Duchovná obnova na Tepličke

„Ach.. zase na Tepličku?“ – slová ktoré asi nikto nikdy nevyslovil.

Tak sme sa, hŕstka nadšených mladých, pozbierali v piatok večer na chate. Dobiehame týždne odlúčenia s niektorými, s inými zase hodiny. Beztak to na kvalite rozhovoru neuberá. Brnkáme na gitarách, alebo sa aspoň snažíme. Ťaháme hrateľné pesničky z päty, chvíľu dokonca blúdime aj okolo tých skautských. Pred polnocou adorka – veď sme tu vlastne prišli na obnovu. Nastáva silencium a romantické skupinové umývanie zubov.

Ráno. Stále silencium, takže žiadna možnosť hlboko sa ospravedlniť za rozvarené párky. Našťastie to ani nikoho netrápi. Aj keby, musí si to nechať pre seba. Poznáte ten pocit, keď Miro strašne zaujímavo rozpráva (naozaj), ale vy ste spali päť a pol hodiny aj s raňajkami? My nie, kdežeee. Pozorne počúvame, potom dôkladne rozjímame a ešte dôkladnejšie sa spovedáme.

Poobede v skupinkách zdieľame svoje prežívanie samotnej obnovy, postrehy a uvedomenia. Dôkaz, že aj nové koncepty môžu byť fajn, napriek nie celkom vrelému privítaniu do našich starých zaužívaných koľají. Modlíme sa ruženec počas krátkej (tentokrát skutočne krátkej) prechádzky, alebo inak, prechádzame sa počas ruženca. Nastáva experimentálny blok programu; čas na štúdium. Musím povedať, že každý poňal zadanie veľmi individuálne, no určite sme tento čas nepremárnili.

Večera, a už nám ostáva len to jediné a najobľúbenejšie, hrať sa. „Mestečko Palermo“ s kreatívnym, až hlavolamnými obmenami prináša dávku humoru, veľa chytania sa za hlavu a hádam aj trošku adrenalínu na záver večera. Nedeľné doobedie mi pripomína typickú nedeľnú rodinnú idylku. Začíname prirodzene omšou, slušne idylickou, a pokračujeme; niektorí učením, niektorí varením, a tí ostatní – ťažko popísať, čo robia, ale vyzerajú, že im je dobre. V kuchyni je frmol, aj plodná debata. Okrem iného o tom, aké korenie pridať do šalátu, na mäso, a vlastne úplne všade. Vynašli sme sa a je vidno, že kuchyňa je so sebou spokojná – veď má prečo.

S ťažkým srdcom sa lúčime s absentujúcim signálom a milovaným diskomfortom a postupne sa odvážame späť do civilizácie.

„Tak snáď zase čoskoro, Teplička..“ – slová, ktoré si pri odchode v hlave povie asi každý z nás.

Ďalšie fotky nájdete TU