Rozlúčka s Tatrami

Ráno sme v Poprade nastúpili do električky a vydali sa smerom k horám. Krajina za oknom sa pomaly menila – domy mizli, lesy rástli hustejšie a pod Tatrami sa prevaľovali oblaky, husté a biele, ako mlieko rozliate po úpätí hôr. Zo Starého Smokovca sme sa vybrali na Hrebienok. Už prvé kroky nám dávali pocítiť, že deň nebude obyčajný. Cesta k Zbojníckej chate bola dlhá a náročná, no spoločné rozhovy nám ju spríjemnili.

Pri chate sme slávili svätú omši, načerpali nové sily – a ani sme netušili, čo všetko nás ešte čaká. Potom prišiel strmší výstup k Sedlu, miestami po skalách, kde sa ukázalo, ako sme zdatní. Krok za krokom sme si podávali ruky, povzbudzovali sa, smiali sa a niekedy aj zadýchane nadávali – ale každý z nás vedel, že spolu to zvládneme. Zo sedla nás už čakala „len“ Východná Vysoká. Hore nás privítal pohľad, ktorý slová ani fotky nedokážu zachytiť – hory všade naokolo, doliny zalité svetlom a ticho, ktoré nás napĺňalo radosťou a vďakou. Zostup cez Sliezsky dom späť do Smokovca bol síce náročný pre naše nohy ale smiech a spomienky nám skracovali cestu.

Unavení, ale šťastní, sme sa večer znova stretli v električke. V tichu sme všetci cítili to isté – Tatry nám dali viac, než sme čakali. A keď sa hory pomaly strácali za oknom, zostávalo v nás vedomie, že na takýto deň sa nezabúda.