Animátorská víkendovka 9.-11.10.

Drahý animátorský denníček!

Slnečné dni októbra si priam žiadali, aby sme ich využili a my, túžiaci po zážitkoch, sme to neodmietli. Strávili sme ich na animátorskej víkendovke – každoročnej akcii, kde sa buduje partia a učíme sa veľa nového o tom, ako svoju cestu animátorským životom prežiť ešte lepšie.

Dobrodružstvo odštartovalo v autobuse, ktorý nás zaviezol do Tatranskej Kotliny. Tu naše batohy zväčšili svoju hmotnosť o potraviny a všetko potrebné na víkend. 

Dovolenka mohla začať! Do našej destinácie nás čakala ešte dlhá cesta – od prípitku, cez cestu ,,vlakom” (tak, ako sme to robili na prechádzkach v škôlke), otázky a rozhovory, spoločnú modlitbu až po kráčanie so zaviazanými očami a dôverovanie tomu, kto viedol.

Napokon sme šťastne dorazili do hotela (iní by ho nazvali ,,chata Plesnivec”). Po večeri a omši nasledoval moderovaný večer v štýle Milujem Slovensko. Súťažili sme, snažili sme sa získať body no najmä sme sa výborne bavili. 

Ráno sme sa dozvedeli nepríjemnú správu – náš dovolenkový rezort bol vykradnutý. Rozdelili sme sa do skupín, v ktorých sme plnili úlohy a získavali suroviny, pretože po lúpeži neostalo vôbec nič. Milý denníček, viem, možno to znie nepríjemne ale bolo to úplne skvelé. Vyskúšali sme robiť veci, ktoré nás trochu desili, no nakoniec boli jednými z najlepších chvíľ víkendu – napríklad sme zlaňovali, hrali mini-divadlo alebo zisťovali niečo viac o charakteroch ľudí.

Túto časť programu sme ukončili prechádzkou na miesto, kde sme spoločnými silami všetko uvarili a zjedli. Prechádzky týmto neskončili. Pokračovali sme ešte dlllho ďalej. Nebyť tej nádhernej prírody, viacerí by sme sa chceli otočiť už dávno pred cieľom. V ňom nás čakali mafiny, čo nás veľmi potešilo. Zaslúžene, mysleli sme si. No práve na nich nám bola vysvetlená hlavná myšlienka víkendu – že nie sú odmenou za výkon, ale sú pre nás, len tak, lebo sme. Tak, ako Božia láska – nevieme si ju zaslúžiť výkonom, miluje nás nezávisle od toho, ako veľa robíme.

Po návrate na chatu sme mali svätú omšu a LARP. Ak ešte, denníček, nevieš, čo to je, vysvetlím ti to. Každý z nás sa stal na chvíľu niekým iným. Dostali sme nové meno, životný príbeh a vlastnosti, podľa ktorých sme sa začali správať. Začalo to byť veľmi zaujímavé, keď sa stala vražda a okrem vlastností nášho ,,nového ja” sme sa museli prispôsobiť aj neobyčajnej situácii.

Po tomto všetkom sme do spacákov zaliezli úplne vyčerpaní a vôbec netrvalo dlho, kým sa chatou ozývalo už len pravidelné dýchanie a chrápanie.

Nedeľné ráno nás prinútilo opustiť svoju komfortnú zónu. Anonymne sme na papiere napísali niečo, čo o nás iní nevedia. Nejaké naše trápenie, pochybnosti, vnútorné boje. A vzájomne sme sa snažili odpovedať čímkoľvek sme dokázali – povzbudením, radami, slovami či obrázkom. Spoločne (no stále anonymne) sme si to pozerali, učili sa na nápadoch iných a zároveň sme si do sŕdc uložili to, čo bolo adresované nám.

Víkend sme ukončili svätou omšou a cestou dole, medzi ľudí. Odišli sme plní nových zážitkov, vedomostí a s o niečo viac hlbšími vzájomnými vzťahmi.

To je, milý denníček, všetko z týchto dní. No neboj sa, už onedlho nás čakajú ďalšie spoločné chvíle, o ktorých ti rada porozprávam. Tak zatiaľ ahoooj!