Duchovná obnova animátorov na Tepličke

Milý animátorský denníček!

Prvé teplé lúče aprílového slnka sme aj my využili naplno. Z každodennej reality sme utiekli na miesto, kde je možné prebúdzajúcu sa jarnú prírodu pozorovať najlepšie. Na Tepličku.

Naše malé dobrodružstvo začalo v piatok. Prvá skupinka odišla už skôr poobede a my, ktorí sme mali stretká, sme prišli už do vyhriatej chaty. Prvým bodom programu bolo rozdelenie izieb, postelí a rýchla večera. Čo s načatým večerom? Samozrejme, že sme odhlasovali aktivity vonku, tak sme rýchlo z batohov vytiahli teplé oblečenie a vyšli pred chatu. Asi každého z nás dosť mrzelo zistenie, že je nov a nevidíme ani na krok. Mne ale, milý denníček, vyčarili úsmev na tvári hviezdy, ktoré bolo v tejto tme veľmi pekne viditeľné.

Nastal čas na plán Bé. Keď sme nemohli ísť do lesa, presunuli sme sa do mesta vrahov, teroristov ale aj zaľúbencov Rómea a Júlie. Už asi tušíš, že tým myslím Palermo. A môžem ťa ubezpečiť, že všetko dobre dopadlo a vrahom sa ani raz nepodarilo zvíťaziť.

Sobotné ráno sme privítali v tichu. Som si, denníček, istá, že si už pochopil, čo to znamená. Programom najbližších hodín bola duchovná obnova. Začali sme prednáškou a po nej nasledoval čas v tichu. Práve počas neho sme mnohí využili možnosť ísť do prírody – prejsť sa, zavesiť si hamaku a obdivovať všetkú tú krásu. Tento čas sme spoločne ukončili svätou omšou a obedom.

Chvíle po obede sme strávili prácou. Tí, ktorí nemali službu v kuchyni pomáhali vonku – rozbíjali ľad, ktorý sa ešte neroztopil a nosili drevo.

Od fyzickej námahy sme sa opäť vrátili k duchovnej obnove. Tentokrát v podobe zdieľania. Druhá skupinka využila dobré počasie a my zase výhody kuchyne – inak povedané výborný koláč. Drahý denníček, také dlhé zdieľanie som ešte nezažila, ale bol to obohacujúci čas, ktorý sa nám nechcelo ukončiť.

Do večere každý robil to, na čo mal práve náladu. Niektorí pokračovali v diskusii a pomáhali pri tom s varením, iní opäť vybehli von.

Od momentu, keď sme sa stretli pri stole sme trávili čas spoločne. Najprv sme mali ďalšiu z chvíľ, počas ktorých namiesto úst hovoria srdcia. Tentokrát v podobe adorácie.

Po nej sme, denníček, mali hodiny plné smiechu a zábavy. Najprv sme simulovali historické udalosti (rada by som ti povedala viac, ale nechcem riskovať, že si to prečítajú moji rodičia), hrali sme upíra a hlboko do noci sme ako trpaslíci hľadali zlato v kartovej hre Sabotér.

Nedeľné ráno začalo najneskôr v histórii saleziánskych akcií. Budíček bol len chvíľu pred deviatou, čo nám všetkým úplne vyhovovalo. Celé dopoludnie sa nieslo v kľudnej atmosfére – okrem modlitieb, raňajok a svätej omše sme nepotrebovali stihnúť nič.