V časoch totalitného komunizmu, keď bola sloboda viery potláčaná, Slovensko zažilo mnoho príbehov odvahy a viery. Medzi nimi vyniká obeta dona Titusa Zemana, saleziána, ktorý nasadil svoj život, aby pomohol svojim spolubratom. Jeho životný príbeh nie je len svedectvom o odvahe, ale aj o nezlomnej viere a hlbokej oddanosti Bohu. Viac o ňom sa dozviete na tituszeman.sk, resp. saleziani.sk/titus-zeman.

Don Titus, inšpirovaný vnútorným hlasom Ducha Svätého, sa rozhodol pomáhať mladým spolubratom utiecť do zahraničia, aby mohli pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii. Navzdory veľkému riziku organizoval úteky cez rieku Moravu do Rakúska. Hoci cesta bola plná nástrah, po prvých úspechoch v ňom rástla viera, že jeho činy sú súčasťou Božieho plánu.

Napriek tomu prišiel okamih, keď sa aj v jeho odvážnom srdci začali objavovať pochybnosti. Po uskutočnení druhej výpravy, keď narazil na nespočetné problémy s vízami, sa začali ozývať hlasy plné pochybností – bol to skutočne Boží plán? Alebo len jeho snaha o falošné hrdinstvo? „Čo keby ma dostali do rúk?“ písal v liste priateľovi. Táto dilema ho sužovala, no no krátko na to pri slúžení svätej omše dostal odpoveď, ktorú hľadal: „Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3,16). V tej chvíli pochopil, že aj pozvanie k prípadnej obete života je Božou odpoveďou na jeho pochybnosti pred Bohom.

Don Titus vedel, čo ho čaká, ak by bol chytený – mučenie, väzenie, možno aj smrť. A predsa sa rozhodol pokračovať, pretože v tom videl vyšší zmysel – lásku k svojim bratom a vernosť svojmu poslaniu. Jeho tretia výprava bola však poslednou. Zajatý, mučený a ponižovaný, don Titus zakúsil najhoršie, čo totalitný režim mohol ponúknuť. Napriek nesmiernej bolesti, ktorú mu spôsobovali, jeho viera zostala neochvejná.

Svedectvá o jeho mučení sú srdcervúce. Stratil sluch, bol bitý, topený vo výkaloch, týraný do takej miery, že jeho telo a duša doslova zápasili o prežitie. No aj v týchto najtemnejších chvíľach si zachovával vnútornú slobodu a vieru. Jeho ruženec, zložený zo zrniek chleba, symbolizoval každý jeho výsluch a mučenie – vyše 50-krát bol Titus skúšaný, no nikdy nikoho nezradil.

Spolutrpiteľ don Andrej Dermek si spomína na jeden z najkrajších momentov ich spoločného utrpenia: „Pozreli sme sa na seba a usmiali sme sa… Obaja sme vedeli, pre koho trpíme, pre Krista.“ Tento úsmev, napriek všetkému, čo prežili, bol dôkazom ich nezlomnej viery a odovzdanosti Bohu.

Blahorečenie slovenského saleziána kňaza Titusa Zemana, mučeníka z obdobia komunistickej totality, prebehlo v sobotu 30. septembra 2017 v Bratislave-Petržalke. Miesto, kde don Titus a jeho spoločníci prekračovali rieku Moravu označuje kameň, ktorý osadili 11. septembra 2024.

Umelecké spracovanie pamätníka pripravil Cyril Uhnák, kompozíciu vytvoril Peter Köveš. Tvoria ho dva žulové kamene pochádzajúce zo Slovenska. Vrchný, dvojfarebný kameň pripomína míľnik alebo hraničný kameň. Na jeho vrchnej časti je zasadený malý krížik z čiernej žuly, symbolizujúci obetu, námahu a riziko, ktoré podstupovali. Povrch kameňa je upravený tak, aby mohol slúžiť na slávenie Kristovej obety. Spodný kameň je zo žltej žuly, plní úlohu podstavca pre tento symbolický pamätník. Ide o hmatateľnú pripomienku odvahy a duchovnej sily, ktoré v týchto náročných časoch formovali činy dona Titusa a jeho spoločníkov.

Na fotografii sa nachádza pravdepodobné miesto prechodu cez rieku Moravu, ktoré sa spája s činnosťou dona Titusa Zemana. V týchto miestach, v katastri obce Malé Leváre niekoľkokrát prekračoval rieku s cieľom pomôcť rehoľníkom uniknúť z komunistického režimu, aby mohli slobodne pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii.

Titus Zeman bol odsúdený na 25 rokov ako „nepriateľ štátu“, no aj v tých najhorších podmienkach naďalej slúžil svojim spoluväzňom. Nielenže ich duchovne povzbudzoval, ale aj konkrétne pomáhal, kde to bolo možné. Jeho život a utrpenie sú živým dôkazom Ježišových slov: „Niet väčšej lásky, ako keď niekto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).

Svätý Otec František oslavuje dnes, 17. decembra 2024, svoje 88. narodeniny. Vlastným menom Jorge Mario Bergoglio sa narodil 17. decembra 1936 v Buenos Aires ako najstarší z piatich detí talianskeho prisťahovalca Maria José (Giuseppe) Bergoglia a Reginy Maríe Sívoriovej.

Cesta kňazstva a rehoľná formácia

Po štúdiu na technickej škole s odborom chemický technik vstúpil 11. marca 1958 do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Čile, kde študoval humanitné predmety. Následne získal licenciát z filozofie na Kolégiu sv. Jozefa v San Miguel a študoval literatúru a psychológiu v Santa Fe a Buenos Aires.  

Za kňaza ho vysvätil 13. decembra 1969 vtedajší arcibiskup Córdoby Ramón José Castellano. Večné sľuby v reholi jezuitov zložil 22. apríla 1973 v Španielsku. Následne pôsobil ako novicmajster a prednášal na teologickej fakulte v San Miguel, kde bol v rokoch 1973 – 1979 provinciálom jezuitov v Argentíne.  

Biskupská a kardinálska služba

Svätý Ján Pavol II. ho 20. mája 1992 vymenoval za pomocného biskupa arcidiecézy Buenos Aires. Biskupské svätenie prijal 27. júna 1992 z rúk arcibiskupa Antonia Quarracina. Jeho biskupským heslom sa stalo „Miserando atque eligendo“ (Pozrel sa na neho s milosrdenstvom a vyvolil si ho).  

Arcibiskupom metropolitom Buenos Aires sa stal 28. februára 1998. V tejto funkcii bol zároveň ordinárom pre východných katolíkov v Argentíne. V roku 2001 ho Ján Pavol II. kreoval za kardinála a pridelil mu titulárny kostol sv. Roberta Bellarmina v Ríme.  

Ako predseda Argentínskej biskupskej konferencie (2005 – 2011) a účastník významných cirkevných podujatí sa stal lídrom Katolíckej cirkvi v Latinskej Amerike.  

Zvolenie za pápeža

Po konkláve 12. – 13. marca 2013 bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za 266. pápeža. Ako prvý v dejinách prijal meno František podľa sv. Františka z Assisi.

Je prvým pápežom z Ameriky, prvým jezuitom a prvým pápežom-rehoľníkom za posledných 150 rokov. Svojím skromným životným štýlom – bývaním v jednoduchom byte a používaním verejnej dopravy – si získal rešpekt už ako kardinál.  

Pápež František je známy svojím dôrazom na milosrdenstvo, chudobu a starostlivosť o stvorenstvo. Po svojom zvolení sa predstavil ako pápež „z konca sveta“, čím symbolicky zdôraznil poslanie Katolíckej cirkvi slúžiť všetkým ľuďom, predovšetkým tým na okraji spoločnosti.  

Dôležité životné jubileá

V mesiaci decembri si pripomína aj ďalšie dve významné udalosti – 13. decembra 1969 prijal kňazskú vysviacku a 21. decembra 1993 sa stal generálnym vikárom arcidiecézy Buenos Aires. Dnes, pri príležitosti jeho 88. narodenín, si veriaci na celom svete pripomínajú život a službu pápeža Františka, ktorý zostáva symbolom pokory, jednoty a evanjeliového posolstva v súčasnom svete.  

Zápis do animátorského denníka. Je to tu. Deň na ktorý sme sa všetci dlho pripravovali. No dobre, niektorí možno až v ten deň ráno – vrátane mňa. Rýchly výber šiat (po troch pokusoch), účesu (čo kulma vyčaruje) a topánok (tie najpohodlnejšie, ktoré vyzerajú, že ma nepožuli), a hurá smer Spišská Teplica.

Katarínsku zábavu sme začali oslavou Nového roka. Nie, nie toho so šampanským, ale liturgického. Svätá omša v Kostole Najsvätejšej Trojice nás naladila na tú správnu duchovnú vlnu. Úžasný Pán – tak miloval… že nás po slávení Eucharistie priviedol rovno do tanečnej sály. Tam nás už čakal DJ a jeho prvé tanečné kolo.

Nastalo rýchle preskúmanie pokrokov tanečných performácií našej generácie. Je to čoraz pôsobivejšie a pôsobivejšie. V mysli sme si všetci už tajne volili kráľa a kráľovnú parketu.

Nasledovala večera. Kurací závitok. Niektorí preferovali závitky na parkete, Pravda, niektorí preferovali závitky na parkete, ale tie na tanieri mali predsa len o čosi viac šťavy.

Medzi tanečnými kolami si naši moderátori pripravili zábavný program, ktorý overil zdatnosť troch skupín – mladších animátorov, rodičov a vysokoškolákov spolu so saleziánmi. Nemusím vám prezrádzať, ktorý tím ovládol saleziánsku akciu…

Ďalšie tanečné kolá nás opäť privádzali na myšlienky o našich tanečníkoch. Hodina pokročila a nastal okamih korunovácie. Ale kto si zaslúžil titul o leva a levicu parketa? Bol to ťažký battle, no svojimi krokmi nás všetkých jednoznačne odrovnalo tanečné duo Miško + Alžby. Veru na tieto kreácie len tak nezabudneme.

Zábava sa natiahla až do skorého rána – tak, ako to má byť. Veľká vďaka organizátorom a tešíme sa na ďalšiu akciu, kde sa opäť všetci stretneme, zasmejeme a samozrejme – zatancujeme!

So sviatkom sv. Cecílie sa v našom Oratku každoročne spája podujatie Cecilfest. V nedelu 18.11 2024 sme si vychutnali 10 čísel plných talentovaných hudobníkov, tanečníkov a dokonca aj divadelníkov.

Tento rok sa prostredie tradičného Cecilfestu zmenilo a súťažiaci vystupovali v malej divadelnej sále v Dome kultúry. Sála bola maximálne zaplnená divákmi a povzbudzujúcimi rodičmi, ktorí dotvárali atmosféru. Po každom vystúpení sa sálou niesla vlna potlesku. Špeciálne ocenenie porotcov dostali známi muzikanti z oratka, bratia Šilonovci, a dievčatá Tatianka Mrazová , Viki Kaletová a Sima Géciová s piesňou Nenahraditelná. Víťazom Cecilfestu sa stali Sedmokrásky so svojou scénkou „Česko Slovensko má talent“ spojenou so speváckym číslom. Ďakujeme každému, kto sa podieľal na organizácii tejto akcie.