Blahorečenie slovenského saleziána kňaza Titusa Zemana, mučeníka z obdobia komunistickej totality, prebehlo v sobotu 30. septembra 2017 v Bratislave-Petržalke. Miesto, kde don Titus a jeho spoločníci prekračovali rieku Moravu označuje kameň, ktorý osadili 11. septembra 2024.

Umelecké spracovanie pamätníka pripravil Cyril Uhnák, kompozíciu vytvoril Peter Köveš. Tvoria ho dva žulové kamene pochádzajúce zo Slovenska. Vrchný, dvojfarebný kameň pripomína míľnik alebo hraničný kameň. Na jeho vrchnej časti je zasadený malý krížik z čiernej žuly, symbolizujúci obetu, námahu a riziko, ktoré podstupovali. Povrch kameňa je upravený tak, aby mohol slúžiť na slávenie Kristovej obety. Spodný kameň je zo žltej žuly, plní úlohu podstavca pre tento symbolický pamätník. Ide o hmatateľnú pripomienku odvahy a duchovnej sily, ktoré v týchto náročných časoch formovali činy dona Titusa a jeho spoločníkov.

Mapa miesta

V časoch totalitného komunizmu, keď bola sloboda viery potláčaná, Slovensko zažilo mnoho príbehov odvahy a viery. Medzi nimi vyniká obeta dona Titusa Zemana, saleziána, ktorý nasadil svoj život, aby pomohol svojim spolubratom. Jeho životný príbeh nie je len svedectvom o odvahe, ale aj o nezlomnej viere a hlbokej oddanosti Bohu.

Don Titus, inšpirovaný vnútorným hlasom Ducha Svätého, sa rozhodol pomáhať mladým spolubratom utiecť do zahraničia, aby mohli pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii. Navzdory veľkému riziku organizoval úteky cez rieku Moravu do Rakúska. Hoci cesta bola plná nástrah, po prvých úspechoch v ňom rástla viera, že jeho činy sú súčasťou Božieho plánu.

Napriek tomu prišiel okamih, keď sa aj v jeho odvážnom srdci začali objavovať pochybnosti. Po uskutočnení druhej výpravy, keď narazil na nespočetné problémy s vízami, sa začali ozývať hlasy plné pochybností – bol to skutočne Boží plán? Alebo len jeho snaha o falošné hrdinstvo? „Čo keby ma dostali do rúk?“ písal v liste priateľovi. Táto dilema ho sužovala, no no krátko na to pri slúžení svätej omše dostal odpoveď, ktorú hľadal: „Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3,16). V tej chvíli pochopil, že aj pozvanie k prípadnej obete života je Božou odpoveďou na jeho pochybnosti pred Bohom.

Don Titus vedel, čo ho čaká, ak by bol chytený – mučenie, väzenie, možno aj smrť. A predsa sa rozhodol pokračovať, pretože v tom videl vyšší zmysel – lásku k svojim bratom a vernosť svojmu poslaniu. Jeho tretia výprava bola však poslednou. Zajatý, mučený a ponižovaný, don Titus zakúsil najhoršie, čo totalitný režim mohol ponúknuť. Napriek nesmiernej bolesti, ktorú mu spôsobovali, jeho viera zostala neochvejná.

Svedectvá o jeho mučení sú srdcervúce. Stratil sluch, bol bitý, topený vo výkaloch, týraný do takej miery, že jeho telo a duša doslova zápasili o prežitie. No aj v týchto najtemnejších chvíľach si zachovával vnútornú slobodu a vieru. Jeho ruženec, zložený zo zrniek chleba, symbolizoval každý jeho výsluch a mučenie – vyše 50-krát bol Titus skúšaný, no nikdy nikoho nezradil.

Spolutrpiteľ don Andrej Dermek si spomína na jeden z najkrajších momentov ich spoločného utrpenia: „Pozreli sme sa na seba a usmiali sme sa… Obaja sme vedeli, pre koho trpíme, pre Krista.“ Tento úsmev, napriek všetkému, čo prežili, bol dôkazom ich nezlomnej viery a odovzdanosti Bohu.

Na fotografii sa nachádza pravdepodobné miesto prechodu cez rieku Moravu, ktoré sa spája s činnosťou dona Titusa Zemana. V týchto miestach, v katastri obce Malé Leváre niekoľkokrát prekračoval rieku s cieľom pomôcť rehoľníkom uniknúť z komunistického režimu, aby mohli slobodne pokračovať v štúdiách a duchovnej formácii.

Titus Zeman bol odsúdený na 25 rokov ako „nepriateľ štátu“, no aj v tých najhorších podmienkach naďalej slúžil svojim spoluväzňom. Nielenže ich duchovne povzbudzoval, ale aj konkrétne pomáhal, kde to bolo možné. Jeho život a utrpenie sú živým dôkazom Ježišových slov: „Niet väčšej lásky, ako keď niekto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).