Ak sa chcete dozvedieť o Don Boscovi viac, vydavateľstvo VDB ponúka jeho životopis v 3 rôznych formách:

DON BOSCO (pre nás všetkých): https://www.donbosco.sk/tovar/13577-don-bosco Životný príbeh Jána Bosca je inšpiráciou pre otca, matku, učiteľa, vychovávateľa, mladého človeka…

DON BOSCO – pre deti: https://www.donbosco.sk/tovar/don-bosco-pre-deti Jednoduchý životopis svätého Jána Bosca s veselými obrázkami detským čitateľom priblíži jeho zaujímavé detstvo, štúdium aj pôsobenie medzi opustenými chlapcami. Knižka iste poteší deti aj ich rodičov.

Príbeh pokračuje (pre mladých): https://www.donbosco.sk/tovar/pribeh-pokracuje Každá kapitola zo života dona Bosca je v knihe doplnená skutočným príbehom našej doby a svedčí o význame saleziánskej prítomnosti v každom kúte sveta. Stránky, ktoré rozprávajú o vášni dona Bosca pri uskutočňovaní jeho snov. Kniha, ktorá má silu naplniť každé úsilie nádejou. „Kedysi dávno… Dnes existuje… Don Bosco.“

Návrat do školských lavíc po vianočných prázdninách sa u nás niesol v znamení ľudských práv. V piatok 10. januára si pre nás Saška Kubovová pripravila prednášku na tému diskriminácie a jej podôb v rôznych oblastiach života. Spoločne sme uvažovali o tom, čo vlastne ľudské práva pre nás znamenajú a ako môže diskriminácia vyzerať. Diskutovali sme o rôznych modelových situáciách a rozoberali sa aj prípady z praxe. Bolo zaujímavé sledovať ako sa na vymyslené, ale aj skutočné prípady pozeráme každý trochu iným spôsobom.

Po teoretickom úvode a diskusii k jednotlivým príkladom sme si zahrali modelovú hru. Mohli sme si pomocou nej vyskúšať aké je to byť utečencom a pri vstupe do novej krajiny zažívať nepríjemné poznámky a správanie iných, napríklad na základe našej farby pleti či náboženstva. Zhodli sme sa, že nám to nikomu nebolo príjemné – ani z pozície diskriminačných úradníkov ani adresátom jednotlivých komentárov. Niektorí sa dokonca nechali odradiť a prešli do novej krajiny cez pašerákov, hoci každý mal nárok na vstup legálnou cestou. Aj táto hra nám pripomenula, že hoci sme si všetci rovní, nie každý človek túto rovnosť zažije aj na svojej koži.

V časoch totalitného komunizmu, keď bola sloboda viery potláčaná, Slovensko zažilo mnoho príbehov odvahy a viery. Medzi nimi vyniká obeta dona Titusa Zemana, saleziána, ktorý nasadil svoj život, aby pomohol svojim spolubratom. Jeho životný príbeh nie je len svedectvom o odvahe, ale aj o nezlomnej viere a hlbokej oddanosti Bohu. Viac o ňom sa dozviete na tituszeman.sk, resp. saleziani.sk/titus-zeman.

Don Titus, inšpirovaný vnútorným hlasom Ducha Svätého, sa rozhodol pomáhať mladým spolubratom utiecť do zahraničia, aby mohli pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii. Navzdory veľkému riziku organizoval úteky cez rieku Moravu do Rakúska. Hoci cesta bola plná nástrah, po prvých úspechoch v ňom rástla viera, že jeho činy sú súčasťou Božieho plánu.

Napriek tomu prišiel okamih, keď sa aj v jeho odvážnom srdci začali objavovať pochybnosti. Po uskutočnení druhej výpravy, keď narazil na nespočetné problémy s vízami, sa začali ozývať hlasy plné pochybností – bol to skutočne Boží plán? Alebo len jeho snaha o falošné hrdinstvo? „Čo keby ma dostali do rúk?“ písal v liste priateľovi. Táto dilema ho sužovala, no no krátko na to pri slúžení svätej omše dostal odpoveď, ktorú hľadal: „Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3,16). V tej chvíli pochopil, že aj pozvanie k prípadnej obete života je Božou odpoveďou na jeho pochybnosti pred Bohom.

Don Titus vedel, čo ho čaká, ak by bol chytený – mučenie, väzenie, možno aj smrť. A predsa sa rozhodol pokračovať, pretože v tom videl vyšší zmysel – lásku k svojim bratom a vernosť svojmu poslaniu. Jeho tretia výprava bola však poslednou. Zajatý, mučený a ponižovaný, don Titus zakúsil najhoršie, čo totalitný režim mohol ponúknuť. Napriek nesmiernej bolesti, ktorú mu spôsobovali, jeho viera zostala neochvejná.

Svedectvá o jeho mučení sú srdcervúce. Stratil sluch, bol bitý, topený vo výkaloch, týraný do takej miery, že jeho telo a duša doslova zápasili o prežitie. No aj v týchto najtemnejších chvíľach si zachovával vnútornú slobodu a vieru. Jeho ruženec, zložený zo zrniek chleba, symbolizoval každý jeho výsluch a mučenie – vyše 50-krát bol Titus skúšaný, no nikdy nikoho nezradil.

Spolutrpiteľ don Andrej Dermek si spomína na jeden z najkrajších momentov ich spoločného utrpenia: „Pozreli sme sa na seba a usmiali sme sa… Obaja sme vedeli, pre koho trpíme, pre Krista.“ Tento úsmev, napriek všetkému, čo prežili, bol dôkazom ich nezlomnej viery a odovzdanosti Bohu.

Blahorečenie slovenského saleziána kňaza Titusa Zemana, mučeníka z obdobia komunistickej totality, prebehlo v sobotu 30. septembra 2017 v Bratislave-Petržalke. Miesto, kde don Titus a jeho spoločníci prekračovali rieku Moravu označuje kameň, ktorý osadili 11. septembra 2024.

Umelecké spracovanie pamätníka pripravil Cyril Uhnák, kompozíciu vytvoril Peter Köveš. Tvoria ho dva žulové kamene pochádzajúce zo Slovenska. Vrchný, dvojfarebný kameň pripomína míľnik alebo hraničný kameň. Na jeho vrchnej časti je zasadený malý krížik z čiernej žuly, symbolizujúci obetu, námahu a riziko, ktoré podstupovali. Povrch kameňa je upravený tak, aby mohol slúžiť na slávenie Kristovej obety. Spodný kameň je zo žltej žuly, plní úlohu podstavca pre tento symbolický pamätník. Ide o hmatateľnú pripomienku odvahy a duchovnej sily, ktoré v týchto náročných časoch formovali činy dona Titusa a jeho spoločníkov.

Na fotografii sa nachádza pravdepodobné miesto prechodu cez rieku Moravu, ktoré sa spája s činnosťou dona Titusa Zemana. V týchto miestach, v katastri obce Malé Leváre niekoľkokrát prekračoval rieku s cieľom pomôcť rehoľníkom uniknúť z komunistického režimu, aby mohli slobodne pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii.

Titus Zeman bol odsúdený na 25 rokov ako „nepriateľ štátu“, no aj v tých najhorších podmienkach naďalej slúžil svojim spoluväzňom. Nielenže ich duchovne povzbudzoval, ale aj konkrétne pomáhal, kde to bolo možné. Jeho život a utrpenie sú živým dôkazom Ježišových slov: „Niet väčšej lásky, ako keď niekto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).

Svätý Otec František oslavuje dnes, 17. decembra 2024, svoje 88. narodeniny. Vlastným menom Jorge Mario Bergoglio sa narodil 17. decembra 1936 v Buenos Aires ako najstarší z piatich detí talianskeho prisťahovalca Maria José (Giuseppe) Bergoglia a Reginy Maríe Sívoriovej.

Cesta kňazstva a rehoľná formácia

Po štúdiu na technickej škole s odborom chemický technik vstúpil 11. marca 1958 do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Čile, kde študoval humanitné predmety. Následne získal licenciát z filozofie na Kolégiu sv. Jozefa v San Miguel a študoval literatúru a psychológiu v Santa Fe a Buenos Aires.  

Za kňaza ho vysvätil 13. decembra 1969 vtedajší arcibiskup Córdoby Ramón José Castellano. Večné sľuby v reholi jezuitov zložil 22. apríla 1973 v Španielsku. Následne pôsobil ako novicmajster a prednášal na teologickej fakulte v San Miguel, kde bol v rokoch 1973 – 1979 provinciálom jezuitov v Argentíne.  

Biskupská a kardinálska služba

Svätý Ján Pavol II. ho 20. mája 1992 vymenoval za pomocného biskupa arcidiecézy Buenos Aires. Biskupské svätenie prijal 27. júna 1992 z rúk arcibiskupa Antonia Quarracina. Jeho biskupským heslom sa stalo „Miserando atque eligendo“ (Pozrel sa na neho s milosrdenstvom a vyvolil si ho).  

Arcibiskupom metropolitom Buenos Aires sa stal 28. februára 1998. V tejto funkcii bol zároveň ordinárom pre východných katolíkov v Argentíne. V roku 2001 ho Ján Pavol II. kreoval za kardinála a pridelil mu titulárny kostol sv. Roberta Bellarmina v Ríme.  

Ako predseda Argentínskej biskupskej konferencie (2005 – 2011) a účastník významných cirkevných podujatí sa stal lídrom Katolíckej cirkvi v Latinskej Amerike.  

Zvolenie za pápeža

Po konkláve 12. – 13. marca 2013 bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za 266. pápeža. Ako prvý v dejinách prijal meno František podľa sv. Františka z Assisi.

Je prvým pápežom z Ameriky, prvým jezuitom a prvým pápežom-rehoľníkom za posledných 150 rokov. Svojím skromným životným štýlom – bývaním v jednoduchom byte a používaním verejnej dopravy – si získal rešpekt už ako kardinál.  

Pápež František je známy svojím dôrazom na milosrdenstvo, chudobu a starostlivosť o stvorenstvo. Po svojom zvolení sa predstavil ako pápež „z konca sveta“, čím symbolicky zdôraznil poslanie Katolíckej cirkvi slúžiť všetkým ľuďom, predovšetkým tým na okraji spoločnosti.  

Dôležité životné jubileá

V mesiaci decembri si pripomína aj ďalšie dve významné udalosti – 13. decembra 1969 prijal kňazskú vysviacku a 21. decembra 1993 sa stal generálnym vikárom arcidiecézy Buenos Aires. Dnes, pri príležitosti jeho 88. narodenín, si veriaci na celom svete pripomínajú život a službu pápeža Františka, ktorý zostáva symbolom pokory, jednoty a evanjeliového posolstva v súčasnom svete.