „Nefertiti“, majú svoje dcéry v náručí a na nich je slnečný disk „Aton“, boh slnka.

Aj v Mezopotámii, zamyslime sa… boh „Assur“ bol predstavovaný ako „nádhera okrídleného slnka“; boh Assur, najkrutejší boh v dejinách, bol tiež predstavovaný ako slnečný kotúč.

Potom druhý apokalyptický obraz: „Mesiac už nebude vydávať svoje svetlo a svoju nádheru“.

a v pozadí som umiestnil pečať z 3. tisícročia pred Kristom, na ktorej je vyobrazený kráľ

„Ur-Nammu“, ktorému sú predstavení niektorí hodnostári.

Zaujíma nás polmesiac, vychádzajúci mesiac, ktorý je nad nimi… je to „boh Sin“, ktorého uctievali na celom starovekom Blízkom východe, pretože od mesiaca závisela vegetácia a pasenie stád.

Tretí obraz: „hviezdy na oblohe začnú padať“.

V pozadí som umiestnil basreliéf, na ktorom opäť vidíte „boha Sin“, kosák vychádzajúceho mesiaca, potom „boha Slnka“ a „bohyňu Ištar“, ranná hviezda má 8 cípov, je to Venuša, uctievaná aj na celom starovekom Blízkom východe, „Astarta“… má rôzne mená, bola bohyňou lásky a vojny. (pozri video v 14., 16., a 18. min.: https://www.youtube.com/watch?v=jczEA04E53E )

Ježiš si tieto apokalyptické obrazy nevymyslel, nachádzame ich u proroka Izaiáša.

Izaiáš hovorí v 13. a 34. kapitole:

„Hviezdy na nebi a súhvezdie Orión už nebudú vydávať svoje svetlo, slnko sa pri východe zatmie a mesiac nebude šíriť svoje svetlo. Všetky nebeské vojská budú rozpustené“.

Ide o apokalyptické obrazy, ktoré Ježiš preberá. Čo znamená toto zatemnenie božstiev oblohy?

Znamená to, Ježišu, že so zničením Jeruzalema sa začne úplne nový svet; so začiatkom hlásania evanjelia sa tieto božstvá, ktoré zvádzali ľudstvo, božstvá, ktoré ospravedlňovali otroctvo, morálnu skazu, útlak národov, krutosť… všetky tieto hviezdy skončia, stratia svoj lesk, tam, kam dosiahne svetlo evanjelia, všetko ostatné sa zatemní.

Kto boli tieto hviezdy? Všetci vládcovia, od faraóna cez mezopotámskych cisárov až po kráľov… všetci sa považovali za nebeské hviezdy.

Ježiš hovorí: „Všetky tieto hviezdy teraz padajú, prichádzajú na zem, stoja na svojom mieste“.

Spomeňte si na 14. kapitolu Izaiáša, nárek nad Nabuchodonozorom, prorok v tejto piesni hovorí:

„Ako si spadla z neba, ty ranná hviezda, syn Úsvitu.  Pozrite sa, ako ste sa zmenšili, išli ste do Šeolu!“

Týrskeho kráľa predstavuje prorok Ezechiel, hovorí: „Ty, ktorý si chcel vystúpiť do neba, aby si bol rovný Najvyššiemu, ale nie si Boh, si človek!“

V dávnych dobách boli králi, cisári, faraóni na nebi, boli to hviezdy, ktoré každý musel kontemplovať, obdivovať, vzývať.

Ježiš hovorí: „Všetky tieto hviezdy nesmú byť na nebi, nie sú to bohovia.

Hľa“, hovorí Ježiš, „každý režim, každý útlak človeka, každá moc založená na nadvláde musí zmiznúť“.

Tu je ohlasovanie radosti, ktorú Ježiš dáva, takže Ježišovo posolstvo je všetko iné ako katastrofické, je to ohlasovanie zemetrasenia, ktoré zrúti všetky kráľovstvá tohto sveta, kráľovstvá nespravodlivosti, lži, pokrytectva, tie silné sily, ktoré vyhladovali ľudí a o ktorých si myslíme, že nikdy nepadnú, hovorí Ježiš:

„Nie, oni spadnú z neba, oni nie sú tí, ktorí musia viesť dejiny!“

Mohli by sme vymenovať niektoré z týchto hviezd, ktoré padajú, a dúfame, že padnú čoskoro, pretože už sú na nebi príliš dlho a zviedli toľko ľudí.

Keď vidíme tento obraz boha, ktorý už narobil priveľa škody, pretože sme jeho deti, potom sa snažíme podobať sa mu… musíme sa radovať z tohto západu slnka, ktorého sme svedkami.

Keď vidíme falošné hviezdy sveta, ktoré zvádzajú, ktoré klamú toľkých ľudí svojimi falošnými prísľubmi úspechu, hviezdy, ktoré žiaria na veľtrhu márnosti, ktorého sme svedkami každý deň… keď sa odhalí ich krehkosť a nedôslednosť, mali by sme sa radovať; pretože to budú modly, ktoré sú čoraz menej zbožňované, modly, ktoré vás odľudšťujú, keď sa im chcete podobať.

Kariéra, honba za vlastníctvom, hromadenie, dosiahnutie moci akýmikoľvek prostriedkami, pošliapanie všetkých… keď tieto modly spadnú z neba, radujme sa.

A na tomto mieste Ježiš predstavuje nový apokalyptický obraz, počúvajme ho:

„Potom uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. Pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch svetových strán, od konca zeme až po koniec neba.“

Aby sme pochopili apokalyptický obraz Syna človeka, musíme sa vrátiť k prorokovi Danielovi, ktorý v 7. kapitole predstavuje postupnosť štyroch ríš obrazom divokých šeliem.

Prvý, lev. ( https://www.youtube.com/watch?v=jczEA04E53E v 22 min.)

V pozadí vidíte leva, ktorý stojí na Aštartinej bráne v Babylone a predstavuje Babylonskú ríšu, ktorá spolu s Nabuchodonozorom zničila mesto Jeruzalem.

Trvalo to tak dlho, kým malo silu byť nadradené ostatným národom, ale v istom okamihu leva zničil medveď, ríša Médov.

Potom Médov predbehla aj iná šelma, ktorá bola leopardom, predstavuje ríšu Peržanov, rýchleho leoparda, ktorý sa rozšíril po celom starovekom svete a siahal až po Grécko.

Napokon je tu štvrtá šelma, ktorá nie je ani identifikovaná menom, taká zvieracia, hovorí sa o nej, že je nenásytná, neúprosná, taká, že sa nedá opísať, dokonca sa ani nenachádza prirovnanie, ktoré by povedalo, aké je to zviera, táto štvrtá šelma, to je Alexander Veľký a po ňom Seleukovci, ktorí vládli v Sýrii Palestíne.

Žiadna z týchto ríš nebola ľudská, každú z nich vystriedala iná ríša, ktorá bola horšia, neľudskejšia a krutejšia ako tá predchádzajúca.

Po týchto štyroch ríšach šeliem, sľubuje Daniel, nevznikne piata ríša šeliem, ale Boh odovzdá kráľovstvo nie silnejšej šelme, ktorá by bola schopná premôcť predchádzajúce, ale osobe s ľudským srdcom, a jeho vláda bude večná, nepominie a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené.

No kto bol ten syn človeka, ktorý sa mal zjaviť a o ktorom hovoril prorok Daniel?

Ježiš je v evanjeliách 80-krát predstavený ako „syn človeka“, on je ten, ktorý začal svet, po kráľovstvách zvierat, ktoré sa snažili premôcť jeden druhého, pretože ich hnala túžba súťažiť, premôcť každého, teraz prišiel ten, ktorý sa predstavuje ako autentický človek, úspešný človek podľa Boha.

Tu je posolstvo veľkej nádeje, ktoré nám Ježiš chce vštepiť týmito apokalyptickými obrazmi:

„Nedajte sa vystrašiť drámami dejín, pretože všetky neľudské sily sú predurčené na pád.“

Potom hovorí, že tento syn človeka „pošle anjelov, aby zhromaždili jeho vyvolených zo štyroch svetových strán, od konca zeme až po koniec nebies“… a my si myslíme, že možno pošle anjelov, aby prebudili mŕtvych a priviedli ich na všeobecný súd… hovorí o niečom inom, nemýľme si to s 25. kapitolou Matúšovho evanjelia.

Zmyslom obrazu anjelov, ktorí zhromažďujú vyvolených zo štyroch svetových strán, nie je ohlásenie súdu, nespomína sa tu trest ani nič iné, posolstvo je útešnou odpoveďou, ktorú Marek dáva svojim spoločenstvám, tým kresťanom, ktorí sú v pokušení zložiť zbrane.

Marek pripomína Ježišov prísľub, že syn človeka nedopustí, aby sa jeho učeníci rozptýlili na štyri svetové strany, prenasledovanie, ktoré v čase, keď Marek písal túto kapitolu, bolo ešte silnou drámou, rozptýlilo spoločenstvo.

Pripomínajúc Ježišov prísľub, Marek hovorí: „Budú poslaní anjeli, aby ich zhromaždili zo štyroch svetových strán“.

Symbolika sa vzťahuje na 4 svetové strany, takže títo anjeli zhromaždia všetkých tých, ktorí boli rozptýlení.

Identifikujme týchto anjelov, ktorých pošle Syn človeka.

Pojem anjel nemusí nevyhnutne označovať duchovnú bytosť, možno s krídlami, ako si to zvyčajne predstavujeme.

Anjel v Biblii znamená akéhokoľvek sprostredkovateľa spásy, Božej nehy a v Biblii sa používa na každého, kto sa stáva nástrojom v Pánových rukách v prospech človeka.

Hovoríme tu o rozptýlení, ktoré sa uskutočnilo, a zo štyroch vetrov musí byť tento rozptýlený ľud zhromaždený a túto misiu vykonávajú anjeli poslaní Pánom.

Aké sú to vetry a búrky, ktoré sú tu aj dnes a ktoré rozptyľujú vyvolených, ktorí sa musia opäť zhromaždiť?

Zamyslime sa nad tým, čo sa stalo a stále deje v našich spoločenstvách, nad vetrom sekularizmu, povoľnosťou, pohanským chápaním sexuality, stratou referenčných hodnôt, náboženskej ľahostajnosti, pôžitkárskej mentality, pre ktorú platí, že „čo sa mi páči, je dobré a správne“.

Toto sú vetry, ktoré vyprázdnili naše cirkvi a priviedli mnohých bratov k odklonu od viery.

Tieto vetry nás zastihli nepripravených, naša viera bola založená na krehkých základoch, viera nebola zakorenená v Božom slove, ale často bola založená na ľahkovernosti… táto viera nevydržala vetry a mnohí sa rozptýlili.

Kto sú títo anjeli, ktorých teraz posiela Syn človeka, aby zhromaždili týchto vyvolených?

Sú to tí bratia, ktorí vedeli, ako zostať verní Kristovi a evanjeliu, a ktorí teraz zasvätili celý svoj život zjednoteniu bratov, ktorí opustili kresťanské spoločenstvo.

A teraz nám chce Ježiš krátkym podobenstvom vštepiť túto nádej, počúvajme ju:

„Z podobenstva o figovníku sa dozviete, že keď teraz jeho konár zmäkne a vypučia z neho listy, viete, že leto je blízko. Tak aj vy: keď vidíte, že sa to deje, vedzte, že je blízko, že je na prahu vašich dverí.

Veru, hovorím vám, že toto pokolenie nepominie skôr, ako sa to všetko stane. Nebo a zem pominú, ale moje slová nepominú. Ale o tom dni alebo hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“

Figovník je posledný zo stromov, ktorý dáva listy, a keď začnú pučať, roľník cíti, že sa blíži leto, a raduje sa, pretože nastalo obdobie zberu úrody.

„Učte sa od roľníka,“ hovorí Ježiš. Čo sa máme z tohto obrazu naučiť?

Ježiš k nám dnes hovorí, aké reči počujeme medzi kresťanmi?

Nie sú poznačené veľkým pesimizmom?

Pýtajú sa, aký vplyv má evanjelium, ktoré hlásame, na našu spoločnosť, ľudí zaujímajú iné veci, hodnoty, na ktoré sa odvolávajú, nie sú evanjeliové hodnoty, ale peniaze, pôžitky, úspech, a tí, ktorí sa neprispôsobujú prevládajúcemu mysleniu a novým módnym trendom, sú obviňovaní, že sú obskúrni, stredovekí.

Potom je tu sekularistický svet, ktorý tvrdí, že my, cirkev, sa teraz musíme zmieriť so zánikom, a niektorí veria v tieto nádeje sekularistického sveta (bez Boha).

V tejto spoločnosti, ktorá sa opäť stáva pohanskou, sa mnohí kresťania tvária, akoby nevideli žiadne znamenie nádeje do budúcnosti.

Čo nám Ježiš hovorí? Čo Ježiš hovorí týmto ľuďom?

„Otvorte oči, lebo sú tu jasné znaky, že nový svet, ktorý som zrodil, sa rozvíja a napreduje. Uprostred toľkých protikladov a ťažkostí sa naučte zachytiť tieto znamenia novej jari, ktorá sa blíži.“

Títo kresťania sa musia naučiť pozornému pohľadu poľnohospodára, ktorý vie vidieť znamenia nového obdobia!

Otvoriť im oči… kedy to urobíme? Kedy bol taký veľký záujem o Božie slovo?

Hovorí sa, že „ľudia nechodia do kostola“, ale teraz sa viera zakladá na Božom slove, už nie na dôverčivosti, ba dokonca; uvedomili sme si, že ohlasovanie evanjelia sa dnes uskutočňuje iným spôsobom ako v minulosti, voľba viery je dôveryhodnejšia, predstavuje sa v celej svojej rozumnosti.

To sú pevné základy našej viery a v skutočnosti je čoraz viac zrelých kresťanov, ktorí vedia prezentovať dôvody svojej viery, ktorí sa neboja porovnať humanizmus, ktorý sa naučili od Ježiša z Nazareta, s akýmkoľvek iným humanizmom, ktorý síce rešpektujú, no sú spokojní so svojou voľbou, ktorú urobili.

Či dnes nerastie vedomie univerzálneho bratstva, solidarity, pozornosti voči tým, ktorí sú na okraji, voči tým, ktorí sú zranení, voči tým, ktorí trpia, dnes sa odsudzuje porušovanie ľudskej dôstojnosti; potom je tu pozornosť voči stvoreniu, odmietanie všetkých foriem rasizmu, stretnutie, dialóg, aj keď ťažký, medzi rôznymi náboženstvami a kultúrami, rastie rešpekt…

No… nie sú to len niektoré zo znakov tohto nového sveta, ktorý napreduje?

Nech vieme, ako ich uchopiť a radovať sa a dúfať.

Ježiš hovorí: „Nedajte sa oklamať pesimistickými rečami, nedajte sa zviesť princípmi, ktorými sa riadi starý svet, princípmi modiel, princípmi hviezd, ktoré kontemplujú a obdivujú na nebi, akoby to boli bohovia, sú to pohanskí bohovia, sú to padajúce hviezdy, nenasledujte ich.

Uisťujem vás,“ hovorí Ježiš, „že starý svet má zaniknúť; nevsádzajte svoj život na jeho hodnoty, ale na kráľovstvo Syna človeka, lebo jemu patrí budúcnosť.

A na záver Ježiš hovorí:

„Nebo a zem pominú, moje slová nepominú, verte mi.“

Ak chcete byť budovateľom dejín, ktoré zostávajú, Božieho kráľovstva, verte mojim slovám.