Jesenné kántry – poďakovanie za úrodu
Jesenné kántrové dni sú zamerané na poďakovanie za úrodu.
Z histórie
Kántrové dni sú štyri (z lat. quat-tuor) trojice dní – streda, piatok a sobota – zaradené do Pôstneho, Veľkonočného, Cezročného a Adventného obdobia liturgického roka. Keďže sú rozčlenené do štyroch ročných období, nazývame ich aj jarné, letné, jesenné a zimné.
Kántrové dni alebo kántry vznikli z rímskych pohanských osláv siatby v mesiaci decembri, žatvy v mesiaci júni a vinobrania v mesiaci septembri. Boli to dni rozpustilej zábavy. Cirkev im dala náboženský obsah tým, že ich ustanovila ako dni kajúcnosti, dni pokánia. V 5. storočí pribudli k doterajším kántrovým dňom aj pôstne kántry. Pápež Lev Veľký charakterizuje kántry ako dni modlitieb, pôstu a dobrých skutkov. Ich slávením veriaci ďakovali za dary, ktoré im Boh poskytol na živobytie a boli povzbudení, aby tieto dary v čase hojnosti používali striedmo a v čase nedostatku aby nereptali. V kántrové soboty bývali aj pobožnosti za kňazov a zvlášť v letnú kántrovú sobotu aj kňazské vysviacky.
Slovenský názov kántry súvisí so slovom kántriť, ničiť, lebo sú to dni modlitieb pôstneho sebazapierania a dobrých skutkov, čo skutočne ničí v nás hriešne náruživosti. Niekde ich volajú aj Suché dni, lebo v minulosti veriaci prežívali tieto dni o suchom chlebe a vode.
Aj v súčasnosti Cirkev slávi štvoro kántrových dní. Všeobecné smernice pre liturgický rok uvádzajú, že v týchto dňoch Cirkev prosí Pána za rozličné ľudské potreby, najmä za zemskú úrodu a požehnanie pre ľudskú prácu a verejne ďakuje Bohu. Biskupské konferencie majú určiť čas a spôsob slávenia kántrových dní a prispôsobiť ich slávenie miestnym potrebám veriacich.
Konferencia biskupov Slovenska určila jarné kántrové dni v týždni po Prvej pôstnej nedeli, letné v týždni pred nedeľou Zoslania Ducha Svätého, jesenné v treťom septembrovom týždni (po sviatku Povýšenia svätého Kríža) a zimné kántrové dni v druhom adventnom týždni. Záväzný je len jeden z troch dní: streda, piatok, sobota.
Povzbudenie pre farnosť – dnes
Na jeseň ďakujeme spolu s celou Cirkvou za dar plodov zeme a práce našich rúk – teda za úrodu. Žijeme v čase, kedy si veľmi neuvedomujeme, čo znamená mať alebo nemať úrodu. Stačí mať peniaze a kúpiť si v obchode… Čo by sa stalo, keby sa pokazili obchodné vzťahy, keby prišla pohroma, keby sme stratili prácu alebo by sa stratila hodnota peňazí? Toto všetko pozná história a preto múdrosť hovorí, že to, čo sa nám zdá samozrejmé, ako napríklad nehladovať, tak to samozrejmé nie je. Preto treba ďakovať za tých, ktorí pracovali, za tých, ktorí zarobili a tomu, od koho pochádza všetko dobré – Nebeskému Otcovi. Pri každej svätej omši kňaz berie do rúk chlieb a víno – vzdáva vďaky – teda dobrorečí Nebeskému Otcovi, pričom ho prosí, aby nám časný pokrm slúžil pre večný.
V tomto čase si teda znovu oživujeme v pamäti, že do kostola nie je dobre prísť nepripravený, alebo s prázdnymi rukami. Dobré je mať pripravené srdce i ruky. To čo, prinášame Pánovi, prinášame, aby nám to premenil, aby to slúžilo pre dobro spoločenstva Božej rodiny – Cirkvi a chudobných. Toto je význam každej svätej omše. My Bohu darujeme to, čo máme a On to skrze kňaza premieňa a vracia nám to premenené na Telo a Krv svojho Syna, ktorý sa nám stáva pokrmom na ceste do neba – už tu na zemi… Bez Eucharistie nemôžeme žiť, lepšie povedané nemôžeme získať život, ktorý by smeroval do večnosti.
Prekaziť to môže iba naša nevďačnosť a sebectvo, alebo oddelenie sa od Boha, bratov a sestier – teda hriech. … A ten nám chce Pán odpustiť vo svätej spovedi a pomôcť napraviť milosťou, ktorú nám dáva cez svoju obetu… Máme účasť na takomto úžasnom dobre, ktoré nedá získať inde, iba v Jeho rodine – v liturgickom zhromaždení.
Tento týždeň pripravili výzdobu naše kvetinárky pani Mária Tomková, pani Mária Kakalejčíková, pani Anna Kručajová a pani Agáta Ludvigová. Nech krása a dobrota Božích darov, ktoré prešli spoluprácou našich rúk skutočne oslávi nášho štedrého Pána a nám slúži pre ďalšie požehnanie. A tiež ďakujeme všetkým, ktorí sa starajú o krásu nášho kostola.
