25. marca 2025

Voľba dona Fabia Attarda za 11. nástupcu dona Bosca predstavuje historický moment pre saleziánsku kongregáciu a celú saleziánsku rodinu po celom svete. Don Attard bol zvolený počas 29. generálnej kapituly Spoločnosti svätého Františka Saleského a stelesňuje charizmu dona Bosca v plnej miere. Čaká ho vedenie saleziánskej misie venovanej mladým ľuďom, najmä tým najchudobnejším a najzraniteľnejším, v 136 krajinách sveta.

S bohatými skúsenosťami v teológii, pastorácii a akademickej oblasti je povolaný viesť kongregáciu k obnove a priniesť sen dona Bosca do srdca súčasného sveta.

Cesta viery a formácie

Don Fabio Attard sa narodil 23. marca 1959 v meste Gozo na Malte. Vyrastal v meste Victoria, kde navštevoval základnú a strednú školu. Jeho povolanie sa začalo formovať počas rokov strávených v seminári v Goze (1975 až 1978). Neskôr vstúpil do saleziánskeho ašpirantátu na Savio College v Dingli na Malte a potom sa pripravoval na noviciát v Dubline. 8. septembra 1980 zložil rehoľnú profesiu ako salezián dona Bosca v Maynoothe v Írsku.

Don. Attard pokračoval v štúdiu s veľkým nasadením, získal titul z teológie na Pápežskej saleziánskej univerzite (UPS) a licenciát z morálnej teológie na prestížnej Accademia Alfonsiana v Ríme.

Misijné a pedagogické poslanie

Misionársky duch dona Attarda sa prejavil už v raných rokoch jeho rehoľného života. V rokoch 1988 až 1991 pôsobil v skupine saleziánov, ktorí zakladali prítomnosť kongregácie v Tunisku – v prevažne nekatolíckom prostredí, kde položil základy pre evanjelizačnú a vzdelávaciu službu. Po návrate na Maltu viedol saleziánsku školu sv. Patrika a saleziánske oratórium v rokoch 1993 až 1996.

V roku 1999 obhájil doktorát na Milltown Institute for Philosophy and Theology, kde sa venoval téme svedomia v anglikánskych kázňach Johna Henryho Newmana. Vďaka svojej odbornosti sa stal súčasťou fakulty Pápežskej saleziánskej univerzity, počas ktorej spoluviedol aj doktorandské práce na Alfonziánskej akadémii a prispel k akademickej formácii budúcich teológov.

Vízia pre pastoráciu mládeže

V roku 2008 bol don Attard zvolený za generálneho radcu pre pastoráciu mládeže počas 26. generálnej kapituly. Počas dvoch volebných období (2008 až 2020) viedol kongregáciu v jej misii pre mladých.

Pod jeho vedením vznikol kľúčový dokument Saleziánsky rámec pastorácie mládeže (2013), ktorý poskytuje globálne smernice pre pastoračnú činnosť saleziánov. Organizoval významné iniciatívy, ako napríklad Medzinárodný kongres o pastorácii mládeže a rodine (Madrid, 2017). 

Posilnil tiež misionárske dobrovoľnícke programy a skonsolidoval technické a odborné vzdelávanie a školenie prostredníctvom iniciatív ako Don Bosco Tech Africa a Don Bosco Tech ASEAN, ktoré zastupovali saleziánov na dôležitých medzinárodných fórach o mládežníckej politike, migrácii a zamestnanosti mládeže v Bruseli a New Yorku.

Spojenie medzi teológiou a pastoráciou

Okrem administratívnych úloh sa don Attard vždy venoval prepájaniu teológie a pastoračnej služby. V roku 2005 založil a viedol Inštitút pastoračnej formácie na Malte, zameraný na vzdelávanie laikov v pastorácii. Pokračoval aj v pedagogickej činnosti ako hosťujúci profesor na Pápežskej saleziánskej univerzite.

Jeho prínos pre univerzálnu Cirkev si všimol aj pápež František, ktorý ho v roku 2018 vymenoval za konzultanta Dikastéria pre laikov, rodinu a život. Jeho aktívna účasť na synode o mládeži (2018) ukázala jeho snahu dať mladým ľuďom hlas a väčší priestor v živote Cirkvi.

Líder pre budúcnosť saleziánskej kongregácie

Po skončení funkcie generálneho radcu dostal don Attard v rokoch 2020 až 2023 za úlohu koordinovať saleziánsku a laickú formáciu v Európe Tento projekt viedol k vzniku magisterského programu na formáciu saleziánov a ich laických spolupracovníkov, ktorý dnes poskytuje Pápežská saleziánska univerzita.

Pokračovanie v poslaní dona Bosca

Ako nový hlavný predstavený bude don Fabio Attard viesť kongregáciu, ktorá pozostáva z 13 750 rehoľníkov v 92 provinciách v 136 krajinách po celom svete. Jeho hlboká spiritualita, akademická odbornosť a dlhoročné skúsenosti ho pripravili na to, aby viedol a inšpiroval celú saleziánsku rodinu v 21. storočí.

Jeho voľba znamená novú kapitolu pre saleziánsku kongregáciu, ktorá pod jeho vedením bude pokračovať v raste ako globálne hnutie v oblasti vzdelávania, evanjelizácie a sociálnej zmeny. Don Attard bude svojím nasadením motivovať saleziánov, laikov a mladých ľudí, aby šírili odkaz dona Bosca – byť nositeľmi Božej lásky pre mladých, najmä tých najzraniteľnejších.

Pod jeho vedením bude saleziánska kongregácia naďalej napĺňať sen dona Bosca a meniť životy tisícok mladých ľudí na celom svete. Ako hlava druhej najväčšej rehoľnej kongregácie na svete prináša nádej a svetlo pre nové generácie.

V sobotu 8. marca 2025 to u nás v oratku poriadne žilo! Celoslovenský kalčetový turnaj prilákal nadšencov stolného futbalu z celého Slovenska, aby si zmerali sily v troch kategóriách: U15, U19 a U19+.

Po spoločnej modlitbe sa turnaj pomaly rozbehol a bolo sa na čo pozerať! Skvelé ťahy, napínavé súboje a neskutočné momenty, ktoré dostali každého do varu.

Na poludnie sme si oddýchli pri svätej omši, ktorá nám dodala novú energiu. Po nej nás čakal výborný guláš, kofolka a chill pri jedle – presne to, čo bolo treba pred veľkým finále!

Rozbehli sa finálové zápasy, kde sa bojovalo do poslednej sekundy. Atmosféra bola neskutočná, každý tím ukázal svoje maximum.

Po napínavých dueloch vyzeralo veľké vyhodnotenie takto:

Kategória U15:

1. Banská Bystrica
2. Košice – Kalvária
3. Bardejov – Poštárka
4. Bardejov
5. Poprad

Kategória U19

1. Bardejov – Poštárka
2. Sabinov
3. Bardejov
4. Michalovce
5. Žilina SOŠ

Kategória U19+

1. Banská Bystrica
2. Košice – Kalvária

Nebolo to len o hre, ale hlavne o priateľstve, smiechu, spoločných chvíľach. Už teraz sa nevieme dočkať ďalšieho ročníka! Vidíme sa o rok!

Je noc. Všetko stíchlo. Len jedna tajomná postava sa nenápadne zakráda tmavou miestnosťou. Kotrmelec, opatrné rozhliadnutie sa, zopár krokov a opäť sa rozhliada. Zdá sa, že tajná misia prebieha úspešne. No zrazu tmu prenikne červené svetlo a ticho sa zmení na dupot nôh, krik a zvuk sirény. Neostáva nič iné, len dať sa na útek…

O pár hodín neskôr

        Cesty troch starých známych sa opäť preplietli. Spoločne sedia na gauči a nervózne čakajú, kým ich zavolajú na pracovný pohovor. Zrazu si jeden z nich všimne na zemi papierik. Papierik s telefónnym číslom. Netušia, že len pred pár hodinami vypadol z vrecka osobe utekajúcej pred nočným strážnikom.

        Netrvá dlho a všetci traja so záujmom počúvajú hlas ozývajúci sa z tohto telefónneho čísla. Dozvedajú sa o hre, ktorej hlavnou výhrou sú súradnice bájneho zlatého mesta nazývaného Eldorádo. Na dosiahnutie tejto výhry však musia splniť niekoľko misií.

        Bez dlhého váhania sa do nich púšťajú. Ich prvé kroky vedú k saleziánom na Luník IX odkiaľ sa transsibírskou magistrálou dostávajú na saleziánsku misiu v objatí ľadu.

        Náročnosť úloh postupne narastá – prepašovať Bibliu do Severnej Kórei, ukradnúť palicu náčelníkovi ľudožrútov, získať hlavu kráľa Madagaskaru či prekaziť únos domorodcov v Južnej Amerike. No naši traja odvážni dobrodruhovia sa nezastavujú pred ničím. Predstava zlatého mesta ich poháňa vpred, a tak prekonávajú všetky prekážky priam zázračne rýchlo.

        Po úspešnom ukončení poslednej úlohy dostávajú indíciu, že sa majú vrátiť na miesto, kde všetko začalo – do miestnosti, v ktorej čakali na pohovor.

        Po príchode z nich veľmi rýchlo vyprcháva nadšenie. Namiesto súradníc Eldoráda sa dozvedajú, že celá hra bola jedným veľkým podvodom. Žiadne Eldorádo neexistuje. Na ich tvárach sa objavuje hnev, sklamanie a slzy zúfalstva. Nevedia, čo majú robiť.

        V tej chvíli k nim prichádza neznámy muž. Prihovára sa im a zisťuje, čo sa stalo. A dáva im nádej. Nádej, že aj keď zlaté mesto Eldorádo neexistuje, existuje iné miesto, ktoré stojí za to objavovať. Miesto, z ktorého časť má každý z nás ukrytú v srdci. Miesto menom nebo.

Je tento príbeh skutočný? Nie. Je to príbeh, ktorý nie je skutočný, ale poukazuje na to, čo skutočné je. Je to príbeh, ktorý odohrali na doskách pódia v Dome kultúry mladí z Veľkej a z oratka počas Don Bosco Show.

        Ako to už na saleziánskych akciách býva zvykom, na záver sa všetci – deti, animátori, saleziáni, rodičia a ďalší priaznivci – stretli na agapé v oratku. Pre účinkujúcich to bola zaslúžená odmena za týždne poctivej prípravy a pre všetkých príležitosť tvoriť krásne spoločenstvo.

Fotky nájdete TU

„Ach.. zase na Tepličku?“ – slová ktoré asi nikto nikdy nevyslovil.

Tak sme sa, hŕstka nadšených mladých, pozbierali v piatok večer na chate. Dobiehame týždne odlúčenia s niektorými, s inými zase hodiny. Beztak to na kvalite rozhovoru neuberá. Brnkáme na gitarách, alebo sa aspoň snažíme. Ťaháme hrateľné pesničky z päty, chvíľu dokonca blúdime aj okolo tých skautských. Pred polnocou adorka – veď sme tu vlastne prišli na obnovu. Nastáva silencium a romantické skupinové umývanie zubov.

Ráno. Stále silencium, takže žiadna možnosť hlboko sa ospravedlniť za rozvarené párky. Našťastie to ani nikoho netrápi. Aj keby, musí si to nechať pre seba. Poznáte ten pocit, keď Miro strašne zaujímavo rozpráva (naozaj), ale vy ste spali päť a pol hodiny aj s raňajkami? My nie, kdežeee. Pozorne počúvame, potom dôkladne rozjímame a ešte dôkladnejšie sa spovedáme.

Poobede v skupinkách zdieľame svoje prežívanie samotnej obnovy, postrehy a uvedomenia. Dôkaz, že aj nové koncepty môžu byť fajn, napriek nie celkom vrelému privítaniu do našich starých zaužívaných koľají. Modlíme sa ruženec počas krátkej (tentokrát skutočne krátkej) prechádzky, alebo inak, prechádzame sa počas ruženca. Nastáva experimentálny blok programu; čas na štúdium. Musím povedať, že každý poňal zadanie veľmi individuálne, no určite sme tento čas nepremárnili.

Večera, a už nám ostáva len to jediné a najobľúbenejšie, hrať sa. „Mestečko Palermo“ s kreatívnym, až hlavolamnými obmenami prináša dávku humoru, veľa chytania sa za hlavu a hádam aj trošku adrenalínu na záver večera. Nedeľné doobedie mi pripomína typickú nedeľnú rodinnú idylku. Začíname prirodzene omšou, slušne idylickou, a pokračujeme; niektorí učením, niektorí varením, a tí ostatní – ťažko popísať, čo robia, ale vyzerajú, že im je dobre. V kuchyni je frmol, aj plodná debata. Okrem iného o tom, aké korenie pridať do šalátu, na mäso, a vlastne úplne všade. Vynašli sme sa a je vidno, že kuchyňa je so sebou spokojná – veď má prečo.

S ťažkým srdcom sa lúčime s absentujúcim signálom a milovaným diskomfortom a postupne sa odvážame späť do civilizácie.

„Tak snáď zase čoskoro, Teplička..“ – slová, ktoré si pri odchode v hlave povie asi každý z nás.

Ďalšie fotky nájdete TU