Archive for category: Oratko

NEDEĽA

Naša výprava sa začala v nedeľu 2.7.2023 popoludní, kedy sme sa stretli na parkovisku pri Kauflande. Po zvítaní sa s kamarátmi a rozlúčke s rodičmi, sme sa plní nadšenia vybrali na dobrodružnú výpravu. Tentokrát do Japonska – Krajiny vychádzajúceho slnka.

Keďže cestujeme do ďalekej ázijskej krajiny, nedalo sa priviesť až úplne do nej, ale posledný malý úsek cesty sme museli prejsť pešo.

Po príchode do táboriska nás privítali vo svojej krajine dvaja miestni obyvatelia – budhistický mních Kato v spoločenstve cisárskeho sluhu Ičira Tobu. Predstavili nás veľkému Šogúnovi. Následne nás čakala rozdeľovačka do skupín, kedy chlapci zistili, s kým strávia najbližšie dni, neskôr chutná večera.

Po večeri sme sa my, cudzinci, zoznámili s miestnymi tradíciami za pomoci Šogúna a jeho pomocníkov – ktorí nám ukázali ako sa vyrábajú napríklad paličky na jednie ryže, bambusové fúkačky, ale mali sme aj možnosť zmerať si sily v tradičnom japonskom športe – sumo zápasoch.

Po týchto kultúru obohacujúcich aktivitách k nám pribehol miestny osadník, so správou, že na pobreží stroskotala loď. A tiež, že na mori boli spozorovaní piráti. Treba zásoby z lode zachrániť ešte skôr, ako ju piráti vybrakujú. Keďže však boli veľmi blízko, museli sme byť nenápadní. 

Nakoniec sa nám podarilo zachrániť veľké množstvo zásob, a spokojný Šogún nás pochválil za náš výkon. Spokojní sami so sebou a vzhľadom na pokročilú hodinu sme sa išli pomodliť a spať, aby sme boli oddýchnutí na nové dobrodružstvá, ktoré nás tento týždeň čakajú.. Šogún ani Kato totiž ešte nevedeli, že na lodi bolo okrem portugalských obchodníkov aj niekoľko misionárov…

PONDELOK

V pondelok ráno sme sa zobudili do krásneho dňa. Po rannej rozcvičke, raňajkách a modlitbách k nám vtrhli cudzinci, ktorým sme spočiatku nerozumeli. Našťastie s nimi bol aj kresťanský misionár, ktorý trochu rozumel aj nášmu jazyku. Vďaka nemu sme zistili, že sú to portugalskí obchodníci, ktorí hľadali svoj tovar z potopenej lode. Veľkú časť daného tovaru sa nám predchádzajúci deň podarilo zachrániť. V tom čase prišiel medzi nás aj Šogún, ktorý ale prítomnosťou portugalcov nie je nadšení. So získaným tovarom má totižto iný plán – chce ich výhodne predať a vyťažiť z toho čo najviac. A tak sme dopoludnie strávili obchodovaním z nadobudnutými statkami.

Po dobrom obede do nášho mesta prišli znovu misionári na čele s Františkom Xaverským, ktorí nám doniesli pozdrav od Portugalského kráľa ba dokonca aj od pápeža. Podarilo sa nám naviazať obchodné vzťahy s Portugalskom, ba čo viac, začali nám ohlasovať Krista. Cisár vďaka ním pocítil Boží dotyk a nariadil, aby sme sa všetci stali kresťanmi a dali sa pokrstiť. Stali sme sa kresťanmi. Keďže sme ale nemali kde slúžiť Bohu a zhromažďovať sa na modlitbách, rozhodli sme sa postaviť si chrám. To sa nám cez popoludnie podarilo a pred večerou sme v novo vystavenom prírodnom chráme slúžili svätú omšu, ktorú slúžil sám František Xaverský a.k.a. náš nový salezián don Miroslav Podstavek.

Po svätej omši nasledovala večera a po nej sme si zahrali ligu. Keďže sme sa stali kresťanmi, patrilo sa to aj osláviť, a tak sme si spravili slávnostný galavečer. Tento galavečer bol opäť plný hier a súťaží. Počas neho nás misionári požiadali, aby sme im pomohli nájsť aj ich liturgické predmety a knihy, ktoré sa na stroskotanej lodi nachádzali. Vybrali sme sa teda po nich pátrať a sledovali sme rôzne stopy. Hľadanie však bolo neúspešné, priviedlo nás k budhistickému mníchovi, ktorí ale zaprel, že ich môže mať on a my sme mu uverili. Rozhodli sme sa, že ráno múdrejšie večera, a po modlitbe sme sa uložili do postele. Snáď bude utorok úspešnejší a tieto predmety nájdeme… 

UTOROK

Nadišlo ráno tretieho dňa. Aj pre nás začalo duchovne, hoci sme nenašli odvalený prázdny hrob a anjela sediaceho v ňom, ktorý by nám zvestoval, že Ježiš vstal zmŕtvych, túto skutočnosť nám už zvestoval predchádzajúce deň misionár František Xaverský a po ranných modlitbách, rozcvičke a raňajkách sme sa na vyzvanie misionárov sme sa rozhodli duchovne sa obnoviť. Celé doobedie sa nieslo v duchu duchovnej obnovy, kedy sme chodili po stanoviskách, kde sme sa zamýšľali nad svojou duchovnou stránkou – či už v oblasti krstu, alebo siedmich hlavných hriechov. Po skončení týchto stanovísk sme mali možnosť sa vyspovedať a duchovná obnova bola zavŕšená svätou omšou. Nasledoval obed.

Po obede sa v dedine začali diať nepríjemnosti. Niektorých japonských domorodcov postihlo nešťastie, začalo im byť zle. Zistili sme, že dedinu napadlo viacero chorôb, na ktoré sme museli hľadať liek. Choroby boli ale nákazlivé, a tak pri hľadaní liekov, budovaní nemocníc či výskumného centra sme museli byť aj my opatrní, aby sme sa príliš nenakazili a nenakazili aj svoje okolie. Keďže ale choroby sa rýchlo šírili, a nedarilo sa nám rýchlo a účinne bojovať proti ním, začínalo to vyzerať stratené, misionárom vo svojej veľkej viere v to, že Bohu nič nie je nemožné, a Nebeský otec splní všetko o čo ho poprosíme, ak je to na našu spásu dobré,  napadlo postaviť kríž. Inšpirovali sa príbehom z Biblie, kde Mojžiš postavil na púšti medeného hada, a každý nakazený, ktorý sa na neho pozreli, ozdraveli. Namiesto hada však misionári postavili kríž. A naozaj, stal sa zázrak, za pomoci silných modlitieb misionárov a hlavne zásahu milujúceho Boha Otca,  sa všetci vyzdraveli.

Nasledovala večera a liga. Po lige za nami prišiel Šogún, ktorý našich misionárov obvinil z toho, že tieto choroby priniesli do ich krajiny práve oni.  Šogún sa našich misionárov rozhodol zlikvidovať, a poslal proti ním vojakov. My sme sa rozhodli, že misionárov ochránime a dostaneme ich do bezpečia. Po náročnej, ale úspešnej záchrannej operácií sme sa unavený išli pomodliť a vyspať do ďalšieho rána. Ktovie, čo nás ešte čaká …

STREDA

V stredu ráno sa strhol veľký hurhaj. Zobudili nás na Šogúnovpríkaz, ktorý si žiadal, aby sme sa okamžite zhromaždili vonku. Keď sme sa za pár chvíľ od veľkého hluku ešte rozospatí stretli na nástupe. Bolo zjavné, že Šogún má dosť toho všetkého, čo sa posledné dni deje v jeho šogunáte, a rozprával nám, že aj cisárovi krajiny sa vôbec nepáči to, že sa jeho poddaní stávajú kresťanmi. Následne cisár kresťanstvo oficiálnym dekrétom zakázal a za verejné prejavy kresťanstva (napríklad verejná modlitba, verejne prežehnanie sa) alebo nájdenie niektorých kresťanských predmetov ako krížika alebo ICHTIS hrozia kruté tresty. Dokonca Šogún pred našimi očami zbičoval nášho japonského kamaráta Ichira! 

Po Šogúnovom odchode sme pristúpili ku zranenému chlapcovi Ichirovi, ten sa za našej pomoci pozbieral, dal si znovu na krk krížik a posmeľoval nás, aby sme boli vytrvalí vo viere. Že aj misionári nám vraveli, že  budeme pre Kristovo meno trpieť. Povzbudení krásnym svedectvom, ktoré vydal Ichir na rannú modlitbu, ktorú sme sa ale modlili v skrytosti. Nasledovali raňajky. Po raňajkách nás znovu predvolal Šogún, ktorému sa nepáčilo, že sme sa včera venovali duchovným záležitostiam a za trest nám dal tvrdo makať – vybudovať baštu na obranu proti nepriateľom. Túto baštu sme budovali za pomoci veľkého množstva surovín, ktoré trebalo vyniesť na kopec nad našou osadou, a budovanie nám skomplikovali rôzne poveternostné podmienky. Keď sa nám to konečne úspešne podarilo, išli sme sa naobedovať. Po obede sa opäť objavil Šogún a rozhodol, že sa musíme vrátiť k pôvodnej kultúre a znovu napraviť, čo misionári zmenili. Túto kultúru sme obnovovali celé popoludnie až do večere za pomoci turnajov (Yucatán, Vybíjaná, Famfrbál, Sedball). Nasledovala večera. Po večeri sa v našej osade objavil ďalší záhadný muž. Neskôr sme zistili, že sa volá Kobajaši. Prezradil nám, že nie všetci misionári odišli z krajiny. Dal nám denníko ktorom si myslel, že patril jednému z misionárov. Podľa tohto denníka sme sa teda rozhodli zostalých misionárov vyhľadať. Pátranie po misionárov nám ale komplikovali niektoré šogúnovéelementy – napríklad colníci, ktorí si od nás žiadali potvrdenia o prekonaní utorňajších chorôb. Zároveň miesto, kde sa nachádzajú nebolo v denníku napísane priamo, museli sme prísť na to, akým spôsobom misionári zašifrovali miesto, kde sa nachádzajú.

Keď sme už konečne našli správnu cestu, museli sme sa cez ňu preplaziť, pretože ju strážili kanibali! S Božou pomocou sa nám to podarilo. Po stretnutí s misionármi nám porozprávali, čo vedia. Vedia, že sa Šogún chystá na zvrhnutie cisára. Dostali sme od nich časť ich liturgických predmetov. Zároveň nám dali aj úlohu – zaniesť tieto predmety kresťanom, ktorým chýbajú. Posmelovali nás v tom, aby sme sa viery nevzdávali, a miestnym ľuďom pomohli zbaviť sa Šogúnovej krutovlády. Keďže sme sa opäť stretli s misionárom, mohli sme aj dnes sláviť svätú omšu. Takto po tme v lese to bolo krásne. Hoci sa po náročnom dni v túto pokročilejšiu hodinu niektorým ťažko sústredilo. Keďže sme boli v skrytosti, potajme sme sa pomodlili aj desiatok ruženca. To sa však už po lese prechádzali Šogúnové stráže, ktoré dostali echo o našej „nelegálnej“ činnosti. Rovnako ticho sme sa vybrali naspäť do osady, aby sme si odpočinuli. Zajtra nás čaká náročný deň – vydať sa na výpravu zaniesť liturgické predmety iným kresťanom.

ŠTVRTOK

Vo štvrtok ráno sme sa prebudili už pokojným spôsobom. Po modlitbe, rozcvičke a raňajkách nám Šogún oznámil, že ide na vizitáciu do inej krajiny. Zostal nás strážiť už iba Kató. Rozhodli sme sa túto možnosť využiť a vydali sme sa na výpravu – zaniesť liturgické predmety kresťanom. Nebolo to jednoduché, museli sme sa dostať cez stráže, ktoré na nás číhali. S Božou pomocou sme to ale zvládli. Keď sa nám to podarilo a predmety boli u našich druhov kresťanov, mali sme spoločnú svätú omšu. Potom sme sa rozhodli ísť splniť ďalšiu úlohu – varovať cisára, že náš Šogún sa ho bude snažiť odstrániť a zasadnúť na jeho miesto. Cisár bol prekvapený z diania a chystajúcej sa vzbury. Poprosil nás, aby sme sa pridali na jeho stranu a v prípade krajnej núdze ho bránili pred Šogúnovými povstalcami. Od cisára sme sa dozvedeliaj to, že nie on, ale samotný Šogún sa rozhodol zakázať kresťanstvo a že nás celú dobu klamal. Rozhodol sa s nami poslať aj svojho posla. Po návšteve cisára sme sa vybrali naspäť do našej osady, aby sme boli naspäť skôr, ako sa ku nám Šogún vráti zo svojej výpravy. To sme však nestihli, vrátili sme sa a Šogún na nás čakal. Bol veľmi rozčúlený. Rozhodol sa nás prehľadať. U niektorých našich sa však našli zakázané predmety. Šogún sa rozhodol dať všetkých, ktorí mali kresťanské predmety popraviť. Jeden z našich sa obetoval za ostatných a navrhol Šogúnovi, aby zabil len jeho. Ten zo začiatku nesúhlasil a trval na masovej poprave všetkých kresťanov. Náš priateľ mu ale povedal, že vie o tom, že dekrét od cisára je falošný, a že kresťanstvo nezakázal cisár, ale samotný Šogún. Šogún sa nakoniec rozhodol zabiť iba jeho a ostatných omilosti od popravy. Nám to však dalo ďalší krásny príklad viery. Náš priateľ urobil to čo Ježiš Kristus – dal svoj život za nás ostatných. Šogún nám však rozdal povolávacie rozkazy do svojej armády proti cisárovi. Na to odišiel. My sme sa rozhodli zistiť, kedy, kde a akým spôsobom chce Šogún zaútočiť. To sa nám podarilo, zároveň sme sa dokázali aj zabezpečiť proti jeho útoku. Ten nastal hneď po večeri. Bol to náročný boj, ktorý sme nakoniec s Božou pomocou zvládli. Šogún sa na čas stiahol. Boj sme síce vyhrali, no vojnu ešte zďaleka nie. Musíme celú noc v trojčlenných skupinkách strážiť osadu. V tunajších lesoch sa to ešte stále hemží Šogúnovými prívržencami. Po večerných modlitbách nás teda ešte čakala dlhá noc…

PIATOK

Nadišlo piatkové ráno. Celú noc sme na striedačku strážili. Celú noc sme zažívali vpády šogúnovej povstaleckej bandy, ktoré sme ale skoro vždy úspešne odrazili. Približne hodinu po polnoci vtrhla do tábora elitná skupina Šogunovej armády a napriek silnému odporu sa jej podarilo ukoristiť vlajku tábora.
Ráno sme sa však dozvedeli, že celá Šogúnová armáda je už blízko v lese a chce opäť zaútočiť. Rozhodli sme sa preto rýchlo sa najesť, pomodliť sa a zbaliť pre prípad, že budeme musieť narýchlo evakuovať mesto. Zbalili sme si všetky veci, no boli sme pripravený brániť cisára aj mesto. Počas toho, ako sme sa balili prišiel k nám prieskumník, ktorý nám povedal, že Šogúnovévojská sú už na horizonte a čoskoro k nám dorazia. Nachystali sme sa teda na posledný rozhodujúci boj. Bol to náročný boj, ktorý miestami vyzeral stratene. Takmer sme to nezvládli. Lenže Bohu nič nie je nemožné. Podarilo sa nám Šogúnové vojsko poraziť. Zúfali Šogún, keď videl čo sa deje a že si ideme po neho sa rozhodol urobiť najhoršiu, pre nás kresťanov veriacich o nesmiernej Božej láske k nám nepochopiteľnú vec – rozhodol sa prebodnúť svojím mečom so slovami, že radšej zomrieť vlastnou rukou, ako rukou nepriateľských kmeňov. 

Vyhrali sme teda záverečný boj. Zachránili sme osadu aj samotného cisára, aj všetkých nevinných japonských kresťanov. No stratili sme boj o duše Šogúna a jeho posluhovačov. Opäť sme sa stretli s misionármi, ktorí nám pomohli obnoviť kresťanskú vieru v krajine. Dnes sa stala veľká vec – kresťanstvo vyhralo, zlí nepriateľ bol porazený. Je však škoda, že sa aj on nerozhodol dať svoj život Ježišovej milosrdenj láske. Keby sa rozhodol poprosiť Boha o odpustenie, Boh by mu to odpustil. Ale Šogún, podobne ako Judáš volil inú cestu. Myslel, že mu už niet odpustenia. Tak veľmi sa mýlil! Mali by sme si z tohto zážitku odniesť jednú vec. Nikdy, bez ohľadu na to, ako hlboko padneme sa nesmieme vzdávať nádeje, že Boh nás miluje. Potom dopadneme tak zle ako oni. Po obnovení kresťanstva nasledovala svätá omša, obed, záverečné balenie a vydali sme sa naspäť domov. V tejto krajine sme už zanechali veľa dobra. Stali sme sa pre ňu misionármi. Priniesli sme Krista tam, kde ho nepoznali. Priniesli sme svetlo do temnosti. Svetlo vo tmách svieti, no niektoré tmy ho nepriali. Ani tu. No snáď sme vo veľa tmách navždy zažali svetlo. Snáď miestni obyvatelia v tvári a živote každého z nás spoznali tú tvár kresťana – tvár Kristovu. 

Teraz nás po návrate domov však čaká ešte náročnejšia misia. Vnášať Krista a svetlo jeho tváre všade tam, kde žijeme. Doma v rodine, v oratóriu, v škole, vonku na ihrisku, na krúžkoch a kdekoľvek sa budeme pohybovať. Snáď aj títo ľudia budú do konca našich životov v nás vidieť Kristovo svetlo, ktoré im posvieti na cestu a v našej tvári tú Ježišovu. A tiež snáď budeme do konca našich životov pamätať na zázraky, ktorých sme sa posledné dni stali svedkami. A na najdôležitejšiu vec na svete – že Bohu nič nie je nemožné. Nech situácia vyzerá akokoľvek zle, s Božou pomocou sa všetko zvládne. Aj keď prechádzame búrkou na mori, Ježiš kráča ku nám. Aj keď zažívame veľký piatok, príde veľkonočná nedeľa. Naša najväčšia celoživotná misia sa ešte len začína. Veríme, že ju s Božou pomocou zvládneme. Boh, ktorý v nás začal dobre dielo, nech ho aj sám dokončí. Kiež by sa nám nielen na tomto tábore, ale aj v živote darilo spĺňať slová evanjelia, ktoré povedal sám Ježiš svojim učeníkom:
„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Mt 28, 18-20

Foto z tábora sú TU v Galérii.